Duch umenia v Umení Ducha

Reklama

 

 

Rád by som glosoval počin, ktorý dosiaľ nie je v kalendáriu kultúrneho diania Piešťan zapísaný dostatočne výrazným spôsobom, hoci si, vzhľadom na vytýčené ciele, dramaturgiu, a úroveň vykonania nepochybne zasluhuje “zápis kurzívou“.

Otcom myšlienky a to doslova „duchovným“ – je Dr. Leopold Slaninka, jeden z príslušníkov Spoločnosti Ježišovej, ktorá pôsobí z komplexu budov pri Kaplnke Sedembolestnej Panny Márie, v náboženskom (a tieto riadky dokladajú, že nielen v tomto) živote nášho mesta. Umenie Ducha – taký je názov projektu – je podujatie síce komorné svojim rozsahom, ale svoje ašpirácie plní spôsobom, ktorý je azda až prekvapivo kvalitný, zvlášť v porovnaní s inými, zameraním podobnými aktivitami, ktoré sa na území mesta uskutočňujú.

Reklama

 

Pre tých, ktorí miesta náboženského života nenavštevujú, alebo dosiaľ iba nevenovali zmenám v predsieni kaplnky pozornosť, ktorú by si zaslúžili, nech je táto správa pozvaním na stretnutie s umením, ktoré okrem toho, že tematizuje spirituálne námety (chronológia ich prezentácie je zladená s významnými udalosťami liturgického roka) a prináša – na kvalitatívne vysokej dramaturgickej úrovni – tvorbu plnohodnotnú a súčasnú, ktorou sa aktualizuje jazyk, ktorým sa „vec viery“ prihovára dnešnému človeku.
Dr. Leopold Slaninka SJ, tu vystupuje ako typický predstaviteľ rádu Spoločnosti Ježišovej – jej príslušníci sa vyznačujú čulou aktivitou v oblasti vzdelávania (zakladajú školy všetkých stupňov); v intelektuálnej práci; v kultúrnych a misionárskych snahách – pre takto profilovanú spiritualitu si vyslúžili prezývku „božia ľahká kavaléria“. Páter Leo, ako ho veriaci volajú familiárne, je okrem iného aj autorom viacerých religionistických kníh a je to nepochybne oddanosť jezuitskému typu zbožnosti, ktorá ho predurčila stať sa iniciátorom projektu Umenie Ducha, aký sa – „k väčšej sláve Božej“– uskutočňuje už od marca tohto roku práve v Kaplnke Sedembolestnej Panny Márie na Teplickej ulici.

Zámer projektu sa uskutočňuje jednoduchým spôsobom – každý mesiac sa vitrína v predsieni Kaplnky stáva výstavným priestorom, hostiacim dielo, (či diela, ak ide o cyklus) niektorého zo slovenských výtvarníkov – autorov, zaoberajúcich sa spirituálnymi námetmi, často vychádzajúcimi priamo z kresťanskej/katolíckej ikonografie. Autori nie sú favorizovaní pre konfesionálnu príslušnosť na úkor umeleckej kvality; hoci majú rôzne výtvarné renomé, vystavené práce vyhovujú kvalitatívnym kritériám, platným v solídnej galerijnej praxi. Páter Leo, ako „duchovný otec“ projektu prizval k spolupráci Mgr. Danielu Čarnú, PhD, galerijnú pedagogičku z Galérie hlavného mesta Bratislavy; každý autor je uvedený, okrem stručnej biografie aj krátkym expozé – odpoveďou na otázku o rámci vzniku vystavenej práce; celá prezentácia netrpí známkami nedbalosti, aké stretáme u iných, lokálnych, výstavných počinov.

Reklama

 

 

 

 

Ciele, ktoré si cyklus „mikro-výstav“ Umenie Ducha kladie, sú – podľa formulácie samotného iniciátora projektu – takéto:
Kultivácia, estetická ameliorácia predsiene kaplnky: architektúra budovy vykazuje viacero deficitov, a istý nedostatok sakrálne-výnimočného rázu je jedným z nich. Škoda len, že ani riešenie výstavnej skrine neprekročilo úroveň remeselného, fyzického vyhotovenia, a tak táto – okrem rušivých reflexov sklenenej tabule, často problematizujúcich vnímanie vystavených diel v prostredí s premenlivým osvetlením – tiež skôr evokuje výklad, než akcent priestoru so sakrálnym poslaním.
Rozšírenie dialógu s návštevníkmi: synergické pôsobenie náboženských a estetických podnetov na duchovný svet prijímateľa bolo rozvinuté práve v katolíckej cirkvi a malo akulturačný vplyv na celú spoločnosť. U nás, žiaľ, bol tento aspekt účinku náboženského diania na život spoločnosti po temer polstoročie násilne potláčaný; a ani dnes, v dobe globalizovaného znejasnenia hodnôt, v kontexte všeobecne upadajúceho vkusu, sa táto „preluka“ nezaplňuje práve jednoducho.
Odpoveďou na tento stav a ďalším deklarovaným cieľom projektu, smerujúcim k totožnému cieľu, je podpora slovenskému sakrálnemu umeniu – z ktorého môžu čerpať obohatenie všetci zúčastnení. Vystavované diela nevznikli s poslaním bezprostrednej podpory hlásania viery, ale napriek tomu môžu viesť s divákom dialóg, primeraný poslaniu priestoru, kde sú vystavované.

