Príbehy z mlynov – Vo vreci alebo na vreci!

Reklama

 

 

 

V úvode tohoto seriálu sme avizovali, že jeho súčasťou budú popri osobnostiach aj príbehy, či historky zo života na mlynoch. Jedným z príbehov bol aj príbeh o vodníkovi. Tieto príbehy majú viac či menej reálny základ, ale od doby kedy sa odohrali uplynulo často aj polstoročie, ba i viac, a teda tak, ako to býva, sa na skutočnú udalosť čo – to „nabalilo“. Ak by sa preto niekoho príbehy či historky dotkli, prosím vopred o prepáčenie. Aj preto neuvádzam v týchto príbehoch úplné mená.

Vo vreci alebo na vreci! Rozhodnutia a ich dôsledky.

Reklama

 

Trnavská tabuľa i dolné Považie vždy poskytovali dostatok obživy. Pšenice a raži sa urodilo toľko, že mlynári mali skoro po celý rok čo mlieť. Ak však mali po celý rok energiu, čo predpokladalo dostatok vody v rieke či potoku, v náhone na mlyn. V jednom s takýchto mlynov blízko Trnavy sa vyučili a aj spolu tovarišovali traja šuhaji. Fero bol odkiaľsi z Horehronia, Rudo z dediny od Váhu. Libor bol domáci, teda syn mlynára, majiteľa spomínaného mlyna. Do mesta bolo odtiaľ „na kolese“, ako bicyklu vraveli, zo 20 minút. Od chlapčenských teda učňovských rokov sa chalani skamarátili. Aj inde, na iných mlynoch na „skusy“, na „vandrovke“ boli. Lebo kto viac mlynov poznal, ten bol lepší mlynár. Tak to bolo, lebo dva rovnaké mlyny neexistovali. Keď boli mládenci zrelí na ženbu, znova sa ocitli spolu na spomínanom mlyne.

[singlepic id=9514 w=400 h=400 float=left]Na Fera ženba najviac doliehala. Domov na Horehronie sa mu nechcelo. Tu na dolniakoch je kraj bohatší, je viac roboty, a teda i viac peňazí. Na Detvanca postavou zrovna nevyzeral. Bol však šikovný, usmievavý, zhovorčivý. Francka zo susednej dediny od mlyna bola jeho prvou vyvolenou. Ba už i o svadbe boli hovorili. Tuším už bolo aj po zásnubách.

Reklama

 

 

 

 

Rudo, ako správny chalan z dediny, držal sa svojho sedliackeho rozumu. Nehnal sa ozlomkrky do ničoho. Iba ak z toho niečo kukalo. Radšej mal seba ako iných, ale pri jeho zručnosti, šikovnosti a chytrosti to tak nebolo badať. Lenivý nebol, ale ak nemusel neurobil nič naviac, hovel si. Všetko ho popritom zaujímalo a driemala v ňom túžba po vzdelaní a postavení. Od chlapca sa hrával na dedkovom lodnom mlyne na Váhu a vedel, čo to obnáša.

Libor bol z nich najvyšší a najsilnejší. Chlap ako sa patrí. Dievkam a ženám sa jeho mužnosť a priamosť páčili a on mal pre ne vždy nejaký fígeľ. Pre mlyn bol ako stvorený. Veď bol z mlynárskej rodiny už tretieho pokolenia. Otec i dedo boli tvrdí na seba. Libora ku tomu tiež viedli. Muži v rodine sa neskoro ženili a teda aj neskoro mali deti. Až keď boli na vlastných nohách! Minca mala však aj druhú stranu. O mladých mlynárkach a tovarišoch je nejedna ľudová pieseň…, a nielen pieseň!

Boli práve roky II. svetovej vojny a Slovenského štátu. Tak ako sa tieto udalosti blížili ku svojmu zavŕšeniu, odzváňalo aj ich mládenčeniu. Ferovi sa núkala šanca priženiť sa do väčšieho mlyna na rieke Nitre. Syna tam mlynár nemal, potreboval zaťa mlynára. A tak Fero mal šancu stať sa pánom majstrom mlynárom. Na Francku ktorá ho úprimne ľúbila zanevrel. Nechal ju. Aj na život si chcela siahnuť! Neurobila to, ale dala mu vraj porobiť. Noc čo noc ho chodilo „mágať“. S krikom od strachu a bolesti vyskakoval z postele, ale svojej vidiny, stať sa pánom majstrom, sa nevzdal. Ledva sa tam dočkal, kedy sa druhá nádejná nevesta pre neho rozhodne, aby mohol odtiaľto, z mlyna a najmä od Františky zutekať. Zutekal, ale kliatba zostala, a krutá ( o tom je iný príbeh: Na rieke Nitre). Medzičasom Rudo raz z nejakého dôvodu musel spať na Ferovej posteli. Vtedy sa „nočné máganie“ ušlo omylom jemu. Po tejto skúsenosti uveril Ferovi, ktorý v tú noc mlel, že je to tak. Aj mu dohováral, aby sa k Francke vrátil! Márne!

