Povoja vydáva nové CD-čko, uvítala by aj „omladinu“

Reklama

 

 

 

Okrem osláv 25. výročia svojho založenia si folklórna spevácka skupina Povoja tento rok „nadelí“ aj oneskorený vianočný darček – nové cédečko s vianočnými koledami. Ide v poradí o druhý album tohto kolektívu žien, prvý nahrávali k svojmu desiatemu výročiu. Po 15-tich rokoch sa možno odvážia k jubileu vydať okrem vianočného CD, ešte jedno – s ľudovými piesňami z celého Slovenska so sprievodom harmoniky. Vianočné koledy, ku ktorým patria aj vinše od členiek, sa chystajú nahrávať už dnes, v sobotu 20. februára. S oboma šéfkami – Ľubicou Sedlárovou (umelecká vedúca) a Renátou Kopcovou (organizačná vedúca)sme si pri tejto príležitosti trochu podebatovali.

Reklama

 

V tomto roku oslávite 25 rokov svojho fungovania a chystáte sa nahrávať druhý album po 15-tich rokoch, prečo práve Vianočné koledy?

Ľubica: Keď my nikdy nestihneme nahrať tieto koledy pred sezónou a občas sa nás ľudia pýtajú, či ich nemáme na CD-čku. Tak sme si povedali, že ich nahráme, kým je takéto zimné obdobie a máme pásmo ešte v pamäti. Ale nejdeme nahrávať vo veľkom, skôr len tak pre nás, pre naše deti, aby sme tie koledy v našom podaní zachovali…

Reklama

 

 

 

 

A bude aj na predaj?

Renáta: Vydáme tak 100 – 150 kusov, ak bude mať niekto záujem, samozrejme, môže si ho u nás kúpiť.

Nechystáte si ho teda vyslovene ako darček k výročiu?

Ľubica: Nie, ale možno ešte jedno malé ucelené CD-čko pripravíme. Na prvom boli iba bloky piesní bez sprievodu, ale teraz máme výborného harmonikára Emila Hanšuta z Moravian nad Váhom a nacvičili sme už viacero nových blokov.

Renáta Kopcová – v strede

Plánujete tak na tento rok aj ďalší album? Výberovku?

Renáta: Chceli by sme. Výberovku nie, skôr by išlo o pokračovanie mapovania našej činnosti počas posledných 15 rokov a možno doplnenie z prvého CD, ktoré sme nahrali bez harmoniky.

Vrátim sa ale k Vianočným koledám, koľko piesní na novom CD vlastne bude?

Ľubica: Sú kratučké, takže ich bude dosť, pôjde o ucelené pásmo na 50 minút aj s vinšami. Každá členka súboru už má nejaký nacvičený, každá sa chce blysnúť.

Sú tie vinše nejako regionálne zozbierané?

Ľubica:  Vinše nemáme vyslovene ľudové, vyberali sme také univerzálne, nie sú ani v nárečí. Hoci, keď spievame, ak sú piesne z konkrétnej oblasti, tak, samozrejme, používame dané nárečie. Ale u kolied sme to nerobili, tie sú univerzálne.

Ľubica Sedlárová

Aké koledy ste vybrali na CD-čko, prevažne ľudové alebo umelé?

Renáta: Prevažne ľudové koledy, ale aj cirkevné, čo sa zvyknú spievať v kostole, máme dokonca aj jednu poľskú.

Ľubica: Väčšinou také staršie, známe veci ako Čas radosti veselosti, Dnešný deň sa radujme, Nesiem vám noviny, Búvaj dieťa krásne, Do hory do lesa, Bratia pastuškovia a ďalšie. Popritom aj nemeckú O du fröhliche, poľskú V nočnej tichosti. Tichá noc je záverečná a spieva sa po slovensky, po nemecky a po anglicky. Keď vystupujeme napríklad v Bratislave, tam býva kopa cudzincov, ktorí si aj radi s nami zaspievajú a tešíme sa z toho.

Hovoríte, že každá speváčka povie aj vinš, koľko máte vlastne členiek a mení sa ich počet?

Renáta: Momentálne nás je trinásť plus harmonikár, ale bolo nás kedysi aj sedemnásť až dvadsať. Vinšov máme viacej, niektoré hovoria aj dva.

Ľubica: Keď spievame na vystúpení, tak pásmo podľa potreby prehadzujeme, lebo niekedy nie sme v kompletnej zostave, alebo sa musíme prispôsobiť časovo, ale na CD bude celé pôvodné pásmo, kde má každá členka minimálne jeden vinš.

A z pôvodnej Povoje spred 25 rokov je vás koľko?

Renáta: Vlastne väčšina, my sme sa nerozpadli, len tak prirodzene nás trochu ubudlo. Počas nášho pôsobenia sme sa aj vymieňali, napríklad keď Ľubka išla na materskú, tak som to ťahala sama. No a potom sme sa zasa vymenili.

Privítali by ste v skupine nové posily?

Ľubica: Určite áno. Trošku nás mrzí, že starneme a máme problém získať nových ľudí. Skôr by nás preto zaujímali mladšie ročníky. Ak prídu ženy v dôchodkovom veku a celé roky nespievali, tak je ťažšie dosiahnuť, aby sa opäť ich hlas rozospieval. Takže by sme potrebovali skôr ženy, ktoré napríklad majú už odrastené deti, nie sú ešte na dôchodku, ale chcú sa venovať  takejto aktivite.

