Čím budem, keď vyrastiem… (tentokrát trošku inak)

Reklama

 

 

 

Po sobote 21. februára už má veľa detí predstavu, čím chce byť. Aspoň teda na určitý čas, kým ich nezačne zaujímať niečo iné. Pomohla im k tomu vydarená akcia z dielne Materského centra Úsmev. Celý víkend asi rodičia počúvali svoje deti, ktoré boli unesené nie z jedného, ale určite z viacerých povolaní. Každé dieťa si mohlo nájsť to, čo ho najviac baví, a rozhodne si našlo. Deti sa na akcii vedeli zdržať niekoľko hodín, a niektoré sa vrátili aj z domu ešte raz. Lietajúce ryby totiž boli v sobotu v Piešťanoch len u nás. Je nádherné niečo také vidieť, že akcia zaujala, priniesla to, čo bolo od nej očakávané.

Reklama

 

Tak ako sa na začiatku nieslo mierne napätie priestormi, či akcia bude úspešná napriek chorobnosti v meste, tak na konci bolo cítiť spokojnosť, úľavu a … a únavu. Nie je ľahké pripraviť akciu pre verejnosť takých rozmerov. Skrývajú sa za ňu desiatky a desiatky hodín, pochopenie zamestnávateľov, partnerov a vlastne celých rodín. Náhradné voľná, dovolenky, zhovievavosť zamestnávateľa, to všetko je nutné pre úspech akcie. Presne aj ako únava, a pocit zlyhávania keď doma nie je upratané, navarené, domáce úlohy nie sú hotové, vyčítavé pohľady rodiny. Vtedy prídu tie otázky, nepreháňam to, netrpia moji blízki?

Dobrovoľník je niekto, kto dáva svoje vedomosti, znalosti, zručnosti bez nároku na odmenu pre blaho iných. Na to by sme mali myslieť všetci, ak nás niekto osloví s požiadavkou na spoluprácu, o zabezpečenie či pochopenie. Buďme trošku zhovievaví, ukážme, že aj napriek unáhlenej dobe, plnej honby za statkami, vieme robiť veci len tak – z nadšenia, pre dobro veci a vlastne všetkých ostatných. Materské centrum ako občianske združenie nemôže produkovať zisk, je závislé na dobrovoľníkoch a sponzoroch. Neviďme teda za tým zisk, naozaj je to len o námahe a dobrom pocite. Treba si to skutočne skúsiť, keď odmenou je spokojnosť detí, rozžiarené oči, zážitok ,na ktorý sa nezabúda. Dobrovoľníkov nie je nikdy dosť, a ak niekto váha či pomôcť, nech sa príde len jediný raz pozrieť. Možno začne vidieť veci inak, prehodnotí svoj postoj a názor, priloží ruku k dielu. Veľakrát stačí byť len milý, ústretový pri zariaďovaní akcie. Aj to je pomoc, a nie malá.

Reklama

 

 

 

 

Peknú ukážku, ako sa reprezentovať, mal stánok ON SEMICONDUCTOR. Jedna z najväčších expozícií na akcii. Poslali vlastných ľudí, v sobotu, vo veľkom počte, pekne ustrojených, ktorí naozaj museli zaujať na svojom stanovisku. Elektronika, reklamné veci pre deti, maľovanie ich súčiastok, tombola, hračky na ovládanie. Naozaj ukážkové reprezentovanie zamestnávateľa v regióne, vedia ako sa predať a zaujať.

Rovnako príjemne je zistenie, že niekto sa vie ozvať na akciu sám. Tým myslím Klub vojenskej histórie – Československej ľudovej armády Piešťany, ktorý sa sám ozval, a určite mal čo ukázať deťom a zaujať ich. A že dobrovoľníci nie sú len v radoch ľudí, svedčí klinika Zverland, a psíci ktorí trpezlivo znášali davy detí, ktoré ich mohli stetoskopom počúvať. Klobúk dole, to by aj ľudia mali čo robiť. Obrovská vďaka za úspešnú akciu patrí aj sieti lekární Dr. Max, ktorá zásobila svojím materiálom stanoviská so zdravotníckou tematikou, mestskej i štátnej polícii z Piešťan za ukážky svojej výstroje. Zásahová uniforma ťažkoodenca zaujala určite aj mužov v zrelom veku. Poďakovanie patrí aj Penziónu Tematín, COOP Jednote Slovensko, Slovenskej pošte, firme Marius Pedersen a.s., Nemocnici A. Wintera, n.o., Balneologickému múzeu a pracovníkom Mestskej knižnice. Lišiaka z Prvej stavebnej sporiteľne sa už považujú za nejakého sprievodného partnera a sponzora podujatí Materského centra Úsmev. Táto akcia mohla vzniknúť aj vďaka podpore Mesta Piešťany, a myslím si, že aj naopak, akcia prispela ku vydareným kultúrnym podujatiam Mesta Piešťany. Rozhodne je lepšie, ak deti trávia spoločný čas s rodičmi na nejakom kultúrnom, výchovnom či zábavnom podujatí ako niekde pred telkou, počítačom či v nákupnom centre. A k tomu stačí predsa tak málo, partiu nadšencov s dobrými nápadmi a podporu, o ktorú žiadajú nás ostatných. Či je to naozaj až tak veľa?

Čo dať záverom. Len vyjadriť obdiv organizátorom za ich energiu a elán, ktorý vedia vydať zo seba, poďakovať ich rodinám za pochopenie a toleranciu s ich aktivitami. A možno, v kútiku, niekde dúfať vo väčšiu podporu okolia a ochotu pomôcť. Lebo ak tá príde, bude tých akcií viac a viac. A sú to akcie pre všetkých. Posledná veta musí patriť smetiaku, ktorý po vhodení odpadu dnu skandoval… ,ale to všetci, čo tam boli, vedia.
Ján Mihálik