Vodník vyliezol z vody vo dne – alebo nie každá pomsta je sladká

Reklama

 

 

 

Bývali to idylické časy. Ako všetko, čo pominie a už sa nedá vrátiť. Na zlé sa zabudne a idyla dávnych či nedávnych čias sa vinie spomienkami ako strieborná niť. A je to tak dobre. Takýmito idylickými časmi boli aj časy, keď na neregulovanom Váhu, v miestach terajšej Bodony, stáli v rade ako vojaci, vodné mlyny.

[singlepic id=2733 w=320 h=240 float=left]Volali ich tiež lodné, lebo vlastne plávali na vode a ku brehu boli pripútané iba reťazami. Neskôr aj oceľovými lanami. Mlyn bol obyčajne postavený na troch pontónoch, a smerom ku stredu toku bolo vysunuté 3-4 m široké vodné koleso. S brehom spájala mlyn iba úzka lávka, na šírku jednej foršne. Po nej sa nosilo do mlyna obilie a odnášala múka. Všetko vo vreciach a na pleciach. Iba ak boli mlyny pustené ďaleko do toku, tak sa prevážalo obilie i múka na pramici. Lávky sa posúvali tiež podľa toho, ako sa mlyn priťahoval k brehu, či púšťal hlbšie do toku. Boli však západkou zaistené, aby sa neuvoľnili. Jeden z mlynov, bol to druhý či tretí od hora, v smere toku. Bolo už pokročilé leto a naplno sa mlelo z novej úrody. Plytčina pri brehu bola samá chaluha, vodné riasy a vodná tráva. Voda pri brehu takmer stála a vodná flóra v horúcom lete sa intenzívne množila. Mlynárov syn Kubo robil tiež s otcom v mlyne. Bol síce urastený, ale inak ako poleno. V reči aj v skutkoch. Dobroty na ňom nebolo. Ako nádejný ženích teda za veľa nestál. Skôr ten mlyn, ten bol dobrý. Tovariš Juro Palkech bol jeho pravý opak. Pracovitý figliar s úsmevom od ucha k uchu. A pritom kučeravý modrooký švihák. Dievčeniec sa nabláznil, kým si jednu vybral. Ruka už bola v rukáve a svadba sa chystala koncom jesene. Čo by Jakub, teda Kubo dal za takú nevestu?! Rúča ani obrázok. Dievča z Veľkých Piešťan. [singlepic id=2732 w=320 h=240 float=right]V kroji bola ako vymaľovaná. Veru mal ten Jakub Jurovi čo závidieť. Aj zle mu robil. Ohováral pred otcom, mlyn mu občas „rozšteloval“ a kadečo iné vyparatil. Najskôr to Juro trpezlivo znášal, prehodil z pleca na plece alebo nejakú poznámku utrúsil. Ale posledná podlosť, že zobral fľašu pálenky od gazdu a mlynárovi nič nepovedal, ho riadne nazlostila. Predsavzal si, že to Jakubovi zráta. Aj z úrokmi. Len nevedel ako a kedy. Asi dva dni na to išli kompy dolu Váhom. Mlyny bolo treba k brehu bližšie pritiahnuť, aby nebodaj do nich nenarazili. Koleso nepolámali. Taká zrážka kompy s mlynom, to je katastrofa pre obidve strany! Keď sa zrovna nosilo do mlyna aj z mlyna, napadlo Jura, že by mohol Jakuba do vody hodiť.[singlepic id=2734 w=320 h=240 float=left] Odistí lávku, počká kým pôjde Jakub s vrecom a vtedy mlyn do prúdu popustí. Len čo kompy prejdú. A hneď všetko pripravil. V mlyne musel vyniesť dve vrecia na zanášku a vysypať. Kompy medzitým však prešli. Mlyn začal strácať otáčky. Aby sa nezastavil, poponáhľal sa mlynár mlyn do toku hlbšie pustiť. Juro opantaný pomstou už tieto detaily nepostrehol. Vzal vrece múky, aby na breh nešiel naprázdno a poďho na lávku, aby vzápätí vylákal Jakuba. Ale chyba lávky. Keď bol Juro asi tri metre od brehu, na lávke nevidel ponad vrece na pleci, že mlynár už lano povoľuje. Ba ani jeho výzvu, „pozor“!, Juro nezačul. Uvoľnená lávka sa pod ním prevážila. Spolu s vrecom múky spadol do vody. Medzi tie hnusné chaluhy a trávy. Ponoril sa celý, lebo vrece ho privalilo. Keď sa vymotal z tej vodnej zelene, na nikoho sa viac nepodobal ako na vodníka. Ba aj niektorí ľudia, ktorí si prišli dať obilie pomlieť, stojaci na brehu, čo ho spadnúť nevideli, len z vody vychádzať, zmeraveli vo výkriku: “Aha, vodník.“ Až sa jeden z nich spamätal a začal mu pomáhať na breh. Lepšieho vodníka by ani maskér ochotníkov Mušinský nenastrojil. A čo čert nechcel, práve mu snúbenica z obedom prišla, keď sa tej zelenej špiny zbavoval. Bola to duša dobrá a úprimná. Po prvom smiechu, ktorý nedokázala zadržať, poľutovala svojho milého a postarala sa o neho. K pripravovanej pomste sa Juro nikdy nepriznal. Veď aj načo? V sobotu, po výplate, sa mlynárovi poďakoval. V pondelok už robil o jeden mlyn vyššie. Za ním postupne prišli aj mnohí gazdovia a drobní zákazníci. Pred novou sezónou bol mlyn, v ktorom Juro kedysi pracoval na predaj. Nemal zákazníkov. A za pár rokov domleli všetky. Škoda, že sa na Váhu v Piešťanoch nezachoval aspoň jeden. To by bola atrakcia, aspoň nejaké lákadlo by sme ešte mali!

Reklama

 

Podľa spomienky R.K. spracoval A.U.

Obrazové prílohy: Pohľadnice zo zbierky Alexandra Urminského

Reklama