Úvod Blogy Deň D – Deň Debil

Deň D – Deň Debil

REKLAMA
Mlyny

Poznáte to? Deň D. Deň Debil. S veľkým, veľkým D. Najprv so vztýčenou hlavou odmietnete, aby vás niekto odviezol do práce, a až keď auto odíde, zistíte, že prší. Vrátite sa po dáždnik (a to ma mamina učila, že ak si niečo zabudnem, nemám sa vracať, lebo mi to prinesie smolu!), ale neviete ho nájsť. Idete bez neho, v daždi, sukňa, vietor, semišové čižmy, pod pazuchou dôležitý šanón, ktorý by ste nechceli, aby zmokol, no parádička…

Po práci, keď už si myslíte, že pôjdete domov, vám zavolajú Ježiškovi pomocníci, že si môžete prísť vyzdvihnúť balík. Samozrejme, na druhý koniec Bratislavy, keďže ste si ho inteligentne nechali poslať len na predajňu. Auto v nedohľadne. Pozriete si na nete, kedy ide autobus, aby ste nestáli dlho na zastávke. Pár minút predtým sa tam vyberiete a čakáte. A čakáte, čakáte, čakáááte… Zápcha, jasné, pol piatej. Nakoniec, keď ste úplne premrznutí a vytočení, príde. Zápcha pokračuje, takže namiesto trinástich minút trávim v autobuse skoro trištvrte hodiny. Potom v tom vetre kráčam ešte na druhý koniec ulice, nie je tam ani chodník a potulujú sa tam čudné indivíduá. Pri návrate ma poteší, že v tom zapadákove na zastávke na znamenie čakajú nejakí ľudia. Keď prídem bližšie, úsmev mi zmrzne. Bezdomovci, muž a žena. Pýtajú sa, kedy pôjde autobus. Som na nich milá, ale len tak zdravo, nechcem sa kamarátiť. Začnú sa hádať, či to svietiace na nebi je hviezda alebo lietadlo. Nakoniec sa žena pohne smerom ku mne a kričí: „Teta, teta, že to néni hviezda, ale lietadlo?“ Nechcem jej kaziť radosť tým, že jej vysvetlím, že to je orbitálna stanica, a tak sa len usmejem a poviem, že neviem. Konečne si sadnem do autobusu. Dvadsať minút v zápche. A tí dvaja strašne smrdia…

Domoss jun vseo

Sedím, pozerám von oknom na kmášuce sa stromy a rozmýšľam. Pred pár dňami som bola doma v Piešťanoch. Len na otočku, služobne. Hneď po príchode do firmy som dostala od kolegyne Mikuláša so slovami: „Odložili sme ti…“ To už bol druhý. Po práci som utekala do jedného nemenovaného foto a chcela som rýchlo vytlačiť štyri fotky na električenku. Dostala som šesť so slovami: „Pozornosť podniku, utekaj…“ Ako som kráčala k autu, pred Auparkom stál týpek a fajčil. Keď ma zbadal, oči sa mu rozžiarili a bezprostredne zvýskol: „Jéééj, vy máte krásne vlasy!“ No a potom som v Kursalone otvárala vernisáž fotiek, už poslednú tento rok, a zároveň v tom istom čase som organizovala Mikuláša pre decká z firmy vo vedľajšej miestnosti. Mikuláš prišiel aj s čertom a malým anjelom skôr, a ja som nechcela, aby ich deti videli, kým nie sú všetky. Tak sme si týchto vesmírnych ľudí (v rádiu sa pýtali minule detí, odkiaľ je Mikuláš, a jedno z nich odpovedalo, že predsa z vesmíru) zavreli k nám vedľa do Frapperie a tí, aby nezaháľali, nám pred vernisážou odohrali „zrýchlenú verziu“ mikulášskeho divadielka. Keď vytiahli žirafku a modrého koníka, už som sa fakt smiala. A vystavujúci, mimochodom, strašne šikovní študenti VŠVU, si ich v úžase fotili a očká im svietili ako malým deťom. Bolo vidieť, že keď sme vesmírnikov presúvali do Veľkej sály k ozajstným deťom, študákom to bolo ľúto. Potom mi dali orech, že to je od bratislavského Mikuláša, a ja som ho s dementným výrazom držala v ruke celú vernisáž. Títo všetci mi v utorok spravili deň. A nič ich to dokopy nestálo.

No, a späť realita. Mokrá a studená. Prestúpim do prekvapivo prázdnej dvestojednotky, a teším sa, že sedím, keď mi po prvej zastávke zavolá polovička a povie, že nemáme doma vajíčka, bez ktorých si zemiakové placky asi nespravím. A ja som takááá hladnááá… Tak zas vystúpim pri samoške, kúpim vajcia, po desiatich minútach čakania v tej zime nasadnem opäť do dvestojednotky, tentokrát úplne plnej, a nechám sa viezť. Vajcia hrkocú, ľudia sa tlačia, vzadu mladý opiercingovaný chalan kričí do telefónu: „Neprídem, doriti, povedal som ti, že neprídem… Ale áno, ale šak prídem, šak som nepovedal, že neprídem, tak čo ma sereš. Neprídem a hotovo!“ Tak si vyberte. Doma v klídku zasmradím celý byt zemiakovými plackami, vydymím polovičke všetky košele, ktoré má zavesené, bohužiaľ, tri metre od sporáka, a dobre. Deň sa končí. Taký studený a mokrý, nech si zostane tam, odkiaľ sa vzal.

REKLAMA