Do Sýrie s batohom (3/5)

Reklama

 

 

 

Smer Irak! Vydávame sa jedinou „diaľnicou“ tiahnucou sa cez prázdnu kamenistú púšť na východ. Táto cesta vedie do Iraku. Náš cieľ je však už na polceste – púštne mesto Palmýra. Mesto vzniklo 2000 rokov p.n.l. a bolo jednou z najdôležitejších zastávok Hodvábnej cesty. Pôvodne sa mesto volalo Tandor, Rimania ho však premenovali na Palmýru (city of palms), pretože to bola veľká oáza plná paliem, kde karavany našli oddych a dopĺňali zásoby.

[singlepic id=9950 w=320 h=240 float=left]Po niekoľko hodinovej ceste sa ocitáme na pumpe za mestom. Dozvedáme sa, že Palmýra nemá vlastnú stanicu. Miestny chlapík sa ponúkne, že nás za pár drobných hodí vlastným autom do mesta. Z červenej na semafore si ťažkú hlavu nerobí, je tu dokonale mŕtvo. Na „ruiny“ nedočkavo vyrážame ešte večer za tmy, pretože citadela na kopci a niektoré ďalšie pamiatky sú osvetlené. Teplotné rozdiely na púšti cez deň a večer pociťujeme celkom rýchlo.

Reklama

 

Najvýznamnejšími stavbami, ktoré sa tu zachovali sú citadela, divadlo, kúpele, Belov chrám, Veľká kolonáda, Tetrapylon a Údolie hrobiek. Návšteva oázy za denného svetla nám však berie dych. Mesto sa rozprestiera na obrovskej ploche a vyúsťuje ďaleko do púšte. Obdivovaním ruín sa tu dajú stráviť celé dni.

[singlepic id=9951 w=320 h=240 float=right]Palmýra dosiahla najväčší rozkvet za kráľovnej Zenóbie, ktorá prebrala vládu po smrti svojho muža Rimana Odainata. Bola inteligentná, ambiciózna a hovorí sa, že dokonca krajšia a statočnejšia ako Kleopatra. Ihneď vyhlásila nezávislosť na Ríme a začala raziť mince so svojou podobizňou. Bola úspešná v bojoch proti Rimanom a napadla aj bájny Egypt. Pokoril ju až cisár Aurelián. Zajal ju a odvliekol v zlatých putách do Ríma. Daroval jej vraj luxusný dom kde mohla spokojne dožiť, ona si však vybrala smrť hladom. To bol koniec palmýrskej prosperity.

Reklama

 

 

 

 

Púšť je domovom beduínov. Ich najväčším bohatstvom je rodina. V jednotlivých kmeňoch má hlavné slovo starešina – „šhejk“. Beduíni žijú kočovným životom. Najdôležitejšia je pre nich voda. Preto neustále putujú so svojimi stádami oviec, kôz alebo tiav. Vynikajú najmä v tradičných tancoch a poézii. Ich špecialitou je silný a sladký čaj, ktorý sa pije počas celého dňa. Dnes už sú Beduíni skôr raritou, mnohí z nich boli nútení odísť za prácou do väčších miest.

[singlepic id=9966 w=320 h=240 float=left]Palmýra žije iba z turizmu. V zimných mesiacoch je tu hrobové ticho, ceny klesajú, o návštevníkov je bitka. Aj preto v celom hoteli stretávame len jednu Švajčiarku. Majiteľ hotela Mohamed si ma pamätá spred dvoch rokov a je nadšený, keď sa neohlásene zjavíme na recepcii, či skôr v jeho obývačke. Trvá na tom, že náš príchod treba osláviť. Jeho mama pripravuje skvelý „mansaf“ – dusené kura s ryžou a arašidmi. Zapíjajú ho hustým jogurtom s nasekanou mätou. Večer sa v obývačke stretáva „celý hotel“ – my a Švajčiarka Suzana. Mohamed vyťahuje dve fľaše araku a pripravuje šišu. Arak je tradičný arabský alkohol typický pre Sýriu. Vyrába sa z palmovej alebo trstinovej melasy a zakvasuje sa pomocou ryže preto je mnohokrát nesprávne označovaný ako „ryžová pálenka“. Keďže ide o dosť silný alkohol domáci ho riedia vodou. Mohamed je rodený zabávač. Rozpráva o beduínskych tradíciách, učí nás ako hrať begamon a správne fajčiť šišu. Manželka jeho 105 ročného deda vraj pred pár rokmi porodila Mohamadovho najmladiešho strýka – ťavie mlieko je najlepším afrodiziakom, vysvetľuje s úsmevom.

Ďalším cieľom je najväčší križiacky hrad Krak Des Chevaliers. Ráno vyrážame starším autobusom späť na západ. Cestou zastavujeme a naberáme Beduínov, ktorí len tak vyšli z púšte pri cestu. Autobus sa pomaly, ale isto napĺňa. Preto šofér vyberá z kufra plastové stoličky a usádza na ne nových pasažierov – do uličky, aby nemuseli stáť.

[singlepic id=9974 w=320 h=240 float=right]Je piatok – svätý deň. Minibus z Homsu na Krak odchádza až o 4 hodiny. Preto zjednávame s taxikárom, aby sme na ten obrovský kopec nemuseli ísť pešo. Úspešne. Arabi ho nazývajú Qal´at Al Hosn (pevnosť) a je zapísaný v zozname kultúrneho dedičstva UNESCO. Traduje sa, že hrad založil Emír pôvodom z mesta Homs, ktorý bol vyhnaný prvou križiackou výpravou smerujúcou do Jeruzalema. Krak sa stal dôležitým križiackym centrom, čomu nasvedčuje aj jeho impozantná architektúra. Nepodarilo sa ho dobiť ani Saladinovi. Neskôr bol poslednou pevnosťou križiakov a tí sa ho dobrovoľne vzdali výmenou za možnosť slobodne odísť do vlasti. Moslimovia potom hradnú kaplnku prebudovali na mešitu, bol to symbol víťazstva islamu nad kresťanstvom.

Hrad sa rozdeľuje na vonkajšie a vnútorné opevnenie. Vstupná brána je široká aby sa jazdci mohli rýchlo dostať dnu na svojich koňoch. Vo vnútri hradu sa nachádza obrovská stajňa s kapacitou 1000 koní, jedálenská sieň, sklad so zásobami na 5 rokov, kaplnka/mešita, kúpele, klenutá hala v gotickom štýle a kastelánska veža, kde bývali rytieri.

Pevnosť je dodnes perfektne zachovalá. Mieša sa tu arabská a gotická architektúra, môžeme tu pozorovať, čo všetko majú naše kultúry spoločné. Ale za zmienku stojí aj romantický výhľad na západ slnka.

[nggallery id=489]

Text: Michaela Haringová Foto: Michaela Haringová, Martin Bahník