Cestuje pešo a bez peňazí, chce vedieť, čo je skutočné…

Reklama

 

 

 

Celým menom sa volá Li-Cheng Han, no väčšinou sa predstavuje jednoducho ako Kagami. Je z taiwanskej metropoly Tai Pei a už rok aj dva mesiace kráča pešo a bez peňazí naprieč Áziou a Európou. Napriek tomu, že má len dvadsaťtri rokov, vyžaruje z neho obrovská sloboda ducha a odvaha. Natrafila som na neho počas otvorenia piešťanského pivovaru a on prijal moju ponuku na rozhovor.  Za slnečného dopoludnia mi na lavičke pod dubom porozprával, prečo sa takto rozhodol, čo mu cesta dáva i koľko krajín už prešiel. Na svoje putovanie sa vraj nijako nepripravoval: „Cesta ťa pripraví,“ povedal…

Reklama

 

Ako prvá mi napadá úplne základná otázka: prečo si sa rozhodol precestovať celý svet?

Vlastne mám veľa príbehov o tom, prečo som začal svoju cestu. Hlavne kvôli tomu, lebo verím, že takto budem môcť nazbierať dostatok skúseností, aby som napísal knihu a rozbehol svoj vlastný biznis. Ak sa mi podarí zarobiť nejaké peniaze, budem môcť pomáhať mnohým ľuďom. To je môj najväčší sen. Na svete je veľmi veľa ľudí, ktorí potrebujú pomoc…

Reklama

 

 

 

 

A prečo cestuješ pešo?

Pred cestou som sa rozprával s inými o svojom sne precestovať svet, a všetci mi vraveli, že je to nemožné, pretože nemám peniaze. Ja som im chcel dokázať, že je to možné aj bez peňazí. Preto nepoužívam dopravné prostriedky, iba svoje nohy. Ale ak by ma chcel niekto kúsok zviezť, nebránil by som sa.

A čo jedlo?

Keď som začal prvú časť svojej cesty v Japonsku, mal som dostatok ovocia zo stromov a voľne rastúcej zeleniny, pretože v Ázii je veľmi teplé podnebie a bohatá príroda. Keď som pred dvoma mesiacmi prišiel do Európy, čakalo ma veľké prekvapenie: všetky stromy bez jedla! Tri dni od príchodu som nemal v ústach žiadne jedlo. Ale potom som objavil riešenie. Večer o ôsmej som vošiel do pekárne a spýtal sa, či nemajú nejaké jedlo po záruke. Konečne som sa najedol! Takže som len šiel pešo, pretože chodenie je zdarma, jedol som jedlo z prírody alebo to, čo sa malo vyhodiť a mám spacák, tak som v ňom spal hocikde vonku. Hlavne v Japonsku som nocoval vo veľmi zlom počasí, vetre, mraze a snehu, ale stále som nažive, takže pre mňa to bol tvrdý tréning a učenie sa za pochodu.

Čo pre teba znamená cestovanie?

Je to synonymum učenia sa. V mojom prípade má tri kroky. Ako prvé som sa rozprával s mnohými ľuďmi o svete a cestovaní, no ako som už povedal, všetci mi vraveli, že cestovať bez peňazí je nemožné. Vtedy som sa rozhodol dokázať im, že sa mýlia. Po druhé som čítal mnoho kníh, pozeral filmy o iných krajinách. Lenže po takých sto filmoch a dvesto, tristo knihách som si nebol istý, komu môžem dôverovať, pretože každý autor popisuje skutočnosť len podľa seba.  Nikdy nevieš, kto píše skutočnú pravdu. A preto som podnikol tretí krok, šiel som sa rozhliadnuť po svete. Každý sa musí sám presvedčiť, čo je skutočné.  Pamätám sa, že keď som študoval,  učitelia mi vraveli: musíš prečítať desaťtisíc kníh a prejsť desaťtisíc kilometrov pešo. Skúsiť to na vlastnej koži. Ľudia majú mnoho výhovoriek, prečo je to nemožné. A ja chcem dokázať, že to ide. Nemám žiadne peniaze a aj tak cestujem.

Kedy si vyrazil na cestu?

Svoju cestu som začal 26. decembra v roku 2013 v japonskom meste Osaka. Do Európy som prišiel nedávno, koncom marca tohto roku, konkrétne do Viedne. Cestovať by som chcel päť až sedem rokov, z toho dva a pol roka po Európe.

