Úvod História Alexander Bachnár: Môj povojnový návrat domov nebol veľmi veselý

Alexander Bachnár: Môj povojnový návrat domov nebol veľmi veselý

0
ZDIELAŤ
REKLAMA

Alexander Bachnár (1919) je sčítaný, vzdelaný a rozhľadený pán pochádzajúci z Topoľčian. Napriek veľkej chudobe, ktorú okúsil vo svojich detských rokoch, trpkému obdobiu holokaustu, povojnovému prenasledovaniu a totalitnému režimu sa nikdy nevzdal svojich ideálov a neopustil krajinu. Podľa jeho slov, je aj napriek všetkému zlému človek doma tam, kde sa narodil, prežil svoje detstvo, a kde ho viažu jeho spomienky. Autentické spomienky muža s neľahkým osudom neupadnú v zabudnutie vďaka aktivitám občianskeho združenia EDAH.

Narodil som sa 29. júla 1919 v Topoľčanoch. Svoje ranné detstvo som prežil doma v opatere svojej mamičky a súrodencov. Bolo nás desať detí. Mojím rodným mestom sú Topoľčany. Ako si spomínam, bolo to také malé mestečko približne s 8000 obyvateľmi, v ktorom pôsobila veľká židovská komunita takmer s 3000 členmi, čo bolo viac ako jedna tretina obyvateľov mesta. V meste sa nachádzalo viacero židovských modlitební. Niektoré navštevovali pobožní Židia a iné menej pobožní.

REKLAMA

Otec sa volal Jakub Bachner a mamička Františka [Bachnerová, rodená Steckauer]. Mimochodom moji rodičia sa v roku 1904 presťahovali do Ameriky, kde sa im narodil môj brat Leopold. Neskôr sa z Ameriky vrátili, pretože tam nenašli uplatnenie.

Otec bol vyučeným maliarom, mal však veľmi málo možností realizovať sa, a napriek tomu, že bol majster, väčšinou pracoval ako tovariš u maliara Szomolányiho. Veľakrát sa stalo, že nemal dostatok práce a bol nezamestnaným. Tomu potom zodpovedala aj naša finančná situácia. Patrili sme medzi najchudobnejších obyvateľov v meste. Matka bola žena v domácnosti. Veď pri toľkých deťoch sa veru málokedy dostala do spoločnosti mimo nášho bytu. Pamätám si, že keď som prišiel po maturite domov a oznámil, že majú zmaturovaného syna, moja mama sa chcela popýšiť, preto vyšla von na hlavné námestie. Musel som ju chytiť pod pazuchu a prechádzali sme sa okolo námestia, aby mohla ukázať, že má syna maturanta. Dnes je maturita bežná vec, ale v tom čase to znamenalo veľmi veľa.

Mamička bola zo silne nábožensky založenej rodiny. Otec naopak, ten až tak nábožensky založený nebol. Chodieval do synagógy len v piatok večer alebo v sobotu dopoludnia a okrem toho aj na veľké sviatky. Moji starší súrodenci chodili do synagógy zriedka. Najmä, keď už boli v zrelšom veku a rozhodovali sa samostatne, v otázkach náboženstva ich ovplyvnila ich politická orientácia, keďže boli ľavicovo orientovaní. Aj mňa otec brával so sebou na pobožnosti približne do trinástich rokov. Musím však povedať, že každý piatok sa u nás doma konal kiduš, čo bolo zasvätenie Šabatu. Vtedy sa zapálili dve sviečky a matka požehnávala barches. Rovnako sme oslavovali všetky židovské sviatky.

Zo svojich starých rodičov si spomínam hlavne na starého otca z matkinej strany [Abraham Steckauer]. Pochádzal z Dežeríc, čo je obec neďaleko Bánoviec nad Bebravou. Živil sa ako šojchet [rituálny rezník]. Bol to jeden veľmi silne nábožensky založený človek. Chodieval do synagógy takmer denne a ako správny veriaci nosil pajesy. Oblečený chodieval v obleku a na hlave nosil čiapku a kapele [kipa].

Naše bývanie a zariadenie bytu bolo veľmi chudobné. Náš byt pozostával z dvoch izieb so značne staromódnym nábytkom. Čo však musím spomenúť je to, že u nás doma sme mali nesmierne bohatú knižnicu. Knihy boli to jediné, na čo sme boli schopní minúť peniaze.

