Apollo, icy day

Reklama

 

 

Najprv som nebola hladná, zlikvidovala som doobeda asi polovicu bábovky, na ktorej bol hneď na obale lákavý nápis „pečivo z chemicky kypreného cesta“. Ponúkla som aj SBS-kára, keď už išiel okolo. Potom sa na obed ísť nedalo, lebo v práci bola návšteva. Potom mi kolega na diaľku niečo inštaloval v počítači. Potom sa zase nedalo, lebo…

O pol tretej, keď už ma zmáral hlad a nepodarilo sa mi presvedčiť nikoho, aby mi doniesol nejaké jedlo, som sa odhodlala na neľahký krok – idem si kúpiť obed sama. Taaaak strašne sa mi nechcelo!

Reklama

 

Omotala som sa šálom, obliekla kabát a vyrazila. Smer Ázijské bistro, čo už len o pol tretej môžete dostať v okolí Apolla za normálnu cenu… Dofunela som v tom mraze až pred vchod k Ázijcom, a tam mreža dole. Čooooooooo? Toto nemyslíte vážne – z technických príčin zatvorené!

Zaťala som zuby, nepovedala som fakt ani jedno sprosté slovo, a zamierila do Billy. Pred vchodom stál klasický apollácky bezdomovec – mladý chalan so psom. Vošla som dovnútra, ale pohľad na nich v tej zime ma mátal: „Tak ty si kupuješ rukolu, áno? Hmmm, aj hermelín… A tí dvaja vonku…nó, tiež by si dali…,“ zneli hlasy v mojej hlave.

Reklama

 

 

 

 

 

Otočila som sa, zobrala najväčšiu bagetu, akú som našla, s fakt bohatou oblohou. Pri pokladni mi predavačka hovorí: „Tieto bagety sú výborné, zvlášť, keď si ich zohrejete v mikrovlnke.“ Rozmýšľala som, kde si to tak asi ten bezdomovec bude hriať… Keď som mu ju dala, poďakoval a oznámil mi, že on také veci neje, ale že pes (Nemo) sa poteší. „Ja si radšej kúpim jablko alebo jogurt, človek by mal jesť vitamín C, keď je takto vonku.“ Ako múdro to znelo od človeka, ktorý si pravdepodobne nevie sám zaviazať ani šnúrky na topánkach…

Dokáže sa ale postarať o psa tak, aby nebol hladný, aby mal vodu a aby mu bolo teplo. Spávajú vraj na ubytovni alebo vo vchodoch domov a umývajú sa v obchodných domoch. Tam, kde sú sušiaky na ruky, okúpe Nema v umývadle a potom ho vysuší. Majú to premakané, no, možno by si poradil aj s tou mikrovlnkou. My bývame v luxusne prerobenom prenajatom byte, ďalší práve kupujeme na hypotéku a naši rodičia na oboch stranách vlastnia po dve nehnuteľnosti, aj keď priemernej hodnoty.

Nemáme síce okrem jednej skrine a pár kúskov elektroniky zatiaľ žiadny majetok, ale stále je to viac ako jedna taška a deka. Ráno si môžem vybrať, čo si oblečiem a ktorú voňavku použijem, kam pôjdem na obed alebo čo budem robiť večer. Pohladkala som Nema, skontrolovala mu na žiadosť majiteľa pazúry a ubezpečila ho, že ich netreba strihať, dozvedela som sa, že havo je aj očkovaný a chodí na prehliadky, ukázal mi, aké má zdravé zuby, zaželali sme si pekný deň a pobrala som sa svojou cestou do tej sklenenej búdy.

Vo svojom teplom kancli som zjedla rukolu s hermelínom a snažila sa vysporiadať s tým, že moja polovička je na mňa studená zato, že „túlim kadejakých bezdomoveckých psov“.