Na hrade Tematín sa snažia zachovať našu históriu

Reklama

 

 

 

Na úpätí kopca v neprístupnom teréne Považského Inovca leží pevnosť, ktorú pred zrútením už roky zachraňuje občianske združenie s názvom Hrad Tematín. Jeho členovia neopravujú len poškodené múry, ale snažia sa aj o zachovanie našej histórie a kultúrneho dedičstva našich predkov. O dôvodoch, ako a prečo sa rozhodol opravovať hrad, čo ho motivuje a čím je Tematín najzaujímavejší sme sa porozprávali s predsedom združenia Mojmírom Chomom.

Čím vás Tematín zaujal natoľko, že ste sa rozhodli začať s rekonštrukciou?

Reklama

 

Tematín leží na bočnom hrebeni Považského Inovca a je klasifikovaný ako jeden z najnedostupnejších hradov na Slovensku. Je to v podstate také malé orlie hniezdo na vrchole kopca. Nie je ako väčšina hradov umiestnený hneď nad dedinou alebo mestom a človek sa sem aj v súčasnosti musí niekedy prebojovať. Je tu krásna príroda, okolo hradu je rezervácia a v neposlednom rade ticho a pokoj. Sú tu zaujímavé endemitické rastliny a vtáčiky tu spievajú od rána do večera. Ide o úžasné miesto na relax a zároveň zachované dielo našich predkov, ktoré chátra.

Ako občianske združenie Hrad Tematín začínalo?

Reklama

 

 

 

 

Začínali sme ešte v roku 2007 keď som študoval. Vtedy jeden môj kamarát založil občianske združenie Hrad Tematín. Pridal som sa hneď k nemu a zlanáril som ešte spolužiaka Martina z Východnej. Pridali sa ďalší ľudia, Peťo z Oravy, ľudia od Trnavy, zo Záhoria a z iných častí Slovenska. Vytvorili sme skupinku mladých ľudí, v tom čase ešte vysokoškolákov, ktorí mali záujem niečo s hradom urobiť. Prvotné vízie boli laické, nikto z nás nemal žiadne skúsenosti, všetko sme sa museli naučiť doslova za behu. Partia sa časom vystriedala, lebo prišli životní partneri, deti a iné priority. Ľudia sa tu vymenili už asi trikrát. Úplne od začiatku fungujeme len dvaja a snažíme sa pomaly napredovať už ôsmy rok. Našim začiatočným impulzom bola krása tohto miesta, výhľady, príroda, vtáčiky, ktoré nám tu celé dni spievajú, to bolo niečo, čo nás chytilo za srdce.

Čo je pre vás najťažšie pri starostlivosti o hrad?

Náročné to bolo hlavne na začiatku, kedy sme sa so všetkým zoznamovali. Boli sme z rôznych odborov od geológie cez muzikológiu, politológiu, históriu, právo a iné. Takže teoreticky sme čosi ovládali, ale práca na hrade je hlavne praktického charakteru. Veľa zručností sme sa naučili práve na hrade. Dôležité je komunikovať s ľuďmi, s úradmi, hľadať tú správu cestu, aby práce na hrade pokračovali a mohli sa pomaly posúvať ďalej. Ťažké to je s ľuďmi, ktorí sa domnievajú, že im hrad patrí, pretože sa na neho roky pozerajú z okna alebo chodia raz ročne na turistický výstup a svojím arogantným správaním likvidujú prácu našich predkov, nás, i samotnej prírody okolo hradu.

Ako ste pri údržbe postupovali?