V Topoľčanoch som navštevoval základnú židovskú ľudovú školu. Doobeda sa vyučovali bežné predmety a poobede náboženstvo. Náboženstvo nás vyučoval pán Trutzer. Bol to veľmi múdry pán, ktorý nás zasväcoval do tajov Talmudu [autoritatívny celok židovského zákona a tradície]. Hodiny s pánom Trutzerom boli veľmi zaujímavé, pretože poznávať Talmud, znamená osvojovať si zákony logiky. Máloktoré učenie tak bazíruje na princípoch logiky ako Talmud.

Rodičia ma prihlásili na Piaristické gymnázium v Nitre, kde vyučovali zväčša samotní farári. Dokonca aj riaditeľ gymnázia bol farár. Kedysi tam ako učiteľ pôsobil aj známy profesor Damborský [Ján Damborský (1880 – 1923): jazykovedec, archivár, stredoškolský profesor a redaktor]. Profer Damborský bol jedným z prvých zostavovateľov slovenskej mluvnice.

Počas hodín katolíckeho náboženstva sme mohli ísť von. Tú hodinu sme mali voľnú. Žiadne antisemitské prejavy na škole neboli. Možno povedať, že to bola dosť tolerantná škola. Problém bol jedine v tom, že sa vyučovalo aj v sobotu. Nakoľko sme v sobotu cestovať nemohli, lebo to bolo hriešne, tak som bol ubytovaný v Nitre [v sobotu sa drží šábes, počas ktorého je zakázané pracovať. Za pracovnú činnosť sa považuje aj cestovanie]. V sobotu večer po vyučovaní som sa vracal vlakom domov do Topoľčian. Takto trvalo iba pol roka. Hoci som bol žiak na vyznamenanie, na pol roku som mal štvorku z kreslenia. Z tohto dôvodu som bol nútený platiť takzvané školné. Keďže som peniaze nemal, musel som školu opustiť.

Prestúpil som na gymnázium do Prievidze. Mojím obľúbeným predmetom v škole bola latinčina. Obľuboval som ju hlavne kvôli tomu, pretože latinčina pre mňa znamenala do ľudskej reči prenesenú logiku. Máloktorá svetová reč je tak presne logicky stavaná ako tento jazyk. Dodnes nemám problémy preložiť latinské texty. Okrem toho vďaka latinčine dokážem pochopiť takmer všetky románske jazyky. Dokonca ani rumunština mi nie je cudzia. Viem prečítať rumunský text, ale aj text v španielskom jazyku. Na gymnáziu som študoval aj francúzštinu, vďaka čomu nemám problém sledovať televíziu vo francúzskom jazyku. Práve to je typické pre židovskú komunitu, že väčšina z nás ovláda prinajmenšom dva až tri jazyky. Na škole som mal rád aj dejepis. Bol som skôr humanitne zameraný. Predmety prírodovedného charakteru ma absolútne nelákali, dokonca ešte dodnes mávam nočné mory z toho, že idem maturovať z fyziky.

Počas môjho štúdia v Prievidzi som býval za tridsať korún mesačne u pani Löwingerovej na povale, kde mala uskladnené jablká. Celý môj nábytok tvorila jedna rohožová posteľ, jedna debna o veľkosti meter krát meter, ktorá mi slúžila ako stôl, potom ešte jedna stolička a jedna petrolejová lampa. To bol všetok môj nábytok. Stravovanie som nemal osobitne zabezpečené. U Židov bol taký zvyk, že sa mohli každý deň stravovať u inej rodiny. Ja som však mal stravu zabezpečenú len na šesť dní v týždni. To znamená, že jeden deň som sa nemal u koho najesť. Nebyť môjho spolužiaka a kamaráta [Richard Heumann], ktorý bol synom najbohatšieho Žida v Prievidzi, hladoval by som. Tento môj kamarát nosil do triedy namiesto jednej desiaty dve. Túto jeho desiatu som zjedol na obed a poobede som išiel k nim, kde som dostal kakao a koláč. Gymnázium v Prievidzi som ukončil v roku 1938 maturitou.

Od roku 1929 som každé ráno cestoval vlakom z Topoľčian do školy v Nitre. Pamätám si, že mesačné cestovné stálo šesť korún. Koľkokrát sa stalo, že môj otec musel ísť o piatej ráno do synagógy a od nejakého bohatšieho Žida si požičať šesť korún, aby som si mohol o šiestej kúpiť na železničnej stanici lístok. V tých najhorších časoch sme na raňajky mávali pečený zemiak a čiernu kávu. Otec mi dal päťdesiat halierov, za čo som si mal kúpiť obed. Obyčajne som si kúpil jeden orechový rohlík, ten stál práve päťdesiat halierov. Veru tak. To bolo v tých najhorších časoch.

