Úvod Blogy Adriana Drahovská Chameleóni alebo tá naša povaha piešťanská (slovenská)

Chameleóni alebo tá naša povaha piešťanská (slovenská)

REKLAMA
Neoreal Nicco

Bývalý spolužiak, ktorý žije v Brne, nedávno zavesil na facebook článok o tom, že vraj Česi patria k najneobľúbenejším národom sveta. Pisateľ v ňom vtipne rozoberá názory a dôvody, prečo ich národné rysy iným prekážajú. Iste, veľa Slovákov tiež nemá rado Čechov, ale úprimne, máme s nimi dosť spoločného (nielen minulosť). Napríklad čo také tvrdenie, že patria k najnegatívnejším ľuďom na svete a na všetko frflú – nepripomína vám niečo?

Na konci článku autor spomína, že anketu obľúbenosti podľa BBC vyhrávajú Nemci. Prečo – neviem, nechce sa mi po tom pátrať a môžem si iba domyslieť: lebo majú peniaze, sú poriadkumilovní, málokedy sa správajú expresívne a vystupujú skôr pokojnejšie, sebaisto. Ale aj tak, Nemci???? Áno, viem, majú sa tam dobre, Nemecko je snom emigrantov, ale najobľúbenejší? Sú aj chladní, nadradení a čo druhá svetová? Chceli by sme sa im podobať? (No, možno v niečom inom áno, lenže nie o tom som chcela…)
Každopádne, článok na donútil zamyslieť sa nad povahou Slovákov. Podľa viacerých zdrojov vznikol náš národ mixom rôznych kultúr a kmeňov – naši predkovia pochádzali z južnej i severnej Európy, z Ruska, ba až z Indie. Čo ak je práve toto dôvodom niekedy až vzájomne si odporujúceho slovenského správania sa – dokážeme niečo milovať a hneď zas nenávidieť alebo opačne a niekedy dokonca aj súčasne. Naše tradície sú nám blízke a zároveň fuk. Chceme zo Slovenska ujsť a hneď zasa ostať. Keď ujdeme, je nám smutno, chceli by sme sa vrátiť a keď zostaneme, tak si nadávame, že sme zostali. Sme ako chameleóni, nepredvídateľní a vzápätí jednoduchí či prispôsobiví, vrelí a v okamihu zasa protivní. Neznášame kritiku a pritom sami radi kritizujeme. Sme pracovití aj leniví, poriadkumilovní aj bordelári. Chceme slovenské výrobky, a potom na ne kašleme a kúpime si lacnejší alebo ten, čo je poruke.

REKLAMA
Priestory pesia zona

Nakoniec ale aj toto naše „lavírovanie“ od extrému do extrému je hodné obdivu – dokážeme sa nadchnúť, vášnivo sa vrhnúť z útesu a skoro okamžite sa zľaknúť vlastnej odvahy. Sme ako národ proste plní protikladov, občas ako deti, čo majú v jednom vrecku smiech aj plač a svet nech sa na nás díva ako chce, môže nás mať rád alebo nie. Samozrejme, že to, čo hovorím, je trochu nadsadené, lebo každý človek má svoje jedinečné rysy a vlastnosti, výchovu, vplyv prostredia, energiu a tak ďalej, ale úprimne, nemáte aj vy skúsenosti s občasným „šmýkaním sa od mantinelu k mantinelu“?
Ja teda áno a niekedy to dokonca mnou poriadne zamáva. Hrdosť sa mieša s pokorou, vášeň s pokojom, láska s odporom, hnev s ľútosťou, radosť so smútkom – niekedy navonok a inokedy iba vo vnútri. A vy ma tiež môžete mať radi alebo neznášať, no ak dokážete byť úprimní, priznáte, že som tak trochu aj vaším zrkadlom…

A platí to nielen o ľuďoch, ale aj o mieste, v ktorom žijeme. Lebo podobný vzťah máme my Piešťanci k nášmu mestu. Raz nám ide na nervy, na všetko a na všetkých nadávame a hneď zas tvrdíme, že je to najlepšie mesto na bývanie. Som na tom podobne – napríklad včera som v jednej chvíli obdivovala odlesky slnečných lúčov na sĺňavskej hladine a hneď v druhej ma nasr…dila povedľa plávajúca plastová fľaša.

Tak čo s tým? Myslíte si, že mám riešenie? (No, keby som ho mala, tak možno ašpirujem na Nobelovku). Mohla by som vás začať vyzývať ku zmene, k náprave, revolúcii alebo láske, pozitívnemu mysleniu a možno by to u niekoho vyvolalo chvíľkové nadšenie (čo by zasa o pár dní opadlo). U druhých by sa mi zasa podarilo vyvolať nechuť k mojim rádoby múdrym rečiam alebo pocit viny, že nič nerobí. Mohla by som vás začať presviedčať, o tom či o inom, jedni budú pritakávať, druhí budú nadávať a potom sa možno vymenia. Lebo taká je naša povaha a aj život – s kopou paradoxov.

Samozrejme, nemali by sme sa tými iba uspokojiť, ale práve protiklady našej slovenskej (piešťanskej) povahy využiť na pochopenie. Pochopenie správania seba, iných…, ktoré nám môže pomôcť menej súdiť, obviňovať či „dávať dole“ a viac spolupracovať. Aj na veciach, na ktoré nemáme rovnaký názor (alebo možno práve na nich). A niekedy nám pochopenie pomôže vyjsť z vlastného tieňa alebo zo slonovinovej veže presvedčenia o vlastnej neomylnosti.

Takže na záver, ak tento môj trochu protikladne pozitívno-negatívny alebo negatívno-pozitívny blog pomôže aspoň jednému človeku podať ruku na spoluprácu pre prospech všetkých, splnil svoj účel. A o tom som vlastne chcela (aspoň zatiaľ)… Ak ste moje výlevy nepochopili, nevadí, vlastne som iba trochu rozvinula tvrdenie, že po každej búrke (a v poslednej dobe ich bolo!) zasa vyjde slnko. Aj na Slovensku. Mier s nami všetkými, peace!

Adriana Drahovská

REKLAMA