Andrej Sarvaš: Nepoužívajme ostré slová, že by sa nás mali politici báť

Reklama

 

 

 

Na zhromaždení Za slušné Slovensko v piatok 16. marca vystúpil okrem iných aj novinár Denníka N a zakladateľ OZ Čierne diery, ktoré sa venuje záchrane pamiatok, Andrej Sarvaš. Prečítajte si celý jeho príspevok, ktorý predniesol.

Pôvodne som vôbec neplánoval vystúpiť, nemám to rád a vôbec neviem rečniť. No úprimne ma nahnevalo, keď som sa dozvedel, koľko ľudí oslovili organizátori s prosbou o vystúpenie a oni odmietli. Lebo aj toto je jeden z dôvodov, prečo sme sa dnes dostali tam, kde sme. Aj v tomto meste, aj v tomto štáte celkovo.

Reklama

 

Sme akosi a priori vyľakaní a bojazliví a za čo len minimálne výhody sme toho ochotní obetovať neprimerane veľa. Hnev dáme najavo leda tak v krčme alebo na Facebooku. Ideálne anonymne. Až dvaja chladnokrvne zavraždení mladí ľudia pohnú spoločnosťou, a to je hocičo, len nie zdravá miera.

Je jasné, že zmeny, ktoré sa aktuálne dejú v politike, nič neriešia. Ale ja tu teraz nebudem vyzývať na predčasné voľby. Z pozície novinára mi to neprináleží a z pozície občana mám podľa mňa naliehavejšiu výzvu. Tá znie úplne jednoducho – starajte sa o to, čo sa deje okolo vás. Bojujte za to, čo vás trápi. Nenechajte sa odbiť prvou prekážkou. A robte to aj v malom, v úplne malom.

Reklama

 

 

 

 

Tento štát, jeho úrady a inštitúcie si jednoducho zvykli, že sme apatickí a prejde im takmer čokoľvek. Či je to parkovisko namiesto parku alebo nekompetentný minister, ktorý je hanbou pred celou Európou. Ale už na týchto dvoch príkladoch je vidieť, že tlak pomáha.

Terajšie veľké demonštrácie sú jasným hlasom a majú jasné požiadavky. Skúsme ale robiť zmeny aj v malom, priamo v našom okolí.

Mnohokrát počuť to klišé, že ľudia tu stáli už v ´89 a nič sa nezmenilo. Okrem toho, že je to donebavolajúca hlúposť, je to presne ten hlas, ktorý pomáha udržiavať spoločenskú apatiu. Človek má právo byť zočarovaný. Má aj právo rezignovať na spoločenské dianie. Ale potom nemá právo nadávať na súčasný stav – lebo aj on sám je jeho príčinou.

Vráťme sa teraz na začiatok. Nenechajme odpútavať našu pozornosť politickými ťahmi a konšpiráciami o nich. Aj dnes sme tu preto, lebo v našej krajine brutálne zavraždili mladého novinára a jeho priateľku.

Ukázalo sa, o čom písal, a ako blízko majú ľudia z jeho káuz k politickým špičkám. Dnes nikto nemôže poprieť, že asistentka už bývalého premiéra pracovala s talianskym mafiánom. Dnes už nikto nepoprie, že o tejto mafii všetci vedeli dlhé roky. A že sa nič nestalo.

Je hanbou, že politici opäť raz skúšali, koľko ľudia vydržia. Nie že prekročili hranicu slušného, oni išli až na hranicu možného. V normálnej európskej krajine by minister vnútra odstúpil na hodinu, u nás to trvalo dva týždne a do ulíc muselo vyjsť 120-tisíc ľudí. To je niečo šialené.

Je to ale zároveň výzva pre nás, aby sme reagovali aj na omnoho menšie problémy. Vraždou to jednoducho zašlo priďaleko. Či už vláda, štátny aparát alebo samosprávy doteraz pri svojom konaní nenarážali na väčšie prekážky a ich sebadôvera v tom, čo si môžu bez vyvodenia dôsledkov dovoliť, narástla do chorobnej miery. A robia to absolútne bez hanby.

Lenže tú hanbu treba prinavrátiť do hry, a preto tu dnes stojíme. Nepoužívajme ostré slová, že by sa nás mali politici báť, že potrebujeme priamu demokraciu a podobné nezmysly.

Nerozdeľujme sa na “oni a “my”. Lebo tak to nefunguje. Oni sú my a my sme zároveň oni. Buďme slušnejší a zodpovednejší my a budú všetci. Nie je to ľahké, častokrát ani príjemné a už vôbec takáto zmena nebude trvať krátko. Ale iná cesta neexistuje. Ďakujem.