Dnešný deň spája boj študentov proti útlaku za čias nacizmu a komunizmu

Reklama

 

 

 

Medzinárodný deň študentstva sa spája s udalosťami v roku 1939, keď nacisti krvavo potrestali demonštrácie proti okupácii Československa a zabitiu študenta medicíny Jana Opletala. Doplatili na ne mladí ľudia, československí študenti, približne 1 200 bolo v noci zo 16. na 17. novembra 1939 náhodne vybratých na internátoch a odvlečených do koncentračných táborov. Ďalší deviati študentskí funkcionári, medzi nimi Jan Wienert, Jaroslav Klíma, Bedřich Koula, Josef Adamec a František Skorlovský, boli popravení. Zatvorené boli tiež všetky vysoké školy. V roku 1989 si študenti v uliciach pripomenuli smrť mladého medika a protestovali proti komunistickému režimu. Demonštrácia za slobodu a demokraciu v Prahe, ktorá bola rázne potlačená policajnými zložkami, vyvolala solidaritu občanov Československa, ktorí sa masovo postavili proti policajnému násiliu, politickému útlaku a neslobode.

Jan Opletal

Povojnové obdobie a nádych slobody a demokracie boli v 50. rokoch potlačené nástupom komunistického režimu. Jeho prvé roky boli charakteristické perzekúciami takmer všetkých vrstiev spoločnosti a vykonštruovanými súdnymi procesmi. Na Slovensku bolo v tomto období protiprávne odsúdených viac ako 71 000 ľudí na súhrnne viac ako 85 000 rokov väzenia.

Reklama

 

V celom Československu bolo popravených za takzvané protištátne činy 250 ľudí, do 500 ľudí zahynulo na hraniciach pri úteku, do 600 ľudí zavraždili vyšetrovatelia Štátnej bezpečnosti pri výsluchoch, 8 000 väzňov režimu zahynulo v baniach, vo väzniciach a lágroch. 400-tisíc ľudí ušlo alebo bolo vyhnaných z republiky. Mnohé obete režimu boli bez súdu väznené v pracovných táboroch, v pomocných technických práporoch, im a ich rodinným príslušníkom bol znemožnený prístup k vzdelaniu i spoločenskému uplatneniu.

Komunistický režim trestal svojich skutočných i potenciálnych oponentov aj zhabaním ich majetku, vrátane domov, pôdy a poľnohospodárskeho majetku. Príbuzní uväznených obetí boli často násilne vysťahovaní do iných častí štátu. Faktickému vyvlastneniu pôdy sa rovnalo zakladanie jednotných roľníckych družstiev, kam režim rôznymi nátlakovými prostriedkami nútil roľníkov vstupovať počas násilnej kolektivizácie. Občania, ktorí sa rozhodli proti režimu bojovať boli nazývaný agenti alebo teroristi a režim chcel zabrániť, aby im v prípade usmrtenia boli organizované pohreby a ich náhrobky mohli slúžiť k spomienkovým aktom a kladeniu vencov. Minister národnej bezpečnosti preto v roku 1952 nariadil ich kremácie.

Reklama

 

 

 

 

„Nařizuji proto těm náčelníkům (velitelům), kteří případ zastřeleného agenta nebo teroristy zpracovávají, aby zařídili ihned po soudní pitvě převoz do nejbližšího krematoria, pokud je to technicky možné. Se správou krematoria je pak nutno projednat spálení mrtvoly bez jakékoliv účasti veřejnosti (včetně příbuzných). Urnu s popelem předá pak správa krematoria náčelníku okresního oddělení VB v místě, který zařídí zaslaní urny ministerstvu národní bezpečnosti – správě nápravních zařízení, která zařídí uložení urny na vězeňském hřbitově. Odvoz mrtvoly do krematoria je nutno zařídit tak, aby byl utajen před veřejností,“ znie časť rozkazu Ministra národnej bezpečnosti Karola Bacílka z roku 1952.

Po komunistickom prevrate v o februári roku 1948 zostali cirkvi, medzi nimi najmä katolícka, jediným potenciálnym oponentom režimu. Komunistický štát katolícku cirkev systematicky prenasledoval a likvidoval jej štruktúry. Osobitným spôsobom zasiahol proti mužským a ženským reholiam i gréckokatolíckej cirkvi, ktorú sa pokúsil úplne zlikvidovať násilným vtelením do pravoslávnej cirkvi. Desiatky kňazov, rehoľníkov a laikov bolo uväznených na dlhoročné tresty.

Mierne upokojenie priniesli 60-te roky, kedy si nová generácia KSČ uvedomovala, že „robotnícke kádre“ nedokážu riadiť chod spoločenského života tak, aby boli uspokojené základné potreby obyvateľstva. Hospodárske, ekonomické, sociálne a kultúrne problémy nútili predstaviteľov KSČ meniť štýl riadenia ekonomiky z plánovaných päťročníc na aspoň čiastočne „trhový“ systém. Objavili sa však aj nové vnútrostranícke konflikty. Svoju úlohu a zodpovednosť si viac začala uvedomovať vláda aj parlament.

