Chirana oslávila osemdesiatku

Reklama

 

 

 

Histórii Chirany bola venovaná výstava 80. rokov vzniku bývalého podniku Chirana, ktorú v polovici mája otvorili v Mestskom múzeu v Starej Turej. Chirana bola významnou súčasťou života aj v Piešťanoch. To čo po nej zostalo dáva prácu mnohým ešte dnes.

Reklama

 

Bolo to presne 10. februára 1935, teda pred 80 rokmi, kedy sa začala v  Starej Turej výstavba továrne na výrobu súčiastok pre vodomery a plynomery, ktorá neskôr celkom zmenila charakter vtedajšej, pomerne zaostalej obce. Pri zrode novej fabriky bol český továrnik František Michera (1886-1947). Projekt bol podporený ešte jedným dôležitým faktorom – narastajúcou hrozbou vojnového konfliktu s  nemeckým susedom a tým aj potrebou posilnenia obranyschopnosti prvej Československej republiky, a  to najmä po nástupe Hitlera k  moci v  roku 1933.

Výstavba prebiehala veľmi rýchlo. Na základe vyhlásenej motivácie sa prihlásilo mnoho ochotných rúk a furmanov na práce pri úpravách terénu a  pri doprave stavebného materiálu. Výsledkom spoločného úsilia investora, stavebných firiem, obce a  občanov bola skutočnosť, že v tom istom roku o 8 mesiacov neskôr, presne 20. novembra 1935, sa začalo s výrobou, ktorá bola prevzatá z bratislavského závodu (súčiastky vodomerov a plynomerov), v novej továrenskej hale s plochou 3 108 m2. V  nasledujúcom roku 1936 postavili ďalšiu výrobnú halu s  plochou 3 829 m2, kancelárske priestory, sklad, šatne a  dva byty.

Reklama

 

 

 

 

Popri civilnej výrobe sa začala vyrábať munícia pre československú armádu – zapaľovače protilietadlových striel. V roku 1937 pribudla nová nástrojáreň a do Starej Turej bola presunutá kompletná výroba vodomerov. Počet zamestnancov sa zvýšil na 414.
V roku 1938 sa však hrozba vypuknutia vojnového konfliktu ďalej zvýšila. Dočasne a na krátko bola zažehnaná mníchovským diktátom a viedenskou arbitrážou o postúpení pohraničných území Nemecku a Maďarsku. Civilná výroba sa začala pribrzďovať, presúvať do iných závodov, až napokon v Starej Turej zostala iba zbrojárska výroba, menovite protileteckej a protitankovej munície kalibru 15-20 mm. Zapaľovače protilietadlových striel sa vyrábali na základe švajčiarskej licencie. Fabrika preto podliehala vojenskej správe. Po následnom rozpade Československa v roku 1939 vstúpila do všetkých zmluvných práv bývalého MNO nemecká armáda (Wehrmacht), ktorá odobrala celú hotovú a rozpracovanú produkciu. Po jej prevzatí už výroba bežala na základe nemeckých objednávok a podľa nemeckej dokumentácie.
Po vysokej vojnovej konjunktúre súvisiacej so zavedením a rozširovaním zbrojnej výroby, nasledoval v roku 1945 neúprosný a tvrdý ekonomický pád. Zbrojná výroba sa takmer zastavila. Dôsledky v podobe poklesu počtu zamestnancov bol kruté. Aby sa stav zlepšil a podnik sa dostal v zamestnanosti aspoň na vojnovú úroveň, bolo potrebné vykonať rázne kroky. Tie boli spočiatku čiastočne komplikované v súvislosti vyjasňovaním vlastníckych vzťahov na základe vydaných prezidentských dekrétov o znárodnení priemyslu. Napokon došlo k znárodneniu priemyslu a obchodu až po tie najmenšie závody a prevádzkarne. Do staroturianskeho podniku bola dosadená tzv. národná správa (Rudolf Hladký, Matěj Hora, Josef Herman a neskôr Ing. Miroslav Nerád). Stalo sa tak k 1.1.1947. Podnik sa stal súčasťou národného podniku Považské strojárne v Považskej Bystrici, ako jeho pobočný závod číslo 40.

V roku 1947 začína sa písať história výroby zdravotníckej techniky na Slovensku, kedy bola do závodu v Starej Turej delimitovaná výroba injekčnej techniky z likvidovaného závodu Injecta Kraslice v českom pohraničí. Zakrátko sa sortiment rozšíril do širokého spektra výrobkov ako sterilizačná, inhalačná a vyšetrovacia technika, chirurgické nástroje a iné výrobky zdravotníckej techniky.

