Úvod Blogy RE: Milenci sú najstaršou pamiatkou na Sochu piešťanských parkov – výtvarné umenie...

RE: Milenci sú najstaršou pamiatkou na Sochu piešťanských parkov – výtvarné umenie vo verejnom priestore

REKLAMA
Mlyny

Alexander Trizuljak, autor známeho súsošia pri Kolonádovom moste a  spoluzakladateľ legendárnej výstavy by sa dnes dožili 91 rokov.  V lete sa uskutoční už 30. ročník Sochy piešťanských parkov. Autor tohto (zrejme) promo-článku, sa v perexe dopustil štylistickej chyby.  Nasledujúcim dvom (pozri text v kurzíve vyššie) citovaným vetám, chýba tzv. oslí môstik – to značí, že  nemajú, v uverejnenom slede a podobe, žiadny súvis. Ostatne, k dnešnej podobe súsošia by mohol vzniesť námietky aj sám jeho autor.

Anna Bal 2019
Domoss jun vseo

Nie sú sochy, ako sochy

       Jazykový rozbor však našim zámerom nebol. Rád by som, v kontexte zmienenej sochárskej prehliadky, poukázal na niekoľko vecí, týkajúcich sa výtvarného umenia vo verejnom priestore, zvlášť potom v priestore nášho mesta.  Ako v mnohých iných veciach, v meste chýba konkrétna politika, ktorá by sa zaoberala stavom takto (a trvalo)  vystavených výtvarných diel. Tak je možné, aby na prominentných (aj keď nie z hľadiska kontextu, v akom sa predmetné „diela“ nachodia – pozri foto) miestach boli umiestnené bizarné artefakty – ako napríklad obézna (alebo azda trpiaca ascitom) veverica pri kine Fontána (obr.1), alebo úboho groteskná karikatúra Ľ. Wintera (obr. 2).  Na jeho pamiatku sa síce  odvoláva kadekto, aj oficiálne, ale potom  ju zasa (a s oficiálne posvätením), necháme prezentovať  takýmto hanebným spôsobom!

Samotný východzí článok má zrejme zdôrazniť úctyhodnosť tradície „Sochy“ – tak sa familiárne výstava nazývala vo výtvarníckom prostredí – išlo podujatie, ktoré, ak pravda odhliadneme od ideologických úchyliek z „obdobia normalizácie“, predstavovalo istú tradíciu, tak či onak významnú aj slovenskom meradle.

         Je skôr smutné, že už nikdy po roku 1989, nedosiahla táto prehliadka rozmachu kvalít počiatočných ročníkov z tzv. obdobia uvoľnenia – z rokov 1969 a 1970. Pripočítať to zrejme treba dynamickým zmenám spoločnosti, kedy zrazu aj tá časť výtvarného umenia, ktorá hájila slobodu zmýšľania a vyjadrovania,  musela ustúpiť nabok.  Je ťažké sa zbaviť dojmu, že už sa nepodarilo pozície, nakrátko získané, znovu zaujať.

… prečo tomu tak je?

      Dnešný umelecký život – ak odhliadneme od síce insidermi cenenej, ale spoločnosťou iba marginálne vnímanej produkcie – doslova „implodoval“ do podoby unaveného mainstreamu, skúšajúceho komerčne uplatniť „dekorácie s autorským signom“, takáto je ponuka, hlavne mimo zopár centrálnych inštitúcii v hlavnom meste. Hlavne na provincii sa výtvarné umenie kríži (a pri vidine predaja dokonca ochotne) s poklesnutými formami dekoratívneho remesla, ktoré pritom konjunkturalisticky vydáva za „dizajn“.  Je to vari len finančná tieseň, ktorá bráni veľkorysejšiemu prístupu autorov (sochárstvo nie je práve najlacnejším odborom spomedzi výtvarnej tvorby)? Vcelku preukázateľne tu  ide aj o systematické zanedbávanie osvety a propagácie vo verejných médiách – pre diváka (poučeného, ale aj len zvedavého) je to nedostatok možností vidieť naozaj kvalitné diela a môcť si vytvoriť  (hlavne porovnaním na horizonte širšom, ako predstavuje plytký, domáci rybník) vlastný vkus a nároky, to sa pravdaže týka diváka motivovaného, ktorý sa k umeniu dostal dosť zavčasu – vo veku, kedy sa tieto kultúrne preferencie tvoria.

…ako sa zaobchádza s umením v našom meste?

