Úvod Blogy Ľadová ženská

Ľadová ženská

REKLAMA
Mlyny

Keď sa ma moja väčšia, silnejšia, chlpatejšia a šikovnejšia polovička (nie, teraz nič nepotrebujem… alebo dobre, jedny nové lodičky by bodli!) spýtala, či s ním pôjdem na ZAČIATOČNÍCKY kurz lezeniav ľade, opýtala som sa len, či si myslí, že to zvládnem. Potom zaznelo dvakrát „jasné“ a kúpili sme dva zľavové kupóny. Teraz tými zľavami žije pol republiky, tak sme sa rozhodli to vyskúšať.

Už som si myslela, že nám to ani nevyjde (nie, netešila som sa, že nebudem musieť ísť!), lebo najprv síce bola zima ako blázon (polovičiak ma zobral lyžovať, keď bolo -23°C, skoro som to neprežila), ale neboli ľady, lebo nepršalo, a keď začalo, oteplilo sa tak, že ľady sa začali topiť. Zrazu zaznel verdikt: „Túto nedeľu alebo nikdy, to je posledný víkend, kedy sa lezie.“ Motýliky v brušku… Ešte si pamätám aj vetu: „Pred lezením si musíme dobre oddýchnuť a vyspať sa.“ V preklade to znamenalo asi toľko, že v piatok aj sobotu sme boli do noci vonku a v nedeľu 5:30 sme odchádzali smer Horoškola Liptovský Mikuláš.

Domoss Kuchyne Vian 2019
Domoss Kupelne Viano 2019

Musím povedať, že sa mi dávno nestalo, aby niečo, čo je navyše v zľave, fakt stálo zato. Poznáte to – rajčiny v akcii sú úplne mäkké a hnilé a zlacnený vysávač sa hneď pokazí. Ulakomíte sa na lacné DVD a doma zistíte, že je to štrnásty diel šesťstodielnej komédie o psychicky nestabilných jedincoch. No nič, mohla by som pokračovať… Teda trochu taká ľahká nedôvera možno bola namieste. Ale inštruktori boli fakt skvelí – trpezliví, vtipní, perfektne vysvetľovali, kontrolovali, ako si čo naviažeme, aby sme sa im hneď nezachlomaždili… Jednoducho, klobúk dole. Ak ešte niekedy kurz nejakého lezenia (mami, žartujem!), tak s nimi bez problémov. Tak nejako v skratke.

No, a teraz trochu dlhšie… Ja som si to predstavovala tak: Keďže kurz bol začiatočnícky, myslela som si, že ma vyvezú autíčkom k ľadopádu (čiže k nemu prídem ZOSPODU), tam si natiahnem čiapočku a rukavičky (všetko suché) a vyskúšam si párkrát zaťať cepín do ľadu. Keď to nepôjde, budem sa pozerať, ako lezie môj Peťo, a budem piť teplý čajík a ak mi bude zima, zakúrim si v aute a budem sa pozerať cez sklo. Keď sa mi bude chcieť cikať, zájdem za roh a budem teda OCHOTNÁ sa vycikať aj v prírode.

No hej, keď som bola malá, tiež som si myslela, že kuchynský robot je panáčik, čo vkráča do kuchyne a uvarí za maminku obed… Mamine som vlastne aj pred týmto výjazdom hovorila niečo ako: „Neboj sa, budem sa len pozerať…“

Počas asi hodinovej detailnej inštruktáže v Horoškole mi odporučili požičať si radšej skialpové lyžiarky, lebo moje topánky boli vraj na lezenie mäkké. Pokúšala som sa chalanov presvedčiť, že to ja určite potrebovať nebudem, ale nedali si povedať. (Ešteže mi ich Peťo niesol až na miesto činu.) Vonku sme sa rozdelili do áut a zamierili do Kvačianskej doliny. Zatiaľ všetko podľa môjho plánu. Keď auto zaparkovalo pod kopcom, hovorila som si: „Okej, tak si kúsok vyšliapeme, no a čo…“ Naozaj, bola to len polhodinka. Zastali sme a inštruktor hovorí: „Obujte si mačky, ty si obuj tie lyžiarky, cepín do ruky, nasaďte si helmu, a opatrne zídeme týmto traverzom. Nohy naširoko, aby sa vám nezachytili mačky jedna o druhú.“ Nevedela som úplne presne, ako to myslí s tým zachytením, ale nechcela som v tom kopci zariskovať a skúšať si to. Spomenula som si, ako som minule pred krčmou spadla (triezva, podotýkam) okolo železnej tyče, lebo sa mi „zviazali nohy“ – na nezašnurovaných topánkach sa mi zachytil jeden háčik o druhý a ja som elegantne spravila skoro 360°okolo tyče (mám to proste v krvi, no). Tak toto som si fakt v tom svahu skúsiť nechcela, aj keď konárov tam bolo dosť… No dobre, tak fajn, len sa nepozerať dole a pôjde to. Išlo. Zaujímavé, že som vôbec nepociťovala strach, ani na chodníku širokom asi 40 centimetrov, pod ktorým bol strmý zráz. Zastali sme v nie menej strmom kopci a inštruktori zliezli ešte kúsok, kde začali na stromy uväzovať laná. Keď komplikovaná procedúra skončila, začali nám ukazovať, ako sa máme k nemu pripnúť, keď prídeme na rad. „Hm, asi nejaká strmšia časť, tak sa mám radšej istiť, ok.“ No hej, kuchynský robot… Vtip bol v tom, že sme prišli k ľadovcu ZVRCHU, teda sme ho ako prvé museli zlaniť dole. Niekto sa opýtal, koľko je to metrov. Chvíľu ticho, a potom: „Tridsať.“