Všetci moji súrodenci okrem mňa mali iba základné vzdelanie a živili sa ako remeselníci. Starší z nich Dezider, Leo, Ela, Armín a Marcel absolvovali ešte maďarskú základnú školu. Vali, ja, Marta a dvojičky sme už navštevovali slovenskú základnú školu. Takže u nás doma všetci hovorili po slovensky, po maďarsky, ale aj po nemecky. Židovské rodiny sú väčšinou viacjazyčné.

Môj život pred vypuknutím druhej svetovej vojny nebol nijako výnimočný. Po maturite som bol frekventantom pedagogickej akadémie v Bratislave na Lazaretskej ulici.

Prvý antisemitistický problém som pocítil v marci 1939, keď som ako Žid nemohol dokončiť Pedagogickú akadémiu. K ďalším stretom s antisemitizmom došlo až keď som narukoval do šiesteho pracovného prápora. To bolo vo februári 1940. Dostali sme staré prefarbené uniformy po príslušníkoch rakúsko–uhorského námorníctva ešte z prvej svetovej vojny. Namiesto normálnych vojenských čiapiek sme nosili okrúhle námornícke čiapky. Bolo potrebné, aby sme sa odlišovali od všetkých ostatných vojakov.

Keď sme podávali hlásenie vyššej vojenskej šarži, museli sme sa hlásiť ako pracovník Žid. Neskôr sa to zmenilo na robotník Žid s odôvodnením, že práca je česť a robota je povinnosť. A tak sme sa hlásili ako robotník Žid. Moja pracovná služba trvala až do júna roku 1942.

Po pracovnej službe som dostal príkaz odísť do pracovného tábora Nováky. Istý čas som tam nakladal uhlie. Neskôr som učil na tamojšej základnej škole. A keď riaditeľ školy Jozef Weiser ušiel z tábora do Maďarska, stal som sa riaditeľom.

Po Novákoch som sa s viacerými ľuďmi z tábora zapojil do povstania. Vedeli sme, že k tomu dôjde. V tábore sme mali komunistickú bunku, preto sme povstanie očakávali a pripravovali sa naň. Zháňali sme, kupovali zbrane od slovenských vojakov. Peniaze na zbrane prichádzali aj z Ústredne Židov v Bratislave. Po nociach sme sa cvičili ako so zbraňami zaobchádzať. Ani presne neviem koľko desiatok pištolí a koľko pušiek sme mali. Dokonca sme si zaobstarali dva mínomety. V čase vypuknutia povstania bol veliteľom tábora Nováky dôstojnícky zástupca Gabčan. Bol to jeden nesmierne slušný človek. Za jeho velenia sa v Novákoch pomery veľmi zlepšili po všetkých stránkach. Keď vypuklo povstanie, ozbrojení sme nastúpili pred žandárske veliteľstvo v tábore. Gabčan pred nás vystúpil a oslovil nás takto, a to viem doslova citovať: „Chlapci – už nepovedal väzni – ja som vedel, že vy máte zbrane, ale že máte toľko zbraní, to som nevedel“. Aj on sám sa zapojil do povstania a bojoval na strane povstalcov.

Až do konca vojny som bol partizánom. Zaujímavé je najmä to, že v povstaní bojovala kompaktná dvestopäťdesiat-členná Židovská jednotka. Bola to čisto Židovská jednotka, ktorá sa skladala práve z chlapcov z Nováckeho tábora. V prvých dňoch bola nasadená na strategicky významnom mieste v Baťovanoch. Väčšina chlapcov držala v rukách pušku po prvýkrát v živote. Predtým poznali iba lopaty a krompáče. V tom čase som v jednotke pôsobil ako veliteľ čaty.

Naša skupina bojovala na viacerých frontoch. Boli sme na fronte pri Turčianskom Svätom Martine, potom päť týždňov v Gaderskej doline, neskôr nás zatlačili na Krížnu, kde došlo k rozdeleniu našej skupiny. Väčšia časť sa spojila s jednou sovietskou jednotkou. Druhá skupina pod mojím velením smerovala na Vtáčnik.

Naša skupina bola neskôr vyznamenaná najvyššími vojenskými vyznamenaniami. Československým vojnovým krížom a medailou za chrabrosť. Mne samému bol udelený vojnový kríž, medaila za chrabrosť [Československá medaila za chrabrosť pred nepriateľom], dokonca aj Rad Slovenského národného povstania [Rad Slovenského národného povstania sa odovzdával za zásluhy počas Slovenského národného povstania] a ďalšie vyznamenania doma i v zahraničí.

