Každý deň chodíme po uliciach nášho mesta. Niektorí peši, niektorí bicyklom a niektorí autom. Všetci sme účastníkmi cestnej premávky a mali by sme byť rovnoprávni. Pozrime sa však bližšie na realitu našich ulíc… Autá zaparkované tak, že sa po chodníku ani nedá prejsť a dosť často na oboch stranách súčasne, takže ľuďom nezostáva nič iné len obísť auto po ceste. A každý, kto má deti, mi dá za pravdu, že to nie je jednoduché a už vôbec nie bezpečné. A ani nehovorím, že veľa krát práve tieto zle zaparkované autá stoja v zákaze.
Keď sa pozrieme na naše prechody pre chodcov, tak je to tiež katastrofa. Dobrovoľne vás pustí, len ozaj málokto a po väčšine nemá ŠPZ PN. Bola som svedkom toho, ako prechádzali tri mamičky s malými deťmi cez prechod pri Priore (ten, kde nie je semafor), jeden pruh prešli, lebo nešli autá, ale v protismere museli počkať až kým prejde päť áut ( z ktorých mimochodom dvaja vodiči telefonovali) a potom, keď už nič nešlo mohli prejsť na druhú stranu. A ani pri semaforoch si nemôžete byť istí, že sa na „zeleného panáčika“ dostanete na druhú stranu, pretože ste odkázaní na milosť či lepšie povedané nemilosť odbočujúcich šoférov, ktorí majú tiež zelenú.
Podľa môjho názoru by šoféri mohli byť trošku ohľaduplnejší. Neponáhľať sa za každú cenu a byť trochu ľudský. Radšej stratiť minútu v živote ako život v minúte.
Keby každý z nás šoférov zastavil aspoň raz za deň pred priechodom, na ktorom čakajú chodci, bolo by v našich uliciach cítiť viac ohľaduplnosti a tolerancie. Inak chodcom nezostáva nič iné, len čakať a čakať a čakať… a dúfať, že raz snáď už bude „pauza medzi autami“ a budú môcť prejsť na druhú stranu. A pri parkovaní skúsme myslieť aj na ľudí chodiacich po chodníkoch, nielen na naše pohodlie.