Prečo práve toľko?

Keď som išiel do Japonska, nevedel som vôbec po japonsky. O tri mesiace som vedel písať, čítať aj dohovoriť sa v japončine. Objavil som, že za tri mesiace sa človek dokáže naučiť jeden jazyk. Tak som si zmyslel, že chcem ísť do Španielska na tri mesiace, Francúzska na tri mesiace a tak ďalej. Keď spočítam všetky európske krajiny, v ktorých chcem stráviť tri mesiace, dokopy je to asi dva roky a šesť mesiacov. V každej krajine si robím taký okruh. Napríklad v Španielsku som prešiel z Barcelony cez Bilbao až do Sevilly a pokračoval som do ďalšej krajiny. Keď sa naučíte jazyk danej krajiny, lepšie porozumiete ľuďom, kultúre aj mentalite. Rád by som sa učil aj po slovensky, no nestihnem to kvôli vízam.

REKLAMA

V ktorých krajinách si bol?

Napríklad v Japonsku, Číne, Maroku, Severnej Kórei, Španielsku, Rakúsku, Maďarsku, Slovinsku, Rusku … je to asi desať až dvanásť krajín, nepamätám si to presne. Teraz viem, že som na Slovensku a najbližšie sa chystám do Poľska.

Mal si niekedy zlý deň, kedy si sa cítil sklamaný, zúfalý, unavený?

Áno, dva krát sa mi stalo, že ma okradli. Sú dni, kedy som na ulici bez jedla, spím na vetre a snehu, niekedy sa mi veľmi zle chodí, hlavne po cestách, kde nie sú chodníky ani turistické trasy, len cesty pre autá, takže chodím pomedzi stromy, popri riekach. Ale to nevadí.  Niekdy príde šťastný deň, inokedy zlý deň.

Čo je najťažšie na cestovaní osamote?

Najťažšie je rozlúčiť sa s ľuďmi a pokračovať v ceste.

Čo ťa pri cestovaní poháňa vpred?

Najdôležitejšie je vedieť, čo robíš a prečo to robíš. Keď len opakuješ po iných ľuďoch, tak to nevydržíš, nezvládneš tú cestu. Niekto povie: knihy sú super, tak budeš čítať knihy. Iný povie: cestovať okolo sveta je cool, tak budeš cestovať okolo sveta. Takto nemôžeš dlho vydržať. Takže najdôležitejšie je mať vlastný cieľ, sen, musíš vedieť, prečo to všetko robíš. A tiež hovoriť s ľuďmi. O kultúre, histórii, prírode, o nich samých.  Preto sa učím mnohé jazyky.

A čo je najťažšie fyzicky? Ako sa pripraviť na cestu?

Keď som prešiel prvých 500 kilometrov v Japonsku z Tokia do Kyoto, mal som veľa boľačiek na nohách. Omrzliny, pľuzgiere a bolesti svalov. Zakúsil som veľmi veľa druhov bolesti.

Robil si nejakú turistiku alebo si sa fyzicky pripravoval, než si šiel na cestu?

Nie, preto som mal toľko boľačiek (úsmev). Ale nie, myslím, že sa nepotrebuješ pripravovať na cestu. Cesta ťa pripraví.

Čo ti dala táto cesta?

Samozrejme, veľa vecí… No najvzácnejšie pre mňa je, že som si posilnil vzťah s mamou. Keď som šiel do Japonska, vybral som si túto krajinu preto, lebo je to najmilovaniejšia krajina mojej mamy. Stále som fotil a posielal obrázky mame. Tak som upevnil počas cesty môj vzťah s ňou. A minulý rok odišla do neba. Som šťastný, že som stihol napraviť svoj vzťah s mamou ešte kým žila.

Určite ti na ceste chýba mnoho vecí. Ako sa s tým vysporiadavaš?

To áno, úžasné taiwanské jedlo, ryža, naša zelenina. No myslím, že každý má na výber. Bez zbytočného premýšľania sa možem sústrediť na každý jedinečný moment  a vtedy mi nechýba nič. Je to vec rozhodnutia, môžem sa rozhodnúť, či sa budem trápiť tým, čo mi chýba alebo nie. Takže áno, môže mi chýbať veľa vecí, ale sám vo svojej hlave sa môžem rozhodnúť, či to tak bude. Ak sa sústredím na každý jedinečný moment, nemám čas premýšľať nad tým, čo mi chýba.

