Lucia Drábiková: Prečo je ťažké opatrovať vlastných príbuzných?

Reklama

 

 

 

Zdá sa, že téma opatrovania starých ľudí či už doma alebo v zariadení rezonuje a pozitívne i negatívne sa dotýka ľudí. Preto som sa rozhodla ešte k tejto téme aj na pnkách vrátiť blogom, ktorý som už pred časom publikovala na sme. Tento článok nemá ambíciu povzbudiť či odradiť tých, ktorí uvažujú nad domácou starostlivosťou. Je to môj pohľad ovplyvnený mojou dlhoročnou skúsenosťou opatrovania blízkych príbuzných, ale i pohľad mňa ako psychologičky, ktorá sa touto problematikou zaoberala v poradenstve a výučbe.

Vyhorenie, teda vyčerpanie, psychické a fyzické ohrozuje manažérov, pomáhajúce profesie – teda zdravotníkov, sociálnych pracovníkov, pedagógov. Dosť sa však dotýka i ľudí starajúcich sa o svojich blízkych, teda žien na materskej a tých, ktorí doma opatrujú svojich blízkych. Tá psychická únava je ťažšia než fyzická. Prečo je to tak?

Reklama

 

So starým človekom je to ťažké. Tým nemyslím plienky a iné hygienické ošemetnosti. Hoci aj tu treba prekonať prekážky. Treba odhodiť ružové okuliare a vidieť realitu. Naozaj nie každý starý človek je dobrý deduško alebo milá babička sediaca v kresle, pletúca svetríky pre vnúčatá. Napriek tomu potrebujú našu pomoc a lásku.

Staroba veľa vecí mení. Okrem telesného úpadku, zhoršenia sluchu a zraku prináša postupný úpadok rozumových schopností. Nie vždy to musí viesť k demencii. Po zhruba 75. roku života však už mnoho starých ľudí potrebuje pomoc aj kvôli zhoršeniu pohybových schopností. Sú samozrejme aj krásne výnimky, ktoré vidím aj v blízkom okolí, sebestační, usmiati ľudia ešte ako osemdesiatroční jazdia na bicykli a sami pomáhajú svojim deťom a vnúčatám. Je niečo pravdy na tom, že ako kto žije, tak aj zostarne.

Reklama

 

 

 

 

Mnohé rysy povahy sa zvýrazňujú, často tie nepríjemné. Starý človek, najmä ak už upadá psychicky, býva veľmi egocentrický, nedokáže vnímať potreby druhého človeka, vníma iba tie svoje. Istým spôsobom sa naozaj podobá malému dieťaťu. To môže viesť k trucovaniu, urážaniu sa, obviňovaniu a citovému vydieraniu. Pokiaľ mal sklony k manipulácii už predtým, teraz sa to zhoršuje. To bol jeden z hlavných problémov ošetrovateliek a opatrovateliek, s ktorými som mala seminár o syndróme vyhorenia a niektorých geronto-psychiatrických problémoch. Niektoré dokázali manipulácii odolávať, niektoré to ničilo.

Manipulácia a vyvolávanie pocitov viny je náročné aj pre opatrovateľku, ale omnoho ťažšie je zvládnuteľná pre rodinného príslušníka, ktorý nemôže veľmi odísť. Aj v komentároch ste viacerí spomenuli takýchto náročných rodinných príslušníkov. Vtedy sa opatrovanie stáva naozaj niekedy až peklom.

Starý človek, pokiaľ začne manipulovať a nedostane jasné hranice, dokáže postupne čoraz viac stupňovať svoje požiadavky a nespokojnosť, čím dokáže otráviť svoje okolie. Moja babka žila roky doma, nechcela nikam chodiť. Odkedy si ju pamätám, sťažovala si na mnohé choroby, napriek tomu nedodržiavala diabetickú stravu. Nerozvíjala kontakty, stretávala sa iba so svojim súrodencami. Jej svetom bola domácnosť, televízia, rodina a dianie v nej iba z počutia. Krimi noviny, súdna sieň, mnohé seriály. Ustavične v strachu o svojich blízkych. Mala rada veci a ľudí pod kontrolou.

