Mlynárska história – 4. Ružový mlyn v období medzi I. a II. svetovou vojnou

Reklama

 

 

 

Ľudovít Winter sám uvádza, že otcom myšlienky výstavby Ružového mlyna bol jeho prokurista – splnomocnenec na jednania menom kúpeľného podniku, Edmund (Ede) Tolnai (1880 Budapešť – 1957 Piešťany)*. Túto svoju myšlienku naplánoval a prepočítal do najmenších podrobností, a preto sa načas stal aj riaditeľom mlyna. Jeho predvídavosť bola aj v tom, že si uvedomil, že kúpele sú len v prenájme a stále patria Erdódyovcom, ale mlyn a jeho rozsiahle hospodárstvo budú majetkom Winterovcov a teda aj jeho zábezpekou do budúcnosti.

[singlepic id=2133 w=320 h=240 float=left]Potvrdilo sa to po poštátnení kúpeľov v roku 1940, keď mlyn sa stal ich živobytím. Ale vráťme sa ešte späť. Chov ošípaných v areáli mlyna činil priemerne 500 kusov, mlieko dávalo asi 50-55 kráv a neskôr pribudol aj chov jatočných kurčiat a sliepok-nosníc. Spotreba mlynských krmív, ako vedľajší produkt výroby múk, bola zabezpečená priamo v areáli. V ňom sa tak produkovalo mäso, masť, vajcia, čo spolu s múkami na chlieb, pečivom a ostatnými múčnymi výrobkami postačovalo na samozásobenie kúpeľov nielen počas vojny, ale aj po nej, keď sa vymenila klientela. Ba predávalo sa za výhodných podmienok aj zamestnancom. Často bez hotovostných platieb, zrážkami zo mzdy. Predávali sa aj prebytky záhradného hospodárstva. K budove mlyna bol pristavený krúpnik na výrobu jačmenných krúpov a vo dvore objekt skladu hotových výrobkov. Starostlivosť o zamestnancov (určité výhody mali aj všetci občania Piešťan) v mnohom pripomína Baťov systém. Uvediem príklad: Zamestnanec mlyna Valo začínal stavbu domu na terajšej Mliekárenskej ulici. Zastavil sa u neho Winter, pochválil jeho rozhodnutie a spýtal sa či má už spočítané koľko tehál potrebuje. Povedal, že áno. Za pár dní mlynské auto doviezlo tehlu. S dodacím listom, bez faktúry. Tehlu bolo treba odpracovať v mlyne. Alebo Tolnai objednal vagóny uhlia rovno z bane, za dobrú cenu, zložilo sa na mlynskom dvore a kočiš postupne rozvážal zamestnancom, ktorí ho potrebovali (toto sa udržalo až do 60. rokov 20. storočia).

Reklama

 

[singlepic id=2132 w=320 h=240 float=right]V medzivojnovom období bola veľká konkurencia medzi mlynmi, v odbyte múk. Štát to riešil pridelením ročných kontingentov zomelku jednotlivým mlynom, ale aj ďalšími ekonomickými stimuláciami. Ale čo sa zomlelo, bolo treba aj predať a jednou z ciest bola špičková kvalita výrobkov. Jej kontrola a stabilita predpokladala zriadenie laboratórií a Ružový mlyn bol v tomto smere medzi prvými. Kompletné laboratórium im dodala a zriadila nemecko-rakúska firma Brabender z Duisburgu. Mlyn v tomto období už prešiel rekonštrukciou a montážou strojov od pardubickej firmy Josefa Prokopa synové, a.s. a mal vyššiu kapacitu. Vo vedení laboratórií sa postupne vystriedalo niekoľko osobností, ktoré v ďalších obdobiach dosiahli významné postavenie v mlynskom, či inom potravinárskom priemysle na Slovensku. Moravák Ing. Bohuslav Čechmánek (mal výnimku aj v čase Slovenskej republiky 1939-45 a nemusel opustiť Slovensko) sa postupne prepracoval na šéfa investícií a potom technického námestníka a okrem iného vybudoval dva najväčšie mlyny na Slovensku, v Rimavskej Sobote a v Košiciach. Dlhoročnou vedúcou laboratórií bola legendárna RNDr. Jozefína Munková.

[singlepic id=2131 w=320 h=240 float=left]Ružový mlyn Piešťany sa postupne zaradil medzi popredné mlynské podniky v rámci I. Česko-Slovenskej republiky, čo predznamenalo jeho osud aj v nasledujúcich vojnových a povojnových časoch. Mlyn si získal odbytištia v Čechách, ale aj v zahraničí. Jeho produkcia už dávno prevyšovala potrebu kúpeľov i regiónu. Vyrábal aj „značkové múky“ ako napríklad Primarosa. V tomto období areál mlyna už zamestnával 120 až 160 zamestnancov, z čoho úradníkov bolo asi 10 %. Blížili sa roky 1938-39 a mnohí ešte netušili, aké radikálne zmeny ich čakajú. Ešte že ten Ede Tolnai predvídal, že kúpele nebudú vždy v prenájme rodinného podniku Winterovcov. Za pôvodné predĺženie prenájmu kúpeľov vďačili grófke Irme Erdódyovej, aj preto jej meno zvečnili v názve kúpeľného komplexu IRMA. Kým v prvých rokoch sa v mlyne úradovalo hlavne po maďarsky a nemecky, postupne sa presadzovala aj čeština a slovenčina, kým maďarčina sa postupne úplne vytratila. Obchodná korešpondencia sa viedla skoro vždy v jazyku zákazníka, preto pisárky a predajcovia museli ovládať viac jazykov.

Reklama

 

 

 

 

Autor: Alexander Urminský   Foto: zbierka autora

*Bližšie viď PhDr.Robert Bača, Ede Tolnai – šedá eminencia Piešťan, in: Revue Piešťany, leto 2007, str.46-48.