Musia mať prípadné členky aj nejaké skúsenosti?

Ľubica: Nie, pokiaľ má záujemkyňa dobrý hlas a chuť, môže prísť. Ak by ju neodradilo to, že bude možno mladšia ako zvyšok (smiech), začala by tým, že by spravila prijímaciu skúšku a by sa učiť piesne v jednom z troch hlasov, ktorý by jej najviac sedel. Netlačili by sme na ňu, že by musela hneď vystupovať, ale najskôr by sa piesne naučila, zapadla do kolektívu a potom by videla, že už je dobre…

Na vystúpení v Moravanoch – foto E. Glevaňáková, (FB Obec Moravany n. Váhom)

Ako často sa stretávate a kde vás môžu fanúšikovia vidieť a počuť?

Renáta: Raz do týždňa v utorok nacvičujeme dve hodiny v priestoroch klubu Svornosť na Vážskej ulici. Dvadsať rokov sme vystupovali každý utorok pre hostí v bývalom Vojenskom kúpeľnom ústave. Teraz nevystupujeme pravidelne,  v určitom období nás dosť obsadzovalo Mesto Piešťany alebo Mestské kultúrne stredisko, spievali sme na Otvorení letnej kúpeľnej sezóny, na Vianočných trhoch, chodievame napríklad na plesy, majálesy, stavanie mája, ale aj svadby či oslavy. Vo Vrbovom sme boli na Dni matiek, Dni úcty k starším, volajú nás do domovov dôchodcov, alebo rôzni známi a priatelia na výmenné vystúpenia.

Chodievate aj na folklórne festivaly?

Ľubica a Renáta: Áno, v posledných rokoch sa snažíme každé leto vystupovať na jednom až dvoch festivaloch – vždy inde. Väčšinou sa ešte v zime dohodneme, kam chceme ísť a začneme to organizačne riešiť. V posledných rokoch  sme boli napríklad na Detve, v Heľpe, v Rejdovej, Slovenskom Novom Meste, Spišskom Podhradí, v Oraviciach, Sihelnom, Turzovke, Párnici, Hrušove, Kokave nad Rimavicou…  Toto leto uvažujeme o vystúpení znova vo Východnej. Nie je však také jednoduché sa dostať do programu festivalov, lebo organizátori nás veľakrát nepoznajú a musíme ich presvedčiť, že si neurobia hanbu, ak nás zavolajú. . Financií na kultúru je málo, ale my sme ochotné vystupovať aj bez honoráru, len za náklady, ale aj to je niekedy problém. No i tak sme pomerne úspešné…

Renáta: Na veľkých festivaloch nemáme ambície dostať sa na hlavné pódium, respektíve ani šancu o tom uvažovať, ale sme flexibilné a sme ochotné napríklad aj ísť do sprievodu, na nejaké kratšie vystúpenia na bočných pódiách, alebo tak ako organizátori potrebujú.

Ľubica: Oni nás nepoznajú, najprv majú aj obavy, ale je potom o to milšie, že sa s nimi nakoniec veľmi pekne rozlúčime. Vždy nám poďakujú a sú spokojní.

S akým programom zvyknete vystupovať, ide o nejaké regionálne pásmo?

Ľubica: Keď chodíme vystupovať na festivaly, tak chcú aby sme spievali región. Veľa piesní sme preto teraz nacvičili z okolia Vrbového, Chtelnice, možno Myjavy či dokonca Trenčína. Vďaka nášmu harmonikárovi to vyzerá výborne. Zo začiatku sme spievali najmä stredné Slovensko, ja ho mám veľmi rada, lebo tam sú tie ich viachlasy, tak sme mali piesne z Liptova ale aj Oravy, východu, ale s tým býva problém. Ako môžete napríklad spievať Terchovú v Terchovej?

Renáta: Organizátori takýchto podujatí pýtajú hlavne autentičnosť. Ale čo je pre Piešťany autentické? Piešťany nemajú ani svoju ľudovú pieseň.  Pátrali sme v múzeu po textoch, no nič sme nenašli.

Ľubica:  Možno aj nejaké existujú, ale my sme ich nenašli. Okrem toho potrebujeme nejaký súvislý blok, tak by jedna, dve nestačili.  A aj my sme pozbierané z rôznych oblastí, máme tu dokonca dve východniarky. Preto k tomu pristupujeme tak, že väčšinou spievame práve to, z čoho máme radosť. Keď si vyberieme blok, dajme tomu z Oravy, z Kysúc alebo z východu a ľuďom sa páči, tak nás to teší. A myslíme si, že rovnako uchovávame tradície, aj keby bolo jednoduchšie, keby sme sa narodili napríklad vo Východnej a spievali ich autentický folklór. Ale takto máme širší repertoár a ešte nás to aj baví. Spievame kvôli ľuďom, ale aj kvôli sebe.

Čo na folklóre oslovuje vás konkrétne, začínali ste v mladosti, vždy ste chceli spievať ľudovky?

Renáta:  Ja osobne som si tak plním svoj sen, už ako mladá som vždy chcela byť v súbore, fascinovala ma Lúčnica a chcela som tancovať a spievať. Splnilo sa mi aspoň to, že spievam, ale pretože naše spevácke bloky nie sú statické, tak sa mi čiastočne splnil aj zvyšok.

Ľubica