Prvotné práce boli zamerané na čistenie areálu od náletových drevín. Vypílili sme stromy z palácov, to muselo ísť doslova po vetvách, aby konáre napadali na múry. Vzhľadom na to, že hrad nemal viac ako dvesto rokov žiadnu opateru, prvý rok sme veľa energie minuli na jeho čistenie a okolia od odpadkov, kosenie a prípravu na samotné záchranné práce. Bolo treba začať opravovať murivá, stabilizovať podporné piliere, to boli také prvé práce na západnom múre. Všetko išlo podľa posudkov statika, ktorý tu spravil statický posudok jednotlivých objektov. Veľmi jasne tak vyčlenil objekty, ktoré je treba zachraňovať ako prvé. Podľa tohto plánu naďalej postupujeme. Najväčší kus práce, ktorú je na hrade vidno je zakonzervovanie vežovej časti severného paláca. Tu sme vymurovali jednu obriu kavernu a obrovský výpadok muriva na nádvornej časti. Spolu s okenným otvorom a všetkými bočnými špaletami nám to trvalo takmer dva roky. Potom sme začali s rekonštrukciou východnej priečky severného paláca, archeologickým výskumom východnej bašty, konzerváciou bránovej veže a dnes pracujeme na severnej stene severného paláca, priečke južného paláca, románskej vežičke a mnohé iné.

Koľko ľudí pracuje na hrade a ako ich činnosť financujete?

Do minulého roku sme fungovali čisto na dobrovoľníckej báze. Chodili sme po víkendoch podľa toho kto mal ako čas. Vždy v piatok po robote sme sa zbalili, nasadli do áut a išli na hrad. Robili sme čo nám sily stačili a v nedeľu prišli vyčerpaní domov. Minulý rok sa nám podarilo prejsť na inú schému. Získali sme podporu Ministerstva kultúry SR v programe, kde zamestnávame osem pracovníkov, ktorí pracujú šesť mesiacov v roku na plný úväzok a zároveň po víkendoch máme dobrovoľnícke akcie. Výsledky práce sú neporovnateľné s tým, ako keď sme začínali len v rámci dobrovoľníctva. Drvivú väčšinu výdavkov financuje Ministerstvo kultúry a náklady na mzdy pracovníkov znáša Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v rámci projektu „Zamestnanosť a sociálna inklúzia“, ktorý na to čerpá prostriedky z Európskeho sociálneho fondu, za čo sme im veľmi vďační. Nezanedbateľnou časťou sú tiež dve percentá od súkromných darcov, ktoré nám dokážu pomôcť pri pokrývaní nečakaných nákladov, ktoré nevieme pokryť v rámci grantov. Napríklad keď sa nám pokazí hradné auto, alebo treba prestravovať dobrovoľníkov na brigádach.

Ako pri prácach postupujete?

Postupujeme podľa návrhov doktora Martina Bónu, ktorý realizuje architektonicko-historický výskum a na jeho základe dáva návrhy na riešenie problematických častí. Tie potom posudzuje krajský pamiatkový úrad a metodik úradu dohliada na samotnú realizáciu prác. Počas kontrolných dní prídu pamiatkári a kontrolujú ako postupujeme v prácach, všetko zapíšu a odporučia nám ako pokračovať. Mám na nich vtedy množstvo otázok o tom, ako postupovať v prácach. Spolupráca s nimi je veľmi dobrá a som im veľmi vďačný za ich usmernenia, pretože škodiť pamiatke naozaj nechceme.

Do akého stavu by ste chceli hrad dostať?

Veľa ľudí sa nás pýta, či chceme hrad úplne zrekonštruovať a dostať ho do pôvodnej podoby. My však nevieme, akú mal hrad podobu, nevieme aké boli farby, aké mal strechy, detaily. Akákoľvek väčšia rekonštrukcia by bol len taký náš sen, akoby sme chceli, aby hrad vyzeral. Tento hrad je originál, ktorý stavali ľudia, čo žili pred viac ako 700 rokmi a keby sme doplnili naše predstavy, znížili by sme hodnotu a originalitu pamiatky. Hlavne chceme, aby hrad Tematín bol aj naďalej súčasťou tejto úžasnej prírody a ktokoľvek sem v budúcnosti príde, mohol zažiť ticho, pokoj a nebol rušený pódiami alebo výčapmi. Jednoducho táto pamiatka mala svoj život, žili tu ľudia a veľmi prirodzene, zmenou doby a spoločnosti sa prestala používať. Snažiť sa ju oživiť nejakými novými prvkami, ktoré by vychádzali len z našich predstáv a našej doby je podľa mňa zbytočné a väčšiu cenu má zachovať originál, prezentovať ten originál a nezmeniť ho na nejaký gýč pre turizmus a snažiť sa z toho dostať peniaze. Hovoria mi, že som hlúpy, ale radšej budem hlúpy zachovávať dedičstvo ako rozumný a šliapať po ňom, prípadne ho len zneužívať.