Vtedajšie povojnové nadšenie pre obnovu výroby, následne jej dynamický rozvoj, rast predaja, ale čoraz viacej sa prejavujúce kvality a schopnosti vtedajšieho vedenia závodu na čele s Ing. Miroslavom Nerádom viedli napokon k rozhodnutiu ústredných orgánov o odčlenení závodu v Starej Turej s 1 500 zamestnancami z rámca Považských strojární s účinnosťou od 1.7.1950 do samostatného právneho subjektu s novým menom: „Presná mechanika, národný podnik“ so sídlom v Starej Turej. Skrátený názov PREMA.

Po vodomeroch a núdzových výrobných programoch nastúpili iné, lukratívne odbory, ktoré znamenali rast dynamiky výroby, zamestnanosti a na základe toho i plnenie ambicióznych sociálnych programov, ktoré znamenali neskôr vo svojich dôsledkoch prerod kedysi zaostalej obce na nové, moderné mesto. Iniciátorom, organizátorom a neúnavným realizátorom týchto procesov bol spolu so svojimi spolupracovníkmi Ing. Miroslav Nerád, ktorý stál na čele podniku 33 rokov (1945-1978). Dosť dlhá doba na to, aby za sebou zanechal nezmazateľnú stopu.

V päťdesiatych rokoch sa výrobný program postupne profiluje a stabilizuje. Popri mechanických meracích prístrojoch ( vodomery, plynomery, tlakomery) a textilných vretenách sa prudkým tempom rozvíja predovšetkým odbor zdravotníckej techniky, k čomu okrem iného prispela aj autarkná hospodárska politika štátu, obmedzujúca dovozy z kapitalistických (nesocialistických) štátov. V rokoch 1949 – 1953 sa sortiment tohto odboru rozširoval o ďalšie skupiny, medzi ktoré patrili najmä elektrooptické prístroje na vyšetrovanie vnútorných orgánov (bronchoskopy, laryngoskopy, otoskopy, cystoskopy, torakoskopy, endoresektory, uretroskopy), vyšetrovacie prístroje elektrické (teplomery, fonendoskopy, haemometre, spiroanalyzátory, spiroergografy, metabolimetre) a zložité chirurgické nástroje (napr. na zošívanie žalúdka, pre torakotómiu). Boli to síce prístroje lekármi požadované, avšak z hľadiska podnikovej efektívnosti menej zaujímavé. Dostavili sa aj prvé medzinárodné úspechy. Zrodila sa veľká bronchoskopická súprava s možnosťou realizácie mikrochirurgických výkonov, ktorá bola v roku 1958 ocenená, tak isto klinický defibrilátor 10H24, na Svetovej výstave Expo 58 v Bruseli veľkou cenou (Grand Prix).

Dobré meno podniku robil aj prístroj pre umelý krvný obeh Premacard („umelé srdce“), vyvinutý v roku 1960 v spolupráci so Slovenskou akadémiou vied (akademik Šiška) a Lekárskou fakultou UK v Bratislave. Klinický defibrilátor použil prof. Christiaan Neethling Barnard pri prvej transplantácii srdca v Kapskom meste dňa 3. decembra 1967 Louisovi Washkanskému. V septembri 1969 prof. Barnard, pri návšteve ČSR prišiel do Starej Turej, aby poďakoval za dodanie defibrilátora, bez ktorého, ako povedal: „by operáciu nemohol uskutočniť“.

Pri prvej transplantácii srdca v strednej Európe, ktorú uskutočnil 9. júla 1968 lekársky tím pod vedením akademika prof. MUDr. Karola Šišku a MUDr. Ladislava Kuželu na II. chirurgickej klinike Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave boli použité prístroje Chirany – defibrilátor a umelé srdce Premacard.
Rozširujúca sa výrobno-technická základňa, prudký rast výroby a obratu, nadpolovičný podiel Presnej mechaniky na trhu zdravotníckej techniky v bývalom Československu, viedli napokon nadriadené ministerstvo k rozhodnutiu o zlúčení všetkých výrobcov zdravotníckej techniky do jedného celku – tzv. výrobno-hospodárskej jednotky (VHJ) k 1.7.1963 na čele s vedúcim podnikom Presná mechanika v Starej Turej a s pridruženými národnými podnikmi Chirana Praha a Chirana Brno. Môžeme teda hovoriť o novej etape histórie podniku. Kým pri zlúčení v roku 1963 si všetky podniky zachovali svoju právnu subjektivitu, od roku 1965 sa zlúčili do jedného právneho subjektu pod spoločným názvom „CHIRANA, závody zdravotníckej techniky, odborový podnik“.