Nejakým zázračným spôsobom som sa naviazala na lano a začala sa pomaly spúšťať. Trochu ťažké zveriť svoj osud do svojej pravej ruky, v ktorej držíte lano s prusíkom. Keby ma istil niekto iný a zabije ma, bolo by to aspoň na koho zhodiť. Aj keď to už by asi bolo jedno. Ale takto… Peťo vedľa mňa robil to isté čo ja, ešte ma popri tom aj navigoval. Rozprávali sme sa a dole som sa ešte nepozrela, to až, keď som pod sebou začula hlasy a vedela, že to už nebude ďaleko. Pár metrov nad zemou som zdvihla hlavu a v tej chvíli mi to docvaklo: „Veď ja budem musieť vyliezť aj naspäť!“ Žiadne že skúsim, a keď to nepôjde, počkám v aute. Suchom, teplom autíčku… (O tom suchom a teplom autíčku snívali zjavne aj niektorí iní lezci, čo skončili mierne podchladení s omrznutými rukami v lezeckých rukaviciach bez prstov.)

Začalo snežiť. Husto. Fakt husto. Potom sneh vystriedali krúpy a dážď. Potom zase sneh a tma. Totálna tma, cítila som sa ako niekde v Alpách.

Samotné lezenie nakoniec vôbec nebolo až také zlé, navyše mám pocit, že to bolo jednoduchšie ako lezenie na stene alebo na skale (vybrali nám ten najjednoduchší ľadopád, aký existuje, predpokladám). Prvú hodinu som len bezhlavo mlátila cepínom do ľadu a zbytočne sa vysiľovala tým, že ho nemôžem potom vytiahnuť (šak aby dobre držal, ne?), ale potom som pochopila princíp a už to išlo lepšie. Popritom sme sa naučili zakladať aj šrauby do ľadu alebo aj to, ako si poradiť, keď už nemáme expresky, a všeličo iné. Po tých hodinách strávených na malom „plácku“ pod ľadopádom, za chrbtom tečúci potok s kryhami, som zistila, že som úplne, ale úplne premočená. (Načo som sa ráno maľovala?) Vymenila som si jedny mokré rukavice za druhé (len kvôli farbe, inak boli nasiaknuté rovnako), jedla priebežne mokré keksíky a suché rožky (vďaka za potravinovú fóliu tomu, kto ju vymyslel… ja viem, ja viem, plasty…), a keď som sa rozhodla ísť cikať, musela som v tých lyžiarkach s mačkami prebrodiť s Peťovou pomocou potok, aby som sa aspoň čiastočne schovala za roh. Či ochotne, ako som spomínala vyššie…to už asi nemusím komentovať.

Posledná cesta hore bola pre mňa už fyzicky vyčerpávajúca, dva metre pod vrcholom som si myslela, že tam už ostanem, ale nakoniec ma inštruktor zhora presvedčil, že by to nebol dobrý nápad. Ako tam na mňa pokrikoval, myslela som, že ho tým cepínom umlátim. V bezpečí som si odopla lano a vyliezla ešte pár metrov hore kopcom, kde som si sadla vedľa chalana, čo doliezol predo mnou. Sedel tam úplne sám (išiel prvý) a šúchal si čelo snehom. Škodoradostne som sa pousmiala, tešiac sa, že nie som jediná, čo je taká zničená. Otočila som hlavu, že sa mu prihovorím, a naskytol sa mi fakt že hororový obrázok – chalan mal celú hlavu krvavú, od čela až po krk. Zaťal si lopatkou od cepína tesne nad oko, krásny čistý rez, asi 4cm, parádne hlboký. „Vidíš na to oko?“ „Hej.“ „Nechceš niečo?“ „Nie.“ Tak som ho chvíľu nechala, nech si to predýcha v tichu, dala som mu svoj zvyšok čaju, aj keď som bola po tom výstupe príšerne smädná, a potom sa začala operácia. Najprv zachladiť snehom, potom papierové vreckovky, vlastne haldy papierových vreckoviek, potom umyť snehom zaschnutú krv, znova výmena vreckoviek, sneh na rez, nie, nie dobrý nápad, krváca to viac, potom zalepiť a držať. A vydržať. Keď vyliezali hore ostatní, všetci boli zdesení – sedeli sme s chalanom v polkruhu krvi v panenskom snehu na kopci a on si držal oko, všade ticho, no to musel byť prekrásny pohľad. Oficiálna verzia však znela: „Napadol nás taký veľký zver, tak som ho zničil.“ Asi po hodine mi len tak mimochodom napadlo, že ja sa vlastne krvi bojím…

Vrátili sme výstroj, v Krajinke sme strieskali každý veľkú porciu niečoho so slaninou, sadla som si do auta na zadné sedadlo, zavrela oči a otvorila som ich presne v momente, keď sme prechádzali popod tabuľu – odbočku na Vajnory. Vyžmýkala som obsah ruksaku, olúpala z neho blato a spala ďalších nekonečne veľa hodín, až kým ma budík neposlal naspäť do officu robiť kancelársku krysu s ľadovým srdcom.

Text a foto: Veronika Škultétyová

REKLAMA