Blog Petra Zemánka: Svet podľa Alexandra Dubčeka a jeho odkaz pre ľudstvo

Reklama

 

 

 

Alexandra Dubčeka, od narodenia ktorého uplynulo nedávno 100 rokov, netreba nikomu bližšie predstavovať, jeho meno dnes môžeme nájsť na názvoch ulíc v celom svete. Na Slovensku ešte nie je celkom docenený jeho prínos k zbúraniu železnej opony medzi štátmi Európy po skončení studenej vojny na konci 20. storočia ani jeho významný podiel na vzniku súčasnej jednotnej mierovej Európy, všetko potrebuje svoj čas. Nie sú docenené ani Dubčekove zásluhy na vzniku samostatnej SR a prijatí medzi najvyspelejšie štáty Európy v roku 2004 napriek tomu, že v tom čase už nebol medzi nami…
O neľahkom osude A. Dubčeka a jeho rodiny po vstupe „spriatelených“ armád do ČSR v roku 1968 a následnej normalizácii nám už viackrát písal jeho syn Pavol. Ja ako človek, ktorý prežil približne polovicu svojho života v bývalom režime a druhú polovicu už v samostatnej SR, by som sa chcel pokúsiť o nestranný pohľad na cestu Slovákov po vzniku samostatnej štátnosti zavŕšenej vstupom do užšieho jadra EÚ so spoločnou menou, pri zachovaní atribútov zvrchovanosti Slovenska.
A. Dubčeka zaraďujem medzi troch velikánov slovenského národa, prezývaných aj „otcov vlasti“.
Prvým je Ľudovít Štúr, ktorý Slovákom dal v 19.storočí spisovný jazyk. Druhým je Milan Rastislav Štefánik, ktorý sa významnou mierou pričinil o vznik samostatnej ČSR a oslobodenie Slovákov spod 1000-ročnej poroby v Uhorsku. Tretím velikánom je Alexander Dubček, ktorý sa narodil akoby symbolicky v tom istom dome v Uhrovci, kde sa narodil aj Ľ. Štúr. Jeho životnému prínosu pre národy Európy, ba pre celé ľudstvo, by som sa chcel venovať podrobnejšie v nasledujúcej časti.