Môj povojnový návrat domov nebol veľmi veselý. Z celej svojej rodiny som našiel už len sestru Elu a otca. Všetci ostatní moji súrodenci a mamička boli zavraždení počas hrozného obdobia holokaustu. Otec sa zachránil zázrakom. Časť mojej rodiny spolu s viacerými Židmi bola zaistená na krajskom súde v Banskej Bystrici. Keď ich potom viedli v noci na popravu do Kremničky, môj otec nevládal tak rýchlo ísť. Jeden z nemeckých vojakov ho udrel puškou. Otec spadol a zlomil si nohu. Nezbadali však, že tam ostal ležať. Všetkých ostatných odviedli do Kremničky, kde ich povraždili. Môj otec zostal ležať v lese so zlomenou nohou až do druhého dňa. Tam ho našli tamojší obyvatelia z Kremničky a nechali ho odviezť do nemocnice v Banskej Bystrici. V Banskej Bystrici bol riaditeľom nemocnice doktor Petelen. Bol to významný, nesmierne šľachetný človek, ktorý pomáhal Židom a partizánom. Otca umiestnil v nemocnici a aby ho nejako kryl, tak do knihy nemocných napísal, že otec bol odoslaný do svojej domovskej obce do Topoľčian. V skutočnosti ostal v Banskej Bystrici. Neskôr, keď gestapo odvliekalo z nemocníc Židov a partizánov, hrozilo, že Nemci zoberú aj môjho otca. Doktor Petelen dal otca do izby pre infekčne chorých a na dvere napísal škvrnitý týfus – „flecktyphus“. Keď Nemci uvideli ten nápis, ničoho sa tam ani len nedotkli. Otec v nemocnici ostal až do oslobodenia. Pred štyrmi či piatimi rokmi som dal návrh na vyznamenanie doktora Petelena, vyznamenanie Jad Vašem – Spravodlivý medzi národmi. Vyznamenanie mu bolo aj pridelené, žiaľ, on sa toho už nedožil. Dekrét o vyznamenaní prevzala jeho dcéra.

Moje rodné mesto sa po vojne nezmenilo, myslím výzorovo. Duch mesta bol však iný. Privítanie domácimi obyvateľmi bolo nie veľmi príjemné. Najlepšie to vystihujú reči druhu: „Viacej sa ich vrátilo, než odišlo.“ Pritom v prvých povojnových dňoch sa do Topoľčian vrátilo asi len 27 Židov! Títo navrátivší židovskí občania boli ubytovaní v dome bývalého predsedu náboženskej obce Gelényiho, ktorý zahynul počas holokaustu. V tomto dome zároveň prespávali, pretože ich byty a domy boli obsadené miestnym obyvateľstvom. Z našich rodinných vecí sa nezachovalo nič. My sme toho ani veľa nemali, ale ani z toho mála nezostalo prakticky nič.

V októbri 1945 prišlo k naozaj smutnej udalosti, k topoľčianskemu pogromu na Židov. V tom období som už v Topoľčanoch nežil. Býval a pracoval som v Bratislave. V deň pogromu som sa však v meste zdržiaval. Keďže som vtedy pôsobil ako vojenský novinár, môj šéfredaktor ma tam vyslal ako topoľčianskeho rodáka. Šiel som vo vojenskej uniforme, mal som hodnosť poručíka. Povedali mi, aby som mal pri sebe pištoľ! Do Topoľčian sme dorazili okolo štvrtej poobede. V tom čase bol už v meste pokoj. Navštívil som sestru a otca v byte, kde sa zdržiavali. Nevedel som, čo sa tam presne udialo. Dozvedel som sa to až dodatočne z dokumentov. Doma sa o tom nevravelo a neskôr, keď sa sestra aj s otcom presťahovali do Bratislavy, táto téma sa v našich rozhovoroch už nikdy neobjavila.

Na počiatku pogromu bola nepravdivá a ničím nepodložená fáma o tom, že v Topoľčanoch chcú v kláštornej škole vymeniť skoro všetky učiteľky židovskými učiteľmi. Niektoré ženy sa rozhodli zorganizovať protest pred budovou školy, ktorý prerástol do násilností a davovej hystérie. Bilancia tejto udalosti bola 48 zranených Židov a 15 ťažko, ktorých bolo nutné previezť do nemocnice.

