Krampus – skutočná tradícia, či čisto komerčná záležitosť? Podstatu vysvetľuje známa etnologička K. Nádaská

Reklama

 

 

 

Otázka Krampusu stále rezonuje medzi občanmi. Z médií sa obyvateľom zväčša ponúkajú vyjadrenia a vysvetlenia, že tento sprievod čertov nie je proti miestnym tradíciám. Lokálne televízie prišli s vyjadreniami, že sa nie je čoho báť, veď pod maskami sú ľudia ako reakciou na vyjadrenia nábožensky orientovaných obyvateľov a na petíciu. K téme sa vyjadrili aj etnológovia, ale mediálny priestor dostali len tí, ktorí sa k pochodu vyjadrili pozitívne.

Do redakcie nám prišlo emailom vyjadrenie Kataríny Nádaskej, ktorá je jednou zo známych slovenských etnologičiek a historičiek.  Zverejňujeme ho v plnom znení.

Reklama

 

Pôvod slova krampus – je z nemeckého slova krampas – neživý. Krampus má pôvod ešte v predkresťanskom období, keď sa ľudia prezliekali do strašidelných masiek a paradoxne tieto postavy mali ochrániť svojou strašidelnou vizážou spoločenstvo ľudí od démonov a škodcov. Preto boli v predkresťanskom období súčasťou svadobných, pohrebných sprievodov, ale i súčasťou zimného a letného slnovratu – teda tých sviatkov či už rodinného, alebo výročného cyklu, kde bolo potrebné ochrániť spoločenstvo ľudí pred prienikom zla do jeho stredu. Fungovala tu mágia podobnosti – podobné sa likvidovalo podobným – démon, ktorý mohol škodiť ľuďom musel byť vyhnaný strašidelnou maskou, ktorá mala ochraňovať napríklad pohrebný sprievod, aby nebožtíka nenapadol démon a nestal sa z neho nemŕtvy.

Po príchode kresťanstva postupne pohanské zvyky upadali do zabudnutia, ale keďže mnohé pohanské zvyky boli silne zakorenené, nebolo ľahké ich úplne vymýtiť a tak vznikol náboženský synkretizmus, niektoré pohanské zvyky sa v zmenenej podobe udržiavajú dodnes. V podhorských dedinkách na úpätí Álp, ktoré boli značne izolované najmä v zimnom období sa samozrejme určité elementy predkresťanských zvykov udržali. Kresťanstvo prinieslo sviatok sv. Mikuláša – pripomienka svätca, ktorý sa vedel podeliť s chudobnými, v mestskom prostredí sa od konca 16. storočia objavujú obchôdzky sv. Mikuláša – maskovanej postavy s atribútmi biskupa s nošou na chrbte, v ktorej nesie drobnosti deťom. V ľudovom prostredí, kde tento zvyk mikulášskych obchôdzok prienikom neskôr, však k Mikulášovi pribudol aj čert – čiže binárna opozícia dobra. Ešte neskôr sa pridáva aj anjel, ale to je už začiatok 20. storočia. V advente platí pôst. V minulosti sa však aj dodržiaval. To samozrejme platilo aj v horských alpských krajinách – pôst pre dospelých, poslušnosť pre deti, príprava na Vianoce.

Reklama

 

 

 

 

Postava krampusa nadobudla čertovský vzhľad – vyzeral tak, ako si v stredoveku ľudia predstavovali diabla. Strašidelne. Obchôdzky krampusov, ktorí boli zviazaní s reťazami, dokonca v minulosti mali na sebe klietky symbolizovali existenciu zla – teda diabla na svete. Ich reťaze, či klietky však odkazovali na bibliu, kde sa píše, že satan, existuje a pokúša ľudí vo svete, ale jedine Boh mu môže reťaz povoliť, či utiahnuť. Bolo to názorné prevedenie Božej pravdy pre negramotných jednoduchých sedliakov v horských obciach. Chodenie spútaných krampusov znamenalo existenciu zla na svete, ale zároveň ich reťaze a klietky odkazovali na Božiu silu a pomoc. Pre jednoduchých sedliakov to bola počas dlhej zimy vítaná zábava a poučenie viery v Boha. Neskôr aj sem prenikol sviatok sv. Mikuláša a tak sa krampus stal zľudovenou postavou čerta, ktorý chodí s Mikulášom. Ten obdarúva deti a čert tým zlým dáva uhlie a straší ich reťazami pred peklom. Jednoduchá ľudová teológia.

