Dušan Dušek: Film o Piešťanoch zatiaľ spí

Reklama

 

 

 

Na diskusie s čitateľmi vraj už skoro vôbec nechodí. Výnimkami sú Šaštín a Piešťany. Spisovateľ a scenárista k nám prišiel 1. decembra rozprávať o svojej knižnej novinke Holá veta o láske.

[singlepic id=7744 w=320 h=240 float=left]Rozhovor so Zuzanou Belkovou v Piešťanskom informačnom centre sa niesol v priateľskom, neformálnom duchu. V publiku sedela stredná a staršia generácia, Dušek už totiž knihy pre deti nepíše. „Detský jazyk je najzázračnejší, pretože nikto ho nepoužíva tak slobodne, ako práve deti. Teraz už neviem, ako sa dnešné deti rozprávajú, preto si myslím, že by ma ihneď odhalili.“ Napriek tomu, si nájde čas aj na stretnutie s najmenšími. Nedávno v mestskej knižnici debatoval so žiakmi o staršej knihe rozprávok Babka na rebríku.

Reklama

 

Najnovšia zbierka krátkych próz Holá veta o láske sa skladá aj z konkrétnych historiek autorových priateľov filmárov (Martin Šulík, Juraj Nvota) alebo z príbehov, ktoré priniesla jeho manželka lekárka z ambulancie. Tento spôsob zbierania nápadov ho naučil režisér Dušan Hanák: “On v tom bol veľmi vytrvalý. Ja som si až neskôr uvedomil, že naozaj záleží na presnom zachytení každého slovíčka. Vo filme je totiž vítané, ak je niečo povedané tak, ako sa to vezme konkrétnemu človeku z úst,” pripomenul Dušek.

Ako príklad uviedol hlášku svojho kamaráta zo Šaštína, ktorú povedal pri ich nedávnom stretnutí: “Víš, všetci sa podobáme na obraz Boží, ale ty ani na ten rám!” Autor si výrok ihneď zapísal a použil ho v tretej poviedke najnovšej knihy.

Reklama

 

 

 

 

[singlepic id=7746 w=320 h=240 float=right]Jednou z Dušekových vášní je láska k najrôznejším slovníkom slovenského jazyka. Rád si v nich listuje a v jednom našiel slovo česadielko. „Hovorím si: ‘Čo je to za slovo?’ a za tým bola veta: ‘Schoval som si svoje česadielko do zadného vrecka nohavíc,’ a za tým v zátvorke: ‘D. Dušek’. Bola to moja veta, ale nepamätám si kedy som ju napísal, netuším z ktorej to je poviedky. Potom som ten slovník zavrel a vznášal som sa.“

Autor v diskusii často spomínal svoje zážitky z Piešťan. Využil ich aj vo svojej predchádzajúcej knihe Zima na ruky, ktorá mala byť inšpiráciou k pripravovanému filmu. Na svete sú už dva varianty scenára, filmári dokonca fotografovali lokácie, ale projekt podľa Dušeka „stále spí“. Slovenská kinematografia sa totiž len pomaly prebúdza z dlhoročnej letargie. „Ak by sa to realizovalo, tak určite v Piešťanoch. Do scenára som totiž preniesol aj dôraz na architektúru – hlavný hrdina píše monografiu o Emilovi Belušovi a práve tu stoja dva jeho architektonické skvosty.“

[nggallery id=327]

Text a foto: nc