Vo svete, kde náboženský princíp výkladu nie je výlučným nástrojom pochopenia sveta, je takýto dialóg cennejší tým, že prekračuje takpovediac ideologický rámec; obnovuje senzibilitu; kultivuje záujem a zbližuje strany – často umelo oddelené. Tým, že ukazuje univerzálny ráz zobrazeného, stáva sa takrečeno „supra-ekumenickým“.

KRÁSA JE DAROM, ktorému treba pomáhať „na svetlo božie“.
Významný teológ a mysliteľ Dietrich Bonhoeffer povedal: „Cirkev je cirkvou len vtedy, ak je tu pre druhých“ – a v tomto kontexte pokladáme za vhodné uvažovať chvíľu o otázke „kvality ako takej“.

Nezanedbateľným prvkom celého projektu je potenciálne blahodarné sprostredkovanie nielen estetickej kvality ale takrečeno jazykovej – práve spomínané prerušenie dialógu prostredníctvom umenia medzi cirkvou a verejnosťou, súvisí s kultúrnymi škodami, ktoré sa majú dopad na veriacich ale i neveriacich, a rovnako aj na „komunikačnom rozhraní“ – – v zóne stretávania sakrálneho s profánnym.

Váhavosť, či horšie, indiferentnosť v „otázkach kvality“ je potom odpoveďou na takýto stav „plného sveta“ – sveta, v ktorom jedny veci súperia s inými a pretože niet dosť miesta pre všetky zároveň, majú často „navrch“ tie hlučnejšie. Cítime istý ostych, keď máme vysloviť slová, akými sú láska, pravda; napriek tomu, že môžu byť mierou všetkých vecí tohto sveta. Podobne je tomu aj s krásou (odhliadnuc od pozlátka, aké ponúka „reklama“, živená našou vlastnou márnivosťou), patriacou medzi nemnohé odpovede na „v potu tváre“, kompenzujúcou naše úsilie, ktorému by inak chýbala transcendencia. Veríme však, (aj z profánnych pozícii), že je v súlade s takrečeno „božím zámerom“, aby účasť na bohatstve (nielen hmotnom) a kráse (v najširšom zmysle pojmu), ktorú poskytuje svet okolo nás, malo čo najviac ľudí. Pokiaľ ide o krásu sveta človekom vytvoreného, vyznačuje sa istými autonómnymi zákonitosťami, ktoré v minulosti bývali, akoby pod „božskou“ kuratelou.

Projekt Umenie Ducha je, v týchto intenciách, krokom správnym smerom – naviguje spoločenstvo veriacich z izolácie a pocitu introvertnej výlučnosti tak, že posilňuje spojenie s profánnou realitou, ktorej súčasťou je aj výtvarné umenie, ostatne takisto majúce, prinajmenšom od epochy romantizmu, svoje skúsenosti „s príslušnosťou k disentu“.
Môžeme ho vnímať aj ako výmenu názorov s profánnym svetom; posilnenie a vybrúsenie jazyka, akým sa hovorí v cirkvi ľudí – jazyka, ktorý možno použiť v reflexii ľudských radostí a strastí.

V antropologickom zmysle umenie – alebo to, z čoho v prehistórii ľudského druhu umenie vzišlo – plnilo podobné úlohy, ako neskôr cirkev sama – pomáhalo artikulovať odpoveď na otázky o povahe vesmíru a sveta, ktorý človeka obklopoval. A to je jeho úlohou i dnes, keď človek medzi seba a prírodu postavil expandujúci aparát kultúry, i dnes je možné v umení nájsť takéto kladenie otázok, a spôsob odpovedí je podobný intuitívny, ako používa cirkev. Istá časť umeleckej produkcie sa zaoberá kultiváciou prostriedkov jazyka, ktorým ľudia (či už v cirkvi alebo mimo nej) hovoria o svete.
Dnes, keď spiritualita nie je výhradne programom náboženským – u nás kresťanským – ale je stretáva sa s inými akulturačnými schémami, je samozrejme väčšmi než kedy predtým zložité rozpoznať „čo je a čo nie je kvalitné“ – čo je a čo nie je v intenciách „božieho zámeru“.
Provinčná vernakulárnosť, by zrejme „boha netešila“, pretože je väčšmi bezmyšlienkovitým pritakaním riešeniam, ktoré sú „po ruke“, než hľadaním zmyslu, skrytého pod naplaveninami zvyku, pohodlia, či svetského ruchu. Pramení z komunitnej uzavretosti veriacich a je nepochybne spôsobená istou plachosťou vo vedení diskurzu, ktorá dnes ovláda celý verejný priestor.

Verejný priestor nepatrí nikomu, a všetkým zároveň – jeho kondícia je zrkadlom stavu spoločnosti. Tak ako nemožno vlastniť „krajinu“ – pretože táto je ďalekosiahle kultúrnym fenoménom – ale nanajvýš časti zemského povrchu, tak nemá ani verejný priestor iba fyzický aspekt – ostatne ani ten nie je dostatočne zvládnutý urbanizmom či verejnou správou – verejný priestor je doménou sociálnou, ktorá indikuje robustnosť zdieľaných hodnôt, toleranciu, či naopak nesúhlas s netolerovateľným. Jeho stav sa zdá byť neutešeným – agora sa dnes neteší priveľkej obľube – súc tak povediac „ovládnutá kupcami, ktorí si tentoraz vystavali svoje stánky veľmi dôkladne“.
„Cirkev je cirkvou len vtedy, ak je tu pre druhých“, povedal významný teológ a mysliteľ Dietrich Bonhoeffer. Byť pre druhých, znamená byť aj „pre iných“, používať jazyk ktorý je premostením medzi vnútri a vonku, keď sú oddelené miesto toho, aby spájali a obohacovali.