Žijeme v meste snov!

Reklama

 

 

 

„No, toto je fakt mesto snov, nie je tu čo robiť…ani v piatok večer…skapal tu pes…“ Takto sa o Piešťanoch vyjadruje väčšina mladých ľudí a ťahá sa minimálne do „civilizovanej“ Bratislavy. Odchádzajú. Odchádzajú z „mesta snov“, vzdialeného len 80 kilometrov od ich najbližšieho vysnívaného cieľa. Ja som v Bratislave bola. Bola, videla, žila, dýchala a vrátila som sa. Nie, ďakujem, nikdy viac. V tomto veku ma naozaj nedokážu nadchnúť veci ako Tesco otvorené 24 hodín denne, 7 dní v týždni alebo „dobrá infraštruktúra“ či tá naša vytúžená anonymita najanonymitovskejšia. Môj svet tvoria maličkosti, drobné, možno niekedy smutne pekné chvíle, ľudia, obrázky, ktoré mi zostávajú pred očami dlhé roky, pomaly sa zobúdzajúca pešia zóna pod mojím balkónom každé ráno, naozajstné velikánske prasa privezené ráno do mäsiarstva, voda, voda, labute, voda…

[singlepic id=4164 w=320 h=240 float=center]Nedávno, ešte bolo chladno, sme s rodinou cestovali na pohreb do južného, úplne zapadnutého kúta Slovenska. Vlastne sme ani nemuseli ísť až tak ďaleko. Kúsok za Nitrou sa už človek odchovaný západniarskymi „frajermi“ cíti ako na východnej Ukrajine… Asi v polovici cesty sme sa rozhodli, že zastavíme niekde sa naobedovať. „Aha, tu!“ ozývalo sa v aute každých päť minút, teda vždy, keď niekto z nás zbadal nejakú reštauráciu alebo motorest. A keď už žalúdky vydávali jasné signály. Bližšie skúmanie nám však vždy prekazilo radosť – všetky tie motoresty totiž boli zavreté. Až nakoniec sme si spomenuli, že minulý rok sme sa v jednom zastavili, bol na okraji cesty, bol otvorený, a aj keď sme pri odchode dlho nemohli nájsť nikoho, komu by sme mohli zaplatiť, bolo to tam vtedy celkom fajn.

Reklama

 

Motorest sme našli, dvere boli otvorené, a dokonca aj domácu sme po chvíli objavili. Tá s naozajstným nefalšovaným prekvapením v tvári skríkla s krásnym južanským prízvukom: „Jááááj, chceli by ste jesť??? Ale my nemáme elektriku…“ Videla, že nás to, hladných ako Napoleonov, veľmi neodradilo, tak pokračovala: „No…mohla by som vám zohriať perkelt…srnčí alebo držkový…aj kávu…“ Tak sme si sadli, striedali sme si jeden vankúš na sedenie na mrazivo studených stoličkách a čakali. Doniesla perkelt, fakt dobrý, a chlieb v takom tom hnedom socialistickom plastovom košíčku. Účet napísala na kúsok krivo odstrihnutého štvorčekového papiera rukou, nezabudla na ňom prepísať dátum z 28. na 29., zjavne tam máva každý deň plno, a dokonca aj pečiatku naň buchla. Pri odchode sme si pýtali kľúč od WC na dvore (jeho lokalizácia mi už naozaj neprišla zvláštna), a ona zabedákala: „Jáááj, vy chcete na WC, no dobre, len nesplachujte, lebo ani voda nám nejde…“ Z čoho varila tú kávu, naozaj vedieť nechcem. Povedala, že o druhej poobede im všetko zapoja, že to len niečo vedľa prerábajú. Keď sme sa okolo šiestej vracali okolo tmavého opusteného motorestu domov, len som si vzdychla a blahorečila som osudu, že žijem v „meste snov“ a mám prácu, kde si môžem dať kedykoľvek strojové espresso (a to občas nadávam, keď na mňa vyjde dosypanie zrna do kávovaru), doma teplo, že záchod nemám na dvore a že si môžem hneď po príchode dať horúcu sprchu. Aj keď neviem, či som skutočne šťastnejšia.

Pohreb bol hrozný ako každý pohreb, ale keby som nemala chrbtovú kosť, nafotila by som skvelé obrázky… Stará cigánka v krátkej rifľovej sukni a v roztrhaných pančuškách, s kytičkou cez plot nakradnutých chryzantém stojaca opretá o múr domu smútku, cigáň (taký kočovný, strapatý – a nie, rasistka naozaj nie som) v modrom obleku stojaci za plotom cintorína a dívajúci sa na pohreb spoza brány, vedľa neho dieťa, malý špinavý cigánsky anjel s nezabudnuteľnými očami a širokým krásnym úsmevom, ďalší cigáni idúci po ceste, každý na pleci jednu obrovskú hnedú ovcu… A kopa všelijakých deduškov a babičiek, ktorí si ma pamätajú ako dieťa a o ktorých existencii som ja až do tohto pohrebu nemala tušenia, ktorí si ešte stále myslia, že my zo západniarskeho mesta sme väčší, odolnejší a silnejší, lebo nás „chovajú s týma vitamínama“. Ktorí ešte veria na to, že sme šťastnejší a dožijeme sa viac.

Reklama

 

 

 

 

Na druhý deň som sa vracala z práce, zakývala som Maťovi, ktorý si zarába drobné do klobúka rovno pod mojím oknom hraním na gitare a neskutočne dobre spieva, pozdravila som sa s pánom doktorom, vycerila som zuby na čašníka z ktorejsi reštaurácie, pristavila som sa pri okienku s oblátkami na kus reči, pohladkala som krásneho zlatého retrievera, a svoju anonymitu som zahodila do kanála pred vchodom. A keď zajtra uvidím z okna na kancelárii zase bicyklovať uja v modrej košeli a nohaviciach pripnutých štipcami na bielizeň tesne nad členkami s pokojom Angličana krížom cez rozkopanú Teplickú pomedzi všetky tie zbíjačky, nákladiaky a žeriavy, budem sa cítiť, že tu som naozaj doma. A no a čo, že nemáme električky a Euroveu. O pár dní budeme mať aj Kennyho Garreta a Roberta Glaspera. A koľko „Blavákov“ na nich príde!

Autor: Veronika Škultétyová

REKLAMA