Neskôr vzniká organizačné spojenie výroby a zahraničného obchodu, čo bolo na vtedajšie pomery ojedinelý jav (inak všetky vývozy a dovozy sa uskutočňovali zásadne cez monopolné podniky zahraničného obchodu), ku ktorému dostala výnimočné povolenie v roku 1969, v období akéhosi doznievajúceho „odmäku“ v riadení ekonomiky po Pražskej jari roku 1968. Licencia k zahraničnoobchodnej činnosti bola v podmienkach Chirany realizovaná v úseku zahraničného obchodu v Piešťanoch. Priama zahranično-obchodná činnosť mala zásadný význam pre ďalší rozvoj podniku a celého zoskupenia. Takto bol umožnený jeho priamy styk so zahraničnými zákazníkmi a Stará Turá sa dostávala čoraz viacej do povedomia odbornej verejnosti. Okrem toho k tomu prispeli aj delegáti (zástupcovia) výroby v zahraničných centrách.

Do VHJ Chirana so sídlom generálneho riaditeľstva v Starej Turej okrem staroturianskeho závodu, tvoriaceho zhruba 40 % celkových kapacít, patrili:
Chirana Praha – Modřany s prevádzkarňou vo Vojkov (výroba röntgenových prístrojov, lámp a radioizotopových ožiarovačov),
Chirana Praha – Strašnice s prevádzkarňou v Prahe Záběhliciach (výroba stomatologickej techniky, technických lekárenských a laboratórnych váh),
Chirana Dodávateľský závod (neskôr Obchodno-technické služby), Praha – Holešovice s pobočným závodom v Piešťanoch a sieťou oblastných servisných stredísk v celej bývalej ČSSR (montáže, údržba a opravy zdravotníckej techniky, projekcia kompletácia zdravotníckych investičných celkov, výroba pojazdných ambulancií a vozidiel rýchlej záchrannej pomoci),
Chirana Nové Město na Moravě s prevádzkarňami v Malšiciach u Tábora, v Prahe a v Bystřici nad Pernštejnem (výroba chirurgických, dentálnych a veterinárnych nástrojov, antikoncepčných teliesok a technických fréz),
Chirana Brno s pobočným závodom vo Vyškove (výroba röntgenových, sterilizačných, destilačných a kryochirurgických prístrojov),
Chirana, vývojový závod, Brno, neskôr VÚZT (výskum a vývoj výrobkov zdravotníckej techniky, najmä lekárskej elektroniky, spočiatku ich kusová a malosériová výroba, výroba náradia),
Chirana Piešťany s dislokovanými prevádzkarňami v Hornej Strede, neskôr aj v Lúke nad Váhom, v Bobote a Leopoldove (výroba operačných stolov, inkubátorov, zubolekárskych kresiel, vodoliečebných, teploliečebných, dezinfekčných a inhalačných prístrojov, zariadení pre kyslíkovú terapiu, nemocničného kovového nábytku a laboratórneho dreveného nábytku).
Významným podnikateľským činom začiatkom sedemdesiatych rokov bolo zavedenie výroby jednorazových injekčných striekačiek s použitím plastických hmôt na báze strojov prevažne zo západného Nemecka a USA. Stroje boli dovezené na tzv. devízovo návratný úver, ktorý podnik splatil spätným vývozom za necelé tri roky. Striekačky boli výsledkom vývoja vo VÚZT Brno. Náročná technológia výrobného procesu bola jedinečným riešením vlastných vývojových kapacít. V nadväznosti na injekčné striekačky bola zavedená aj výroba jednorazových injekčných ihiel a kanýl pre humánnu i veterinárnu medicínu, dovtedy dovážaných zo zahraničia z kapitalistických štátov.

Rozvoj podniku mal, samozrejme, rozhodujúci vplyv na vývoj zamestnanosti a sociálnu štruktúru obyvateľov mesta i blízkeho okolia. Krátko po oslobodení (20.4.1945) mal staroturiansky závod – po hromadných prepúšťaniach pred príchodom frontu – iba 384 zamestnancov. V roku 1985 mal základný závod 4484 zamestnancov a celá VHJ už 12100.
Pred jej rozpadom 30.6.1989 na 5 štátnych podnikov mala 13018 zamestnancov a závod v Starej Turej 4821.

Zdroj:

1. http://www.staratura.sk/resources/File/s0315.pdf
2. http://www.staratura.sk/hospodarsky-rozvoj-starej-turej-po-ii-svetovej-vojne-do-r-1989/
3. http://www.teraz.sk/magazin/srdce-transplantacia-45-vyrocie/51793-clanok.html

Spracoval: Jiří Rais