Švihák lázeňský

Vyzeral, akoby vystúpil z nejakého predvojnového filmu. Vystretý ako pravítko, chudé telo navlečené do sivého saka s úzkym pásom a hrubými vypchávkami, plandavých, dolu sa zužujúcich nohavíc, v ruke koženú aktovku. Jednu nohavicu si zopínal kovovou sponou, aby sa mu nezaplietla do retiazky starodávneho bicykla. Vlasy nosil rozdelené cestičkou „na prdelku“ ako hovoria moje deti. Na tvári mu pohrával jemný úsmev a hľadel trochu neprítomne.

Často sme sa míňali, keď sme išli zo školy a on (zrejme) z práce. Keď prešiel okolo, nedokázali sme sa ubrániť chichotu. Bol taký neprehliadnuteľný! A my pojašené pubertiačky. Dali sme mu meno: Švihák lázeňský. Vymýšľali sme vtedy mená kadekomu, len aby nikto nevedel, o kom vlastne hovoríme. Napríklad jednému chalanovi sme hovorili Žigo, aj keď sa v skutočnosti volal…no, to vlastne nie je podstatné.
Nedávno som ho stretla asi po tridsiatich rokoch ( nie Žiga, Šviháka lázeňského!). Nemal oblek, len bavlnené tričko a vyžehlené upnuté kapsáče. Trochu redšie vlasy stále upravené na „pěšinku“ a chrbát rovnako vystretý, ako kedysi. „Zvláštne“, pomyslela som si. Akoby niektorým ľuďom plynul čas pomalšie. Desiatky rokov na nich zanechajú len málo viditeľné stopy.
Neviem jeho naozajstné meno, kde pracuje, ani kde presne býva a dúfam, že sa na mňa neurazí za tú prezývku. Nebola hanlivá, hoci význam tých slov by mohol naznačovať niečo iné. Naopak, mala v sebe rešpekt voči ľuďom, ktorí si zachovajú svoj vlastný štýl (nielen v obliekaní), napriek nestálosti okolia… Vždy to proste bude švihák!

Autor: Adriana Drahovská Ilustračné foto: archív V. Anderleho