V každom Židovi žije kus vykupiteľa. Každý Žid žije v tej predstave, že on musí podľa Ježišovho vzoru vziať na seba hriechy ľudstva a musí byť vykupiteľom. Bol som tiež jedným z tých, ktorý si mysleli, že teraz [nástupom komunizmu] prichádza rovnosť ľudí. Všetky národnostné, náboženské a iné sociálne vzťahy sa vyrovnajú. Tak som tiež išiel „vykúpiť“ ľudstvo. Myslel som si, že socializmus vyrieši všetky tieto otázky, ktoré mali konfliktný charakter.

Po vojne a hlavne po roku 1949 sa moja kariéra vyvíjala dramaticky. Najprv som bol vyžiadaný do redakcie Pravdy, ústredného denníka, kde som robil prakticky len dva roky. Pod vplyvom procesu so Slánskym, ma odtiaľ vyhodili. Pracoval som manuálne, dva roky som bol v Dimitrovke zváračom. Potom si ma predvolali na ústredný výbor KSS [Komunistická strana Slovenska], kde sa ma pýtali, či chcem ďalej pracovať pre noviny. Odpovedal som, že ak mi to umožnia, tak áno. Pracoval som ako redaktor Práce, ako sekretár Práce a neskôr ako zahranično – politický redaktor. V Práci som pôsobil až do roku 1969, kedy ma vyhodili a rovnako aj vylúčili zo strany. Označili ma za pravicový antisocialistický element.

V redakcii som mal dobré meno a postavenie. Nemožno hovoriť ani o nejakých priamych antisemitských potýčkach. V tom čase to fungovalo tak, že viacerí Židia boli vylúčení zo strany a vyhodení zo zamestnania. Dôvody na moje vylúčenie z práce a zo strany nemali pôvod priamo v redakcii, išlo jednoducho o vtedajšiu celkovú politiku komunistickej strany.

Život po roku 1989 pre mňa pokračoval a vyvíjal sa veľmi zaujímavo. Aj bez väčšej politickej prezieravosti človek videl, že totalitný systém a režim, ktorý tu bol, sa nemôže udržať. Nemal perspektívu. V spoločnosti, kde strana, ktorá sa vydáva za vedúcu silu spoločnosti, sama o sebe nie je demokratická, nemôže predsa existovať demokracia. Zároveň som vnímal, že totalitný systém sa zmieta v protikladoch. Iné boli politické vyhlásenia a iná prax. To však neznamená, že som bol proti socializmu. To nie. Bol som proti aplikácii tohto režimu v praxi.

Ak by som mal hovoriť o súčasnosti, tak som pomerne aktívny a spoločensky vyťažený človek. Som aktívny aj v židovskej komunite. Každý musí niekam patriť. Nemôže stáť izolovane a mimo ostatného sveta. Navyše som nadobudol také presvedčenie, že je veľmi čestné byť jedným z príslušníkov takej komunity, ktorá dala svetu najväčších mysliteľov. Židia boli prví, ktorí dali svetu jedného Boha a prvé prikázanie: „Ja som Boh tvoj a nebudeš mať iných bohov pred sebou.“ Židia dali svetu Mojžiša, ktorý dal svetu Desať božích prikázaní. Dali svetu Ježiša, ktorý dal vieru v posmrtný život, svedomie, že človek môže napraviť chyby alebo nedostatky, ktorých sa dopustil. Židia dali svetu takých ľudí ako bol Spinoza, Einsteina, Freud. A keď človek zváži, že Židia tvoria na svete iba necelé percento obyvateľstva, ale dali svetu mnohých nositeľov Nobelovej ceny, že ono to nie je nijaká hanba byť príslušník takejto komunity.

V ťažkých podmienkach som na emigráciu nepomýšľal. Emigrovať na západ – nikdy! Absolútne mi to neprišlo na rozum. Emigrovať do Izraela? Tým som sa ani veľmi nezaoberal, aj napriek určitým väzbám, či už ideovým alebo osobným. Presadzoval som názor, že ja som za tento národ, za túto republiku bojoval. Bol som pripravený, teraz použijem veľké slová – obetovať svoj život! Je to moja krajiny, z ktorej ma nikto nedostane, ja sa už vyhnať nenechám! Kvôli tejto myšlienke som tu naozaj zostal. Žil som v tej predstave, že človek je doma tam, kde prežil svoje detstvo, kde sa viažu jeho spomienky, kde má priateľov, kde sa môže uplatniť. A to bolo pre mňa dôležité.

-OZ EDAH – doplnené o informáciu o pogrome v Topoľčanoch –
-Publikované so súhlasom občianskeho združenia EDAH

REKLAMA

BEZ KOMENTÁROV

NAPÍSAŤ KOMENTÁR