Úvod Blogy Malorka za 40 hodín alebo strašná romantika vo dvojici 1/2

Malorka za 40 hodín alebo strašná romantika vo dvojici 1/2

REKLAMA
Mlyny

Keď tak teraz rozmýšľam, ani neviem, ako to všetko začalo. Pravdepodobne Peťovými výčitkami, že leto strávil na Mont Blancu a v Oxforde a neostala mu už dovolenka na to, aby aj mňa niekde „vyvenčil“. Teda, ak nepočítam víkendy v Poľsku, Čechách a kdekade. Po úpornom a dlhotrvajúcom (až jednodňovom) hľadaní sa našli letenky za necelých sto eur dve na Malorku. Tam aj späť. Áno, aj s poplatkami. Áno, aj s tou zákernou skryte spoplatnenou platbou kartou.

Náš životný štýl vyzerá v praxi tak, že cez týždeň si nemáme ani kedy sadnúť, stále sme niekde a do postele padáme neskoro večer na to, aby sme sa o pár hodín mohli vydať v ústrety novému unavenému dňu. Pre mňa sú tie dni fakt unavené, zvykám si opäť na Bratislavu a na všetkých tých zamračených ľudí, na všetko veľké, hlučné a špinavé, na to, že ľudia tu hovoria slová ako „objednáfka“ či „profilofka“, na to, že občas treba priložiť ruku k dielu, aby sa udržal chod novej domácnosti, na všetko, čo tu už neraz bolo. Takže, ako už asi tušíte, balenie na Malorku vyzeralo tak, že som po dvoch dňoch spoteného a unervačeného sťahovania a skladania nábytku do novej kancelárie v Bratislave priletela domov, nahádzala pár vecí do ruksaku, hodila rýchlu sprchu, potom Peťo absolvoval podobnú procedúru, zjedli sme zvyšky z chladničky v neopísateľných kombináciách a o pol siedmej vyrazili smer letisko.

Domoss jun vseo

O trištvrte na osem už lietadlo v šere ťahalo svoj ťažký chvost do výšok, aby sme o dve hodiny vystúpili v Palma de Mallorca. Prvé rýchle kroky viedli k celému radu

autopožičovní, kde bolo nutné sa rozdeliť a systematickým zisťovaním z nich vyselektovať tú najlacnejšiu, a to ešte pred zatvorením, do ktorého už ostávalo len pár minút. Hádzali na nás sumy ako stopäťdesiat a viac, a my sme zúfalo hľadali ďalej. Autíčko, Peugeot 207, sme nakoniec dostali za päťdesiatdva eur na dva dni. V garážach, kde stáli stovky áut zo všetkých požičovní, sme ho asi pol hodiny hľadali.

Po úspešnej misii sme sa vydali smer El Arenal k vopred zabookovanému hostelu. Nemohli sme ho, samozrejme, v spleti uličiek bez mapy nájsť. Nepochopiteľné, ja viem. Vystúpili sme z auta pri supermarkete, kde nám ochotná predavačka posunkami naznačila, že jej kolega hovorí „anglicky“. Ten sa na nás s hrôzou v očiach pozrel, potom sa usmial, pokýval hlavou a vybehol von, kde zúrivo mával pravou rukou a nadšene nás navigoval slovami „links, links“ smerom do hostela. Našli sme. Nepochopiteľné, ja viem. Pri platení za izbu sme síce majiteľke dvakrát vopred napísali, že prídeme až o pol dvanástej večer, a naozaj sme tam presne s úderom pol stáli, ale túto poznámku sa zjavne

rozhodla ignorovať. Otvorila vchodové dvere a so svojím južanským temperamentom nás zjazdila ako malé deti, kde toľko trčíme, a či nevieme, koľko je hodín, a že ona robí len do deviatej. Pokúšali sme sa jej vysvetliť, že to my sme tí, čo jej písali, že prídu neskôr, ale márne. Nakoniec sme sa ale dohodli a izbu nám dala. Dokonca sa aj pokúsila ospravedlniť: „Áj fŕst…uáááááh, bat náu oukej.“

Zhodili sme ruksaky, a čo s načatým večerom? No jasné, naspäť do Palmy. Do tretej ráno sme mali pozreté základné pamiatky v centre a dokonca aj prístav, na ktorom niekto zabudol zamknúť bránu. Ľudia takmer žiadni, v polovici októbra už predsa len nie je tá pravá sezóna, a asi domáci cez týždeň občas aj trochu pracujú, keď vo štvrtok v noci spia. Alebo…? Keď som už pri presune smerom k hradu zadriemala v aute, vedeli sme, že je čas na hostel.

Ale o ôsmej ráno budíček a padáme smer Valldemossa, žiadne vylihovanie! Dorazili sme asi o deviatej, keď sa mesto ešte len veľmi pomaly zobúdzalo, a zase sme si bez otravných motajúcich sa turistov v bielych ponožkách, kraťasoch a s foťákmi na krku stihli pozrieť všetko, čo sme chceli. Dokonca zostal čas aj na romantické raňajky

v parčíku pri kostole, okolo ktorého po uliciach chodili ženičky v krojoch s košíkmi a na prahoch domových dverí posedávali mačky. Decká práve vyrážali do školy a my sme sa na chodníku pri aute bez chrbtovej kosti a štipky hanby prezliekali do plaviek. Peťo sa rozhodol ochutnať aj divú olivu, ale výraz v jeho tvári nasledujúcich pár sekúnd po tom ma presvedčil, že ja to nemám robiť. Vytrepali sme sa aj asi do polovice kopca nad mestom, odkiaľ bol asi pekný výhľad, ale ja som začala protestovať, tak sme sa museli vrátiť dole. No uznajte, bez vody až na vrchol? Neexistuje.

Z Valldemossy sme zamierili kúsok ďalej, do dedinky Deia, kde sme si v zelovoci na rohu kúpili večeru. Namotali nás totiž voľne rastúce mandarínky a kivi, ale po skúsenostiach s olivami sme to už nechceli riskovať.

Serpentínová cesta cez hory bola fakt neskutočná. Občas sa nám podarilo zastaviť na nejakej vyhliadke, kde sme narobili fotky, a išlo sa ďalej až do Port de Soller, kde premáva krásna drevená električka a v obchode s oblečením majú všetok tovar biely.

Nasledovali ďalšie serpentíny, dokonca aj s tunelmi v skalách a ovcami a somármi popri ceste. Aha, a cyklistami. Tých som mala spomenúť asi pred tými somármi. Tých bolo všade fakt veľa, Malorka je pre nich raj. Zoberú ruksaky, kúpia lacnú letenku, požičajú si bike a jazdia si sem a tam po ostrove, ako sa im páči.

Opäť sme zastavili v horách a kochali sa. Bedeker sľuboval pôvodnú krčmičku pri farskom kostole v Pollenca, kde sa dá za málo peňazí najesť. Prišla nám do cesty ešte skôr, než sme ju začali poriadne hľadať, tak sme tam naozaj zakotvili. Za málo peňazí – áno. Najesť – áno. Ale neskutočne. Najprv sladké olivy troch druhov s chlebíkom, evidentne doma dopestované (zabudnite na chuť tých kupovaných s papričkou uprostred, to nie sú olivy), potom paella pre dvoch obradne naservírovaná čistučkým čašníkom z panvice na tanier priamo pred vašimi očami a nakoniec nealko pivo Damm (na to si treba zvyknúť, to uznávam…). Najedli sme sa do prasknutia asi za niečo vyše dvadsať eur.

Pokračovanie nabudúce.

REKLAMA