Situácia odkázanosti na našu pomoc priniesla viacero ťažkostí. Spočiatku sa naozaj snažila dať mi najavo, že ju zanedbávam, že mám radšej svoje deti. Mnoho obviňovaní. Napriek tomu, že bývala sama 5 rokov v byte, teraz mala pocit, že je stále sama, hoci sme tam každú chvíľu zašli, dvere na izbe boli otvorené a skôr som obávala, že ju bude vyrušovať hluk. Dlhý čas som sa snažila naozaj zo všetkých síl, aby podľa možností vôbec nebola sama. Napriek tomu, že sme dlhú dobu mali opatrovateľku na 8 hodín denne, po jej odchode mi po hodine dokázala vyčítať, že je stále sama. Dlhé obdobie komentovala každé párminutové meškanie obeda, večere, raňajok alebo neskorší príchod domov.

Trvalo mi istý čas, kým som pochopila, že ju nezachránim a že ja nemôžem zaplniť celú jej osamelosť a že môžem urobiť čokoľvek je v mojich silách, nebude spokojná. A to nie je ani moja úloha. Ani zodpovednosť. Ak by som privolila na túto hru, som otrok. A som presvedčená, že je by to tiež nepomohlo. Keď som si to uvedomila, uľavilo sa mi. Odmietla som mať pocity viny za to, že nedokáže byť sama, že ju už nebaví pozerať televíziu, nedokáže čítať. Robím, čo môžem, starám sa o to, aby sa najedla, bola čistá, tlmím jej bolesti, sledujem jej zdravotný stav, pokiaľ je potrebné, zabezpečujem opatrovateľku, ošetrenie alebo lekára.

Samozrejme, posedím pri nej a rozprávam sa s ňou, hoci posledné mesiace je už dosť mimo a veľa nehovorí, okrem toho, že ju bolí hlava, ruky, nohy, alebo sa pýta na príbuzných, ktorí sú roky mŕtvi. Niekedy sú jej otázky smutno-smiešne, napríklad sa ma opýtala, či tu môže prespať, lebo už je neskoro a ona sa bojí ísť domov. Inokedy ma žiadala, aby som jej priviedla jej deti, že pôjde domov.

Nie je jednoduché si postaviť hranice voči blízkemu príbuznému a odmietnuť nespravodlivé obvinenia. Ešte náročnejšie je potom sa na tohto človeka usmievať a starať s trpezlivosťou, pretože, hoci si uvedomujeme, že už nie je celkom pri zmysloch a možno ani nemôže za to, aký je protivný, nedá sa to tak ľahko prehltnúť.

Opatrovanie blízkeho príbuzného môže vytiahnuť na povrch mnoho spomienok, ktoré by sme možno radšej aj zabudli. Niekedy to tí starkí urobia tak rafinovane, pripomenú nám naše vlastné pády a zlyhania a dokážu sa nás dotknúť a znovu vyvolať bolesť, ktorú sme kedysi prežili. Nehovoriac o tom, keď sa snažia dať najavo vlastnú morálnu prevahu a to, že oni to vtedy vedeli lepšie. Aj preto som spomenula odpustenie a potrebu zmierenia sa so sebou. Preto je opatrovanie niekedy veľmi ťažké. Starí ľudia, ktorí nás poznali odmalička nám totiž niekedy nastavia zrkadlo, ktoré síce môže byť krivé ale jeho sila ukázať isté pravdivé aspekty o nás je stále ničivá.

A ešte jeden dôvod, prečo je to ťažké. Vidíme starobu, chorobu aj smrť. Pripomína nám to našu budúcnosť – v lepšom prípade bez tej choroby.

-Lucia Drábiková/Foto: archív-