Úvod Blogy Hurá do Bratislavy alebo Ako sa zo sedláka stáva mešťan

Hurá do Bratislavy alebo Ako sa zo sedláka stáva mešťan

REKLAMA
Mlyny

Každá sranda trvá tri dni. Tak dnes je ten tretí. A sranda ešte nezačala.

Ráno som sa vybrala do práce a cestou som mala chuť na kávu a šišku za euro tridsaťpäť na rohu v kaviarničke. Včera to bol fasa nápad hneď ráno. Myslela som na tú šišku hladná celou cestou autobusom, celých tých nekonečných sedem minút. Vystúpila som pomedzi babičky a deduškov a predrala som sa až k novej práci. Nová práca, nový byt, noví kamaráti, nové oblečenie, nové ja?

Domoss jun vseo

Slnko mi svietilo do očí, ale inak bola nepríjemná zima. Možno ani nebola až taká zima, ako som ja bola zle oblečená. Blúdila som pomedzi budovy a zúfalo sa snažila nájsť miesto, kde som včera raňajkovala tú šišku. Za jedným rohom – nič, za druhým – nič, doprava, doľava… Keď už som prechádzala okolo hlúčiku chalanov tretíkrát, začali sa divne pozerať. Tak som rezignovala, kúpila som si celozrnné pečivo v potravinách, ktoré mi prišli do cesty, a zaliezla do kancelárie.

Chcela som vyhodiť aj smeti, ale kontajner, ktorý bol včera na dvore v areáli, tam už ráno nebol. Pýtala som sa strážnika, kde majú nejaké iné kontajnery. Odpoveď znela: „Ja tu nie som cez smeti.“ Chcela som povedať, že ani ja, ale zdržala som sa komentára a škatule som si zase vyniesla späť do kanclu.

Na obed som sa dohodla s kamošom. „Stretneme sa v zelenej budove vedľa lekárne“. Omotala som si krk šálom a o dvanástej som vyrazila na miesto činu. Krásne, krááásne, zelená budova sa po chvíli vynorila presne predo mnou, dole lekáreň a reštaurácia. Nebude to také zlé. „Kde si?“ „V zelenej budove na recepcii.“ „Aj ja… Ale nevidím ťa.“ „Je tu lekáreň a tá reštika, čo som ti spomínal.“ „Aj tu je lekáreň a tá reštika.“ „A palmy…“ „Palmy nie…“ „Tak to si zle.“ Bola som. Zelené budovy sú totiž dve. V obidvoch je „tá reštika“ a „tá lekáreň“, ale palmy sú len v jednej. Šľak aby to trafil.

Po obede som, cítiac sa ako najväčšia vidiečanka, zakotvila späť v kancelárii. Radšej sa schovám do bezpečia pred celým veľkým svetom. Zazvonil telefón, a ako som rozprávala, bezmyšlienkovite som sa oprela lakťami o parapetnú dosku a pozerala von. Vpravo obchodíky, trafika, pomalý pohľad doľava, a tam, asi 25 metrov od môjho okna, presne tam, kde som nehľadala, samozrejme, som zazrela „svoju“ kaviareň. Akurát kávu poobede nepijem. Ale mali aj muffiny včera. Takže nová prechádzka. Nová prechádzka, nová práca, nový byt, noví kamaráti, nové oblečenie, staré ja. Ďakujem.

REKLAMA