       Tu je na mieste uzavrieť oblúk, a vrátiť sa k absentujúcej politike v oblasti propagácie kvalitného umenia.  Namiesto artefaktov, ktoré majú právo niesť prívlastok „výtvarný“, okupujú verejný priestor – príležitosť pre osvetu – ich karikatúry, aké sme už zmienili. Rovnako tristný je aj vzťah k dielam (skutočným), ktoré už svoje miesto majú,  spomeňme napr. marginalizovanú bronzovú plastiku A. Rudavského pred Kolonádou (ktorá je momentálne objektom asistovanej deštrukcie sama o sebe), zanedbanú plastiku R. Uhera (obr.3), akoby zabudnutú medzi výškovými domami. Po celom meste ďalej dožíva viacero drevených plastík (zrejme pochádzajúcich z depozitov Sochárskeho sympózia v Moravanoch n. Váhom), ktoré bez adjustácie a konzervačnej ochrany, očakáva v dohľadnej dobe zánik vlhkosťou a hnilobou, ako  napr. foklorizujúcu postavu od M. Struhárika (obr 4.) v parčíku na Štúrovej ulici.  Iná plastika, akási dekoratívna, drevená stéla, ktorá kedysi stávala v náprotivnom poli trávnika, sa nakláňala k zemi podobne ako Struhárikova rezba (pozri oranžové priamky, v elipse je patrná postupujúca hniloba), až sa jedného dňa, kvôli zhnitej základni prevrátila … a zmizla…  A tak sa možno jedného dňa ešte rozlúčime aj s kovovými plastikami od V. Kompánka,  ktoré ticho korodujú v parteroch bývalých škôlok na  Staničnej ulici…  Mám pocit, že všetky tieto (a ďalšie) sochy by potrebovali pozornosť a podporu bankových nadácii oveľa viac, ako sochy spred hotela Thermia, ktoré si mal ich súkromný vlastník (alebo užívateľ) nechať reštaurovať  na vlastné náklady

sochárske diela

     Takáto „inventúra“ by mohla byť oveľa dlhšia, ale to cieľom tohto textu nebolo.  Spomeňme však ešte  „spektakulárnu renováciu“  priestranstva s fontánou pri objekte tzv. Kruhovky. Samotná stavba, niekedy bývala, spolu s priľahlým priestorom, kabinetnou ukážkou dobového (a vydareného) riešenia tzv. občianskej vybavenosti priľahlého obytného súboru.  Stav samotnej plastiky fontány by, po „majsterkovských“ úpravách (ktoré necúvli sa ani pred „otapetovaním“ troch vertikál nerezom, a náterom bronzového či medeného plechu na žlto), zrejme mohol byť predmetom sporu podľa Zákona 383/1997 Z. z., Autorského zákona. Nuž a „preriešenie“ bazéna fontány potom skutočne nesie rukopis oligofrenika (obr. 5). Na mieste je otázka: Kto (menovite) takýto stav dopustil, kto nechal takéto „vylepšenia“ z verejných zdrojov zaplatiť – tu by bolo pravdepodobne na mieste uplatniť Zákon 138/1991 Z. z. – O majetku obcí, konkrétne § 7; ods. 1 a 2.                               Samotná rotunda predajne je dnes očividne v súkromných rukách, a majiteľ  s  ňou môže, „lege artis“ robiť, čo chce – posúdenie ponechávam na tých, ktorým tieto veci nie sú úplne ľahostajné, ako príklad a kultivácie prostredia pre život sa však tieto zásahy iste označiť nedajú.

Pár slov k zvláštnostiam výstavného života v našom meste: 

Isteže, ak nejestvuje dostatočne premyslená, kultúrne-umelecká politika na úrovni štátu, nemôžeme ju veľmi ju očakávať ani na úrovni správy okresného mesta, hoci už v susedných Čechách nemusí byť veľkosť sídla limitom pre kvalitu miestnej ponuky – a to ani v oblasti kultúry výtvarnej. Pozastavme sa ešte nad skutočnosťou, že dramaturgicky obdobná výstava „Socha a objekt“ v kúpeľnom parku, sa uskutočňuje v lete, paralelne s „mestskou Sochou piešťanských parkov“, akoby šlo o truc- podnik. „Socha piešťanských parkov“ samotná, by sa potom – podľa lokalizácie – mohla premenovať skôr na  „Sochu trávnika pred kinom“.  Konvolut prác, stiesnený na tak malej ploche – „poriešenej“ už aj tak dosť bezkoncepčnou výsadbou, poskytuje skôr chaotický dojem depozitu – skladiska, ašpirácia ukázať dielo v interakcii s adekvátnym prírodným rámcom tu úplne zaniká.  Kde nič nie je, ani smrť neberie – hovorí sa – prostriedky sa trieštia a synergia blízkosti mesta s kúpeľmi zasa nepriniesla nič.

Záverom, návrat na začiatok

Naostatok teda ešte pár slov o samotnej Trizuliakovej plastike z titulku: okrem toho, že bronzové súsošie dnes vyzerá skôr ako čudná keramika – námietky voči reštaurovaniu povrchovej patiny vzniesla, pokiaľ si pamätám aj vdova po autorovi (pre porovnanie, iný exemplár, s tmavou matnou patinou podľa predstavy autora, sa zrejme ešte stále nachádza v širšom centre hlavného mesta), teda okrem tejto zmeny je tu ešte čosi –  tesne susediace iluminačné svietidlo necitlivo agresívne preniká do priestoru sochy a evokuje, priam nutkavo, že by bolo možno vhodné zmeniť aj názov – na Milencov pod sprchou (obr.6) – aj nová, zelenkastá patina akoby chcela harmonizovať práve s hliníkovým povrchom hliníkového stožiara.

Autor: Ladislav Kubo

REKLAMA