Rudo sa už tiež obzeral po inej robote, lebo tu už všetko poznal. Chcel viac. Našiel si novú robotu, skoro naraz, ako spoznal budúcu manželku. Od nich, teda z dediny odkiaľ ona bola, neskôr chodil „na kolese“ mlieť do veľkého obchodného Parného mlyna v Trnave . Mlynárčine sa venoval potom celý život. Popri nej aj študoval. Za desaťročia ho bolo možno stretnúť na rôznych mlynoch, ale tiež na rôznych postoch. Aj v ďalekom zahraničí. Až do vysokého veku mu jeho zdravý sedliacky rozum vystačil. Bol jemu vlastný a bol pre neho. Vedel sa v živote obracať! Ako väčšina chlapcov z mlynárskych rodín vedel, že je to tvrdá robota, ale úsilie je spravodlivo odmenené.

Libor stále bol aj zostal na otcovizni. Mlynu sa darilo, tak kam by chodil?! Na niektorých mlynoch bol vraj taký „móres“, že v každom piatom vreci čo priniesli mleči do mlyna na zomletie, bola fľaška pálenky. Pre mlynára, tovarišov, ale aj pre ostatných mlečov, ktorí museli preto dlhšie čakať, kým prídu na rad s melivom. Kto nemal pálenku, či na pálenku, prišiel do mlyna najviac so štyrmi vrecami. Alebo vraj ženu, či dievku na vydaj poslal. A tak keď nebolo „vo vreci“, bolo (skôr mohlo byť?) „na vreci“. Či to platilo aj o tomto mlyne, nes už ťažko povedať. Veľa vecí sa v živote zveličuje. Niekedy z jedného náhodného prípadu vznikne legenda, ako by to bývalo pravidlo. Veď viete ako to medzi mládencami chodí. Predstava či túžba sa predkladá ako hotová vec. Aj do tohto mlyna chodilo rúče mladé dievča s melivom. Bolo to ešte pred znárodňovaním. Dievča ako vymaľované, už na pohľad silné, dobre stavané, robotné. To by sa hodilo do mlyna! Z mlyna vraj raz odišla „podsypaná“ (ako keď sliepke podložia vajíčka, aby ich vysedela). Libor už prekročil tridsiatku. Otec jeho už robiť v mlyne nevládali, tovarišov po vojne nebolo a bol teda na mlyn sám. Ale dlho už nie. Mladá šikovná mlynárka pribudla. Ešte jej ani dvadsať nebolo. Mlyn ožil po každej stránke, aj švitorením detí. Keď začiatkom 50-tych rokov prišiel z Piešťan „Otakar znárodňovateľ“, vraj iba sliny prehĺtal, keď mlynárku uvidel, ako spomínajú pamätníci. Sám nevedel, či mu šli sliny viac na tú vynikajúcu slivovicu, alebo viac na rúču pani mlynárku? Jeho chudá zhrbená postava bola charakterizovaná veľkým orlím nosom. Všetko ním vyňuchal. Manželia, ale žili vo viere a zostali spolu na mlyne aj po znárodnení ešte desiatky rokov. Troje detí vychovali. Dve odleteli do sveta, jeden sa vrátil k mlynárčine. Mlyn prežil obdobie socializmu a s vervou a novou energiou sa vrhol do víru konkurencie po roku 1990. Mnohým, čo ho poznali, zostal v povedomí že tam majú vynikajúcu slivovicu a peknú pani mlynárku. Len Libor vedel, čo sa naobháňal a možno i našpehoval a natrápil za to, že mlynu navždy zostal taký dobrý chýr. Možno to bolo tak, alebo aj celkom naopak. Lebo Libor bol tichá voda, a tá brehy podmýva.

Autor: Alexander Urminský   Ilustračná fotografia z iného slovenského mlyna – Mlyn Hoste.