Keď kráčaš a nemyslíš na nič, žiješ len okamihom, je to niečo ako meditácia za chôdze?

Áno a nielen to. Je to o sústredení sa na chôdzu, na vôňu jedla, ktoré jem, farbu pokožky človeka oproti. Snažím sa viac cítiť a menej rozmýšľať. Cítiť bez premýšľania. Ak dokážem hlboko cítiť, dokážem si aj hlboko pamätať.

Čo si najviac vážiš v živote?

(Po dlhom rozmýšľaní) – lásku. Pretože ak mám lásku, môžem mnoho ľudí urobiť šťastnými, môžem dôverovať. Pred dvoma dňami som stretol pár chlapíkov a tí ma okradli. No keď máš lásku, dokážeš im odpustiť a znovu dôverovať svetu. Vďaka tomu môžeš stretnúť iných skvelých a milých ľudí a žiť svoj život šťastne.

Zmenila ťa táto cesta?

Predtým, než som začal cestu, všetkým som neustále hovoril: „Mám sen! Chcem pomôcť veľa ľuďom! A chcem prečítať desaťtisíc kníh! Prejsť desaťtisíc kilometrov! Chcem to všetkým dokázať!“

A dnes, po roku a dvoch mesiacoch cítim pokoj a mier. Nepotrebujem nikomu nič dokazovať. Nepotrebujem stále vykrikovať o svojich snoch.  Potrebujem len trochu jedla a kráčať.

Vedel by si pomenovať tie najväčšie rozdiely medzi ľuďmi z rôznych krajín?

Rozdelil by som to na východ a západ. Tak napríklad ľudia zo západu pijú kávu. Ľudia z východu pijú čaj. Tento zvyk o mnohom vypovedá. Tu na západe, keď niekto pije kávu, je to jeden hrnček na jedného človeka a každý človek má svoj vlastný hrnček. S čajom na východe je to iné. Na stole je veľký čajník a máte veľa malých šáločiek. A môžete sa rozdeliť s inými. Ak ideme do reštaurácie, je to podobné. Na západe platí: jeden človek, jeden tanier. V Ázii máme veľké kruhové stoly, na ktorých máme veľa druhov jedla. Používame chop stick, ty môžeš jesť moje jedlo a ja môžem jesť tvoje jedlo. Aziati sa viac starajú o vzťahy ako o svoju osobu. Európania potrebujú všetko vlastné, osobné. Svoj tanier, svoju kávu. V takýchto malých drobnostiach sa dajú vidieť rozdiely v krajinách aj ľuďoch.

A čo Slovensko, páči sa ti?

Hmm… Kofola! (úsmev) Veľmi sa mi páči, že na Slovensku máte mnoho vlastných, originálnych špecialít, ktoré sa dajú zohnať iba tu. A samozrejme, Slováci sú veľmi priateľskí. To je pre cestovateľov dôležité – stretávať priateľských ľudí, pretože sú často osamelí. A ešte sa mi páči, že Slovensko má rozvinutejšiu ekonomiku v porovnaní s východnou Európou, no nie je také rušné ako krajiny západu. Lebo napríklad Rakúsko má výbornú ekonomiku, no vôbec sa mi tam nepáčilo, je to tam príliš uponáhľané.

Keď sme pri originálnych špecialitách, zažil si cez víkend otvorenie prvého piešťanského pivovaru. Ako sa ti páčilo?

Veľmi, stretol som zaujímavých ľudí, urobil množstvo fotiek. Neviem oceniť kvalitu piva, pretože nepijem alkohol, ale prišlo veľa ľudí a vypili veľmi veľa piva takže predpokladám, že im chutilo. Dúfam, že pivovar bude fungovať ešte aspoň sto rokov.

Je nejaká rada, posolstvo, ktoré by si chcel ľuďom odkázať?

V tomto svete ľudia veľa študujú, no necestujú. Ak nespoznávate svet, nikdy nemôžete vedieť, čo je skutočné. A naopak, ak len veľa cestujete a nečítate žiadne knihy, chodíte len z miesta na miesto  a ničomu neporozumiete, ani keď prejdete tých spomínaných desaťtisíc kilometrov. Takže moja rada znie, že len cestovanie a čítanie kníh dokážu zabezpečiť rovnováhu a skutočnú múdrosť.

Text a foto č. 1.: Diana Turňová, ilustračné foto: archív PNky