Šesťdesiate roky znamenali zmenu aj v cirkevnej politike štátu. Po prepustení pražského arcibiskupa Josefa Berana z väzenia a jeho odchode do Ríma nastúpil na jeho miesto František Tomášek. Komunisti vtedy upustili od myšlienky vytvoriť tzv. národnú cirkev a „akceptovali“ pápeža ako hlavu katolíckej cirkvi v Československu. Neznamenalo to však, že sa vzdali kontroly jej predstaviteľov a činnosti.

Najvýraznejšie sa prejavil odmäk 60. rokov v kultúrnej sfére. Postupné, aj keď pomalé odbúravanie cenzúry prinieslo do literatúry, divadla a kina nové, dovtedy tabuizované témy, začali sa vydávať diela zakázaných autorov, nadväzovali sa kontakty so Západom.

Piati oponenti reformného krídla Alois Indra, Drahomír Kolder, Oldřich Švestka, Antonín Kapek a Vasil Biľak požiadali Brežňeva o všestrannú pomoc. Dňa 20. augusta 1968 o 23.00 hodine navštívil sovietsky veľvyslanec Červonenko prezidenta Svobodu a oznámil mu, že vojská Varšavskej zmluvy prekročili československé hranice. Pražské letisko Ruzyň bolo obsadené sovietskymi lietadlami a výsadkármi a od polnoci malo zákaz prijímať a vypravovať lety. Intervencia vojsk 5 štátov Varšavskej zmluvy viac ako 500 000 vojakov bola podľa predsedníctva ÚV KSČ porušením základných noriem medzinárodného práva.

Okupácia Československa – v pozadí Krajinský most

Komunistický režim uzavrel svojich občanov do hraníc obohnaných ostnatým drôtom a znemožnil im slobodu cestovania. Úteky spojené s nelegálnym prekročením hraníc väčšinou predstavovali jedinú možnosť, ako sa vyhnúť prenasledovaniu alebo len jednoducho naplniť túžbu žiť v slobodnom svete. Režim sa snažil zabrániť útekom aj za cenu usmrtenia svojich občanov streľbou vojakov Pohraničnej stráže, elektrickými zátarasami, nášľapnými mínami alebo špeciálne vycvičenými psami. Počas obdobia komunistického režimu bolo takto zavraždených na celej československej časti železnej opony do 500 ľudí rôznych národností.

Politické a spoločenské zmeny prebiehajúce v Maďarsku a v Poľsku od jari 1989 v kontraste s neochotou funkcionárov komunistických strán rokovať s predstaviteľmi opozície vo zvyšných krajinách socialistického bloku prinieslo v roku nežnej revolúcie podstatný nárast počtu emigrantov. Z celkového počtu 1308 emigrantov pochádzalo až 1013 zo zahraničia. Maďarsko na základe medzinárodného dohovoru otvorilo hranice do Rakúska. Dňa 11. septembra 1989 vypovedalo bilaterálnu dohodu s NDR a odvolalo sa na článok 6 a 12 Medzinárodného dohovoru. Občania NDR sa hrnuli do MĽR a cez Rakúsko prechádzali do NSR. Ak nemali povolenie vycestovať do Maďarska, naši pohraničníci ich zadržiavali a vracali späť do NDR (keďže sme bilaterálnu dohodu s NDR nevypovedali). Za necelé tri mesiace roku 1989 vrátili naši pohraničníci cca 700 občanov do NDR.

Pád komunizmu v Československu je spájaný najmä s demonštráciami, ktoré sa konali od 16. novembra v Bratislave a od 17. novembra 1989 v Prahe. Hoci sa tieto prvé dve demonštrácie konali pri príležitosti Medzinárodného dňa študentstva a teda 50. výročia nacistických razií na Pražských vysokoškolských internátoch, ich účastníci demonštrovali slovne aj transparentmi proti komunizmu. Po zásahu bezpečnostných zložiek voči demonštrujúcim študentom a zapojení sa širokej verejnosti do ďalších demonštrácií spomienka na nacistické represie symbolicky vyústila do pádu komunistického režimu.

Dôvodov pádu komunistických režimov v Európe bolo viacero – najmä ekonomické a vojenské zaostávanie Východu za Západom, nárast verejných prejavov nespokojnosti s režimom, neschopnosť komunistických vlád reformovať režim alebo udržať existujúci režim bez masívnych represívnych akcií. Vnútroštátne a medzinárodné pomery v spojitosti s rezignovaním Moskvy na udržanie komunistických režimov vojenskou intervenciou nevyhnutne viedli k pádu komunistických režimov v strednej a východnej Európe.

-lt/Zdroj: Ústav pamäti národa, vop.gov.sk, gymrs.sk, www.bobinsvet.eu, youtube.com/Foto: Piešťany – History, Martin Valo, www.bobinsvet.eu-