Názory a komentáre

Andrej Bán: Aspoň sa podpíšte hlupáci

Published

7 rokov ago

29. októbra 2016

PNky.sk

Reklama

Kedysi, v prehistorickej ére papiera, bol v médiách taký milý a užitočný zvyk. Keď prišiel do redakcie anonymný list, išiel rovno do koša. Nerád by som si akokoľvek idealizoval socialistické Československo, no všetci – občania aj príslušné stranícke orgány – vtedy vedeli, že čitateľský podnet bez mena je neupotrebiteľný. A tak mlčali alebo sa podpisovali. Emaily, nicky ani sociálne siete vtedy neboli. Nebol internet. Možno tomu neveríte, ale je to tak, môžem dosvedčiť.

Nie, naozaj ma to nebaví, no niet vyhnutia, musím to robiť. Už dlho, odkedy sa rozšírila epidémia internetových diskusií pod článkami, prosím príslušných kolegov, webeditorov, aby vulgárne a agresívne príspevky mazali. Chudáci, nezávidím im, brodiť sa stokou a pokúšať sa ju ešte aj čistiť. Prosím ťa, nečítaj diskusiu pod svojím článkom, píšem často kolegom kamarátom. Zbytočne alebo neskoro, mnohí diskusie čítajú. Zvedavosť nepustí. Občas, v slabšej chvíli, som dokonca s naším diskutujúcim na internete diskutoval. Pravda, ak sa podpísal, to je pre mňa minimálna, no nepostačujúca podmienka. Môže so mnou ostro nesúhlasiť, čokoľvek, hlavne, nech nie je vulgárny a agresívny. Nuž ale, viem ja, či je „Mišo Lehocký“ skutočne Mišo Lehocký? A je to v tomto svete dôležité? Moju tvár, moje meno, moju minulosť, to všetko diskutujúci poznajú. Naopak to neplatí. Je to ako boj proti amorfnej bytosti. Teda z ich strany zbabelé.

Reklama

Viem, lepšie to už nebude. Časopis .týždeň, kde pracujem, na rozdiel od iných médií zatiaľ nezrušil diskusie, ani pod článkami o Kotlebovi a utečencoch, čo sú mne blízke témy. Vidím podľa čísla, že často reaguje množstvo ľudí, no nečítam to. „Mažeš?“ – pýtam sa kolegu webeditora. A opakovane dodám čosi v zmysle, že je neprípustné, aby mi hosť v predizbe vykonal veľkú potrebu (píšem to obvykle inak) a ja to ešte budem obchádzať. Takého hosťa do domu nechcem. No iných, žiaľ, príliš nemáme. Normálni ľudia nechcú vstúpiť do splaškov, čomu plne rozumiem.

Andrej Bán vyštudoval v rokoch 1983 – 1987 Národohospodársku fakultu Vysokej školy ekonomickej a medziodborové štúdium žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v rokoch 1984 – 1986. Po ukončení štúdií pracuje ako reportér slovenských a českých časopisov okrem iného Mladé rozlety, Plus 7 dní, Mladý svět, Reflex a .týžeň. Spolupracuje s viacerými domácimi a zahraničnými médiami, je spoluzakladateľom knižnice EKO – FOTO a predsedom občianskeho združenia Človek v ohrození. Žije v Bratislave, od roku 2003 vykonáva fotografickú a publikačnú činnosť, jeho doménou sú reportáže z krízových oblastí sveta a reportáže zo zahraničných ciest. Je kurátorom viacerých výstav na Mesiaci fotografie v Bratislave, lektor fotografických dielní na Letnej fotoškole v Poprade. Vo jeho tvorbe sú zahrnuté napríklad fotografické práce Pútnici (1995), Iné Slovensko (1999), Poslední kniha století (2000) Rodinný album.sk (2002), je autorom námetov a scenárov k dokumentárnym filmom Krátka pamäť (1993), Tisovy stíny (1996), Duše a iné… Za sebou má viac ako 30 individuálnych a 50 kolektívnych výstav.

Reklama