Výrazy „socializmus s ľudskou tvárou“ a „Pražská jar“ sú neodmysliteľne previazané s menom A. Dubčeka ako lídra komunistov v ČSR. Podobne ako výrazy „glasnosť“ a „perestrojka“ si spájame s menom Michajla Gorbačova, posledného vodcu komunistov v bývalom Sovietskom zväze, ktorého rozpadom sa vo svete neoficiálne skončila „studená vojna“. Dohody o vymedzených sférach vplyvu víťazných mocností z WWII ukončila práve táto dejinná udalosť, umožňujúca vznik jednotnej a mierovej Európy, ako ju poznáme v súčasnosti. Keď ktorýsi novinár na prelome tisícročí položil M. Gorbačovovi otázku, aký vidí rozdiel medzi „Pražskou jarou“ a „perestrojkou“, povedal stručne: 19 rokov… Jednoznačne tým preukázal, že pri zavádzaní zmien do politiky tejto veľmoci sa inšpiroval hlavne myšlienkami Alexandra Dubčeka.
Pripomeňme si obdobie po skončení WWII, ukončenej zhodením atómových bômb na Japonsko, práve vtedy Dubček vystúpil na politickú scénu. Už o pár rokov svetové veľmoci demonštrovali obrovskú ničivú silu termonukleárnych zbraní, ktorá 1000-násobne prevyšovali účinky jadrových bômb použitých na ukončenie WWII a stali sa príčinou vzniku „studenej vojny“ pretrvávajúcej takmer pol storočia. Ľudstvo vtedy po prvýkrát v histórii stálo na okraji globálnej katastrofy, ktorej dôsledkom mohlo dôjsť k zničeniu biosféry na našej planéte a zániku ľudstva. Za kritický okamih histórie, kedy ľudstvo stálo doslova na prahu jadrovej katastrofy, niektorí znalci považujú tzv. „karibskú krízu“ vzniknutú v roku 1962, keď sa jadrové veľmoci USA a ZSSR niekoľko dní navzájom vyhrážali použitím jadrových zbraní…
V tomto období vstúpil A. Dubček do vrcholovej politiky v ČSR. Jeho vízia „socializmu s ľudskou tvárou“ priam uchvátila mnohých obyvateľov našej bývalej spoločnej vlasti a v roku 1968 bol zvolený do čela komunistickej strany Československa. Zavádzanie rôznych demokratických slobôd v ČSR prerušili svojim vstupom armády Varšavskej zmluvy. Tento konflikt medzi krajinami východného bloku aj vďaka výzvam A. Dubčeka a jeho spolupracovníkov k občanom, aby zachovali pokoj a nekládli armáde spojencov násilný odpor, neskončil smrťou tisícov občanov bývalého Československa, ako predtým v Budapešti 1956. Netreba zabúdať, že vtedy prebiehala  už aj vojna vo Vietname. Napriek skončeniu WWII v roku 1945 pokračovali vo svete aj v nasledujúcom období lokálne vojny (Kórea, Vietnam, Afganistan), ktoré po sebe zanechali ďalšie milióny obetí… Odhadovaných približne 100 obetí tejto udalosti na strane Čechov a Slovákov by sa dal prirovnať skôr k „malej a pokojnej“ revolúcii, ktorá ale ovplyvnila budúcnosť celého starého  kontinentu…
Nasledujúce normalizačné obdobie na ďalších 20 rokov síce zabrzdilo demokratický vývoj v ČSR, ale myšlienky humanizmu prezentované A. Dubčekom počas „Pražskej jari“ si našli mnoho ďalších prívržencov v celom svete. Dali mu to najavo udelením čestného doktorátu na najstaršej univerzite Európy v Bologni a množstvom ďalších ocenení ešte počas Sovietskeho zväzu. Na rozpade ZSSR a na ukončení studenej vojny niesol svoj podiel aj A. Dubček, čo netajil ani posledný komunistický líder ZSSR A. Gorbačov…
A. Dubček žil celé obdobie normalizácie v Československu v ústraní pod prísnou kontrolou štátnych orgánov. Po rozpade ZSSR a Nežnej revolúcii sa vrátil do politiky a stal sa v Prahe znovu tribúnom ľudu, ktorý ho chcel zvoliť za svojho prezidenta. Politické špičky riadiace situáciu v krajine možno aj z obáv o zisk priveľkého politického vplyvu, A. Dubčeka zvolili za predsedu FZ bývalej ČSSR. Táto funkcia už v období intenzívnych príprav na deľbu majetku pred rozdelením republiky nemala v politike žiadny významný vplyv. Narastajúce principiálne nezhody medzi lídrami Nežnej revolúcie v Čechách a na Slovensku už A. Dubček údajne dobre neznášal a utiahol sa na Slovensko, kde sa stal predsedom obnovenej Sociálno-demokratickej strany Slovenska. Koniec jeho politickej kariéry poznačila doteraz neobjasnená tragická nehoda, na následky ktorej v roku 1992 aj zomrel.
Aj keď môžu mať niektorí občania SR k predchádzajúcemu hodnoteniu histórie určité výhrady, uznanie a ocenenia, ktoré A. Dubček dostal počas jeho života aj po smrti na celom svete ma pri spomienke na 100.výročie od jeho narodenia oprávňujú vyjadriť názor, že A. Dubček patrí medzi „otcov národa“ – najvýznamnejšie osobnosti Slovákov počas krátkej 150 ročnej histórie Slovenska od prijatia spoločného spisovného jazyka, cez dosiahnutia štátnosti v bývalom Československu až po vznik samostatnej SR, čoho sa A. Dubček ani nedožil. Takéto osobnosti v našej aj svetovej politike sa nerodia často a jeho uvážené a múdre „otcovské“ rady nám na Slovensku v súčasnej politike veľmi chýbajú.
Lepšie oceniť by ho mala aj súčasná generácia Slovákov, ktorá A. Dubčeka v ankete o Najväčšieho Slováka v dejinách v roku 2019 (pri príležitosti 100. výročia od úmrtia M.R. Štefánika) zaradila až na 6. miesto, paradoxne hneď vedľa „normalizačného“ prezidenta Československa Gustáva Husáka. Takéto miesto si A. Dubček v histórii Slovenského národa určite nezaslúži… Ak by sa anketa konala v roku 2021 (pri príležitosti 100. výročia narodenia A. Dubčeka), jej výsledky na Slovensku by asi dopadli inak. Inak by anketa skončila aj v roku 2015, keď sme si pripomínali 200. výročie narodenia Ľudovíta Štúra.
Napadla ma myšlienka, prečo nevyužiť historickú príležitosť 100. výročí spomienok na najväčších velikánov slovenského národa v rokoch 2015-2021 na vybudovanie spoločnej národnej pamiatky ? Napríklad súsošia Štúra, Štefánika a Dubčeka v piešťanskom parku, kde zatiaľ stojí iba osamotená malá socha M. R. Štefánika…
Ak hľadáme medzi novou generáciou politikov niekoho podobného A. Dubčekovi, zdá sa že mnohí z nich sa nevenovali štúdiu histórie 20.storočia ?! Situácia v krajine na východ od Slovenska začína trochu pripomínať obdobie pred 60 rokmi počas krízy na Kube. Teraz pre nás v oveľa horšej verzii, keď sa ohnisko napätia medzi dvomi protichodnými blokmi presunulo nebezpečne blízko od stredu Európy. Možno by mal nejaký odvážny životom skúsený politik svetu pripomenúť, aká bola situácia vo svete pred vrcholom studenej vojny pred 60 rokmi…
Nejaký režisér z Hollywoodu by mohol podľa knižného románu natočiť akčnú verziu filmu Planéta opíc v pôvodnej verzii, aj s finálnym komentárom hlavného hrdinu „Preklínam vás“… ! Asi aj v SR by v blízkej budúcnosti nezaškodilo zabezpečiť nové vydanie knihy Planéta opíc, mohla by sa stať znovu bestsellerom. Bolo by múdre ak by sa štáty a národy sveta dokázali poučiť zo svojej pomerne nedávnej histórie. Aby sme okrem hroziacej Klimatickej krízy nevyvolali ďalšiu krízu – politickú, pri ktorej by ľudstvo už matka Zem zrejme nedokázala zastaviť…
Ing. Peter Zemánek Foto: radio.cz

Reklama