Takto to chodí u nás v zdravotníctve…

Reklama

 

 

 

Minulý týždeň v piatok večer začalo môjho trojročného syna Miška bolieť  uško. Tak som mu zmerala teplotu, ale žiadnu  nemal. Dala som mu liek od bolesti a išli sme spinkať. V sobotu doobeda sa na nič nesťažoval, tak som myslela, že to bola len taká prechodná bolesť. Keď sa však poobede zobudil, už to také dobré nebolo, plakal, že už ho bolia obe ušká, už mal aj teplotu, síce len 37,4°C, ale usúdila som, že ideme na pohotovosť.

Dala som mu znovu liek od bolesti, počkala, kým mu zaberie, vybavila stráženie pre mladšieho syna a utekala som s Miškom na pohotovosť.  Na detskej pohotovosti nám lekár povedal, že máme ísť do Trnavy do nemocnice na ušnú pohotovosť.  Spýtala som sa ho, že či to nemôže byť len zápal a či nám nemôže dať antibiotiká. On mi na to povedal, že on nevie a že práve preto máme ísť do Trnavy.  Išli sme teda domov a rozmýšľala som, že či ideme do Trnavy alebo nie. Uzavrela som to tak, že ešte počkáme, a že ak sa to zhorší, pôjdeme  v nedeľu do Trnavy. Večer  však Miškovi vystúpila teplota na 38°C, takže som volala do Trnavy dokedy je pohotovosť. Sestrička nám povedala, že stále, ale nech sa ponáhľame, lebo lekárne majú pohotovosť len do 22,00 hod.  Tak sme sa obliekli a išli do  Trnavy.

Reklama

 

Kým sme v Trnavskej nemocnici našli ušnú pohotovosť a kým boli takí „láskaví“ a otvorili nám, prešla minimálne pol hodina a celú tu dobu som dvadsaťkilového Miška nosila na rukách. Pani doktorka na ušnom mu pozrela do ušiek a povedala, že má v obidvoch uškách zápal, ale že ona mu nemôže napísať antibiotiká, lebo je malý, nech ideme znovu na detské oddelenie. Aby sme stihli ešte lekáreň, tak nám vysvetlila, kde je v Trnave detská pohotovosť. Na detskej pohotovosti som lekárovi všetko vysvetlila, neodpustil si otázku: „A vy v Piešťanoch nemáte ušnú pohotovosť?“ . Povedala som, že nie a on na to: „Veď od 1. decembra ani tu nebude, teda keď doktorov nejako nedonútia.“ Prekvapene sa zatvárila aj sestrička, ktorá zjavne o ničom nevedela. Keď nám doktor predpísal antibiotiká, spýtala som sa ešte, že či nevedia, ktorá lekáreň má v Trnave pohotovosť, na to mi odpovedal, že pri nemocnici.

Rýchlo som teda utekala naspäť do auta a išli sme hľadať lekáreň. Lenže pri Trnavskej nemocnici sú tri lekárne. Tak som behala od jednej k druhej a hľadala, nakoniec som sa dostala k tej správnej, ktorá sa mimochodom nachádzala priamo v objekte nemocnice, hneď vedľa vrátnice. To ma utvrdilo v tom, že pán doktor sa asi nepretrhne v službe ľuďom. A utvrdilo ma v tom aj to, že nám nenapísal bežné antibiotiká, lebo v pohotovostnej lekárni ich nemali. Lekárnička nám povedala, že tieto antibiotiká bežne nemajú a že máme skúsiť na ďalší deň v inej lekárni, zavrela okienko a viac sa so mnou ani nebavila. Zmorení  a bez liekov sme sa vrátili o pol jedenástej domov. V nedeľu hneď ráno som manžela poslala do pohotovostnej lekárne, samozrejme, že predpísané antibiotiká nemali, tak obehal všetky lekárne v Piešťanoch, ktoré fungovali. Nakoniec sa naňho šťastie usmialo až v lekárni v Tescu. Tak som ich hneď  Miškovi nasadila, aj keď po prečítaní príbalového letáku som  si nebola istá, či sú pre našu diagnózu najsprávnejšie, ale spoľahla som sa na doktorov. No čím viac som o tom rozmýšľala, tým som viac a viac pochybovala o správnosti predpísaných antibiotík. Nedalo mi to a hneď v pondelok ráno som išla s Miškom na ORL ambulanciu. Pani doktorka sa pozrela do ušiek a potvrdila diagnózu svojej trnavskej kolegyne ale dosť sa začudovala nad antibiotikami predpísanými detským lekárom, hneď povedala, aby som mu ich už nedávala a predpísala nám augmentin, liek,  o ktorom viem aj ja, že sa dáva pri bolestiach uší, okrem toho nám dala antibiotikové kvapky do ušiek.

Reklama

 

 

 

 

Takže na záver by som to zhodnotila asi takto: na každej pohotovosti si odo mňa vypýtali 2 € (dokopy 6€), cesta do Trnavy, ktorá bola úplne zbytočná a celú nedeľu som synovi dávala antibiotiká, ktoré mu nepomáhali. Podľa mňa namieste je otázka, či  ušná pohotovostná lekárka nemohla na odporúčací lístok napísať pohotovostnému detskému lekárovi, že odporúča ten a ten liek, nech len určí dávky vzhľadom na vek a váhu detského pacienta. Alebo mohol pohotovostný detský lekár dvihnúť telefón a spýtať sa kolegyne, aké antibiotiká by boli pre malého pacienta najvhodnejšie a sú bežne dostupné v lekárni. Ale to by som chcela asi od našich lekárov nadľudské správanie. A to sme boli „len“ so zápalom ušiek s dieťaťom, ako by sa správali iných diagnózach???