Pochody krampusov, ktoré začínali v advente mali ľudí upozorňovať na pokánie, na to, aby nedopadli ľudia tak ako oni – spútaní reťazami a navždy zavrhnutý v pekle. Stáročiami sa menili aj masky a tieto sprievody sa postupne uchytili v celom Alpskom predhorí. Cirkev, ktorá nie vždy tolerovala prejavy ľudovej religiozity viac krát zakázala tieto pochody – tak tomu bolo počas 17. storočia, dokonca vrchnosť aj v 50-tych rokoch 20. storočia vydala zákazy chodenia krampusov. Od 19. storočia sa krampus objavuje v predvečer sviatku sv. Mikuláša ako jeho sprievod, ale v ľudovom prostredí sa z toho stala tradícia celých pochodov krampusov. Znamenalo, to, že najmä muži sa pretekali v tom, kto z nich bude mať strašidelnejšiu masku. Masky boli ručne vyrezávané, rovnako tak boli doma šité kostýmy. Bol to ľudový sviatok s pripomienkou toho, že diabol existuje a treba sa pred ním chrániť. V polovici 20. storočia sa začali pochody perchtov (strašidiel) a krampusov využívať v predalpských krajinách ako nástroj turistického ruchu na prilákanie turistov. Tak to tomu doteraz.

Na pochody krampusov sa tam chodia doteraz pozerať turisti a keďže medzitým sa z neznámych alpských dediniek stali strediská zimného cestovného ruchu krampusy sú neoddeliteľnou a samozrejme dnes komerčnou záležitosťou alpských lyžiarskych stredísk.

Na Slovensku tradícia krampusov nie je, resp. objavuje sa len v nemecky hovoriacich oblastiach vo význame krampus – čert ako spoločník Mikuláša pri mikulášskych obchôdzkach, ktoré sú z nášho územia známe z mestského prostredia od 17. storočia. Na vidiek prenikli neskôr a tu už Mikuláša sprevádzal nie krampus, ale čert.

Pochody krampusov, ktoré sa za posledné roky objavujú vo viacerých mestách Slovenska je inovovaná a čisto komerčná záležitosť, ktorá je však samozrejme úplne vytrhnutá z jej podstaty alpskej tradície, kde krampus symbolizoval tmu, zlo a preto bol spútaný reťazou, mohol „vládnuť“ na svete len do Vianoc – potom prišlo na svet „dobro“ Boží syn a vláda noci, zla sa skončila.

Mgr. Katarína Nádaská, PhD.
(historička – etnologička)

Katarína Nádaská absolvovala štúdium etnológie, histórie a religionistiky na FF UK v Bratislave. V roku 1997 obhájila titul PhD. Pôsobila ako vedecko-výskumná pracovníčka na FF UK, prednášala na UCM Trnava, UKF Nitra, FF UK Praha. Absolvovala viacero vedeckých stáží na európskych univerzitách – Univerzita Viedeň, Univerzita Regensburg, Jagielonská Univerzita v Krakove. Pracovala ako kurátorka a literárna historička v Múzeu mesta Bratislava (zameranie etnológia, história, literatúra) a ako odborná pracovníčka v Divadelnom ústave.Je autorkou monografií Slovenský rok vo výročných obradoch a sviatkoch (Fortuna Libri 2012), Čím žila slovenská rodina – rodinné zvyky, slávnosti a tradície v našej ľudovej kultúre (Fortuna Libri, 2014), Čary a veštby – mágia v ľudovej kultúre Slovenska (Fortuna Libri, 2014), spoluautorkou 8 regionálnych monografií, autorkou 90 vedeckých štúdií a vyše 100 popularizačných článkov. Je spoluautorkou série 12 etnologických filmových dokumentov o osobnostiach slovenskej etnológie.Venuje sa popularizácii vedy, najmä histórii každodennosti, tradícií a zvykov v slovenskej ľudovej kultúre. Odborne sa venuje náboženskej etnológii (ľudová religiozita, mariánsky kult a jeho prejavy, nová religiozita, rané náboženské formy a idey), etnomedicíne, ľudovej mágii, výročným zvykom, vizuálnej antropológii, muzeológii a kultúrnemu dedičstvu (dejiny ochrany pamiatok, základy muzeológie), dejinám kresťanstva na území Slovenska, judaizmu, regionálnym dejinám, praktickým kurátorským vedomostiam a zručnostiam v múzejníctve (rok 2013 – autorská a kurátorská výstava Konopná nostalgia, 2013 – spoluautorská a kurátorská výstava Bratislava v premenách času 1993 – 2013. Obe výstavy získali ocenenia odborníkov i verejnosti.).

Zdroj: fortunalibri.sk