Blog Diany Turňovej: Márnosť nad márnosť

Reklama

 

 

 

Pred pár rokmi som strávila nejaký čas v nepálskom Kathmandu. Pracovala som v sirotinci a miestnej škole v najchudobnejšej časti mesta a všetky zážitky z tohto obdobia zmenili moje hodnoty natrvalo. Toto som napísala pár mesiacov po príchode domov:

Reklama

 

Tento článok píšem do notebooku napojeného na LCD monitor. Mám doňho zapojený android, lebo som si chcela naťahať do telefónu dáku muziku. Počúvať stále dokola tie tri pesničky od Tracy Chapman ma ešte stále baví, ale bodli by nejaké nové. Žiadny problém, náš superrýchly internet to stiahne za chvíľku. Domov na šieste poschodie som vyšla moderným výťahom, ktorý hlási na ktorom ste poschodí a tlačidlá majú modré podsvietenie. Voda na čaj sa mi v kanvici zohriala za necelú minútu. Nuda však?

Toto všetko sú pre nás samozrejmé veci. Ale na druhej strane…

Reklama

 

 

 

 

Mám jedného veľmi výnimočného priateľa, ktorého som stretla, keď som bola v Nepále. Volá sa Amit, je odo mňa o tri mesiace mladší a odkedy ho poznám, mimovoľne a na diaľku, vlastným príkladom ma učí byť lepším človekom. Až pri ňom som naozaj pochopila múdru myšlienku, že problém je, ak nemáš čo jesť, ak máš smrteľnú chorobu, ak ostaneš na ulici a ak na svete nie je nikto, koho by si mohol mať rád a kto by mal rád teba a že všetko ostatné je len nepohodlie.

REKLAMA

V sobotu sme boli s Amitom dohodnutí na siedmu hodinu ráno môjho času, že sa stretneme na skype a po dlhej dobe sa normálne porozprávame. Trochu čudný čas, ja viem, ale po polhodinovom cvičení z kombinatoriky o tom, že ak u neho je deň, tak ja som v práci, a ak u mňa je večer, on už dávno spí, a keď ja nie som v práci a uňho je deň, tak zlyhá rozpis elektriny, mi to prišlo ako veľmi prijateľná možnosť.

Po dvoch hodinách hypnotizovania monitora som to v sobotu vzdala. Nebol tam. Murphy zaúradoval, a tentoraz to ani nemal také ťažké, pretože dôvodov, prečo sa to mohlo pokaziť, bolo milión. Výpadok elektriny? Nezohnal benzín, a tak sa nemal ako dostať do kaviarne? Alebo nebol benzín vôbec a kaviareň ostala zavretá? Zosuv pôdy, tak častý v momentálnom období monzúnov?

Dnes som od Amita dostala správu. Netrafila som ani jednu možnosť. Tentokrát to bol výpadok internetového pokrytia v celej oblasti. Aha…

Tak tu teraz sedím v obložení tej šikovnej elektroniky a pripadá mi to úplne absurdné. Je to márnosť nad márnosť. Načo mi to je?! Načo mi to všetko je?! Malý princ mal pravdu, keď vravel, že ľudia si chcú všetko kúpiť a keďže priateľstvo sa nedá kúpiť, ľudia už nemajú priateľov. Ani sa im nečudujem, keď žijú v takejto mizérii, kde sa malé súčiastky úpenlivo snažia zrýchľovať na maximum niečo, čo je aj tak večné…

Neviem, kto toto riadi, ale rada by som si do tých kruhov dala inzerát: “ Vymením všetko rýchle, podsvietené, inteligentné, bezdrôtové a moderné, za jednu obyčajnú vízovú pečiatku do pasu môjho kamaráta Amita (ktorý ako Nepálec nemôže vycestovať nikam okrem Indie a Emirátov) a jedny úplne pomalé, ospalé prázdniny v jeho spoločnosti, lepkavé od jahodovej drene, vysušené a vráskavé od riečnej vody a slnka.“

Dnes, pár týždňov po tragickom zemetrasení rekapitulujem:

1. Žiadne prázdniny v spoločnosti Amita som nezažila, ale minulé leto sme spolu telefonovali a to sa tiež počíta ako zázrak.
2. Nemám auto, vysnívanú záhradu, ani veľkú kuchyňu, ale zato mám hypotéku na tridsať rokov a na dovolenku sa dostanem asi v roku 2020, no stále sa cítim ako najbohatší človek planéty.
3. Dve krajiny na vycestovanie sa zdajú málo, no keďže sa Amit v čase zemetrasenia nachádzal v Emirátoch a nie v Kathmandu, vďaka bohu aj za ne. Nie všetci, ktorých som v Nepále stretla, mali to šťastie…