Prečo je dôležitá záchrana hradov a celkovo pamiatok?

Hrady sú pamäťou národa. Národ tvoria ľudia so spoločnými prvkami ako je aj kultúra. Kultúru tvorí aj to, čo ľudia nesú generácie. To, v akom stave sú pamiatky je zrkadlom kultúrnosti národa. Uvedomujem si, že tu nie je všetko ideálne a životom sa treba často prebíjať, ale kultúrne pamiatky sú svedkami toho, že sme kultúrny národ. Podľa mňa každá pamiatka stojí za snahu zakonzervovať ju a poskytnúť jej aspoň základný servis. Všetkým, ktorí majú vo svojom okolí pamiatky a uvažujú jej čo i len trošku pomôcť, hovorím „Choďte, poraďte sa s odborníkom a neváhajte to spraviť.“ Nedávno sme rozbehli záchranu Očkovskej mohyly s veľmi dobrým pánom starostom Miroslavom Beňom. Na každú brigádu prídeme tak štyria zo združenia, ale domácich príde niekedy aj tridsať, či štyridsať. Chodia doslova celé rodiny aj s najmladšími členmi. Starší prídu tiež priložiť ruku k dielu, a pritom porozprávajú povesti a zážitky z histórie. Ľudia majú záujem, aby si tú pamiatku zveľadili, pretože to je ich súčasť, súčasť ich identity, časť ich miestnej hrdosti. Nie je dôležité, kto má lepšiu pamiatku, dôležité je byť dobrý hospodár a starať sa o to čo je naše. Doma, v meste, obci, chotári, štáte.

Čo zaujímavé ste našli pri archeologickom výskume?

Archeologický výskum sa na hrade robí len v nevyhnutnej miere, aby sa čím skôr zachránili stojace múry. To, čo je pod zemou viac nepadne. Pri výskume východnej bašty, ktorú sme skúmali skoro celú boli rôzne militária, keramické črepy, kostené výrobky, guličky, kusy látok, úžitková keramika a iné. Najzaujímavejší kus bola odlievacia forma na kresťanské krížiky. Bol to kus zelenej bridlice, do ktorej remeselník vyškrabal Krista na kríži v neuveriteľnej presnosti a zručnosti. Je výnimočný tým, že doteraz sa nachádzali hlavne v kresťanských centrách, teda v kláštoroch alebo kostoloch. Na hrade sa nič podobné doteraz nenašlo a ten náš nález je jeden z troch zachovaných kusov v celej Európe.

Na ktorú z vecí, čo sa na hrade urobili, ste najviac hrdý?

Z pracovného hľadiska to sú zachránené časti hradu ako severný palác, západná hradba, východná bašta a iné menšie zásahy, ale z celkového hľadiska som najviac hrdý na našich zamestnancov a dobrovoľníkov, ktorý neuveriteľne s obrovským odhodlaním pracujú či mrzne alebo je 40 stupňov. Veľakrát si uvedomujem, že to čo ma ťahá ďalej, je ich spoločnosť a spokojnosť s vykonanou prácou, ako aj vzťah k tomuto čarovnému miestu. A o čom inom by to malo byť, keď nie o snahe vštepovať ľuďom vzťah k samému sebe a práci, ktorá vyslovene šľachtí?

Čo človek potrebuje k tomu, aby niečo také mohol vykonávať?

V prvom rade obrovskú trpezlivosť a podporu okolia. Proces opravy hradu je pomalý a opatrný. Veľmi podstatné je, byť pre vec zapálený a tak naštartovať aj iných ľudí. Dôležité je tiež, vedieť si veci zariadiť tak, aby človek po roku nevyhorel. Ja s tým už po ôsmych rokoch mám trochu problém. Ďalšia vec je, keďže pol roka pracujem na hrade, na druhú časť roka si neviem nájsť poriadnu prácu. Z osobného hľadiska je to tiež veľmi náročné. Najpodstatnejšie je ale mať dobrú partiu, s ktorou na cieľoch pracujete spoločne, pretože sám by to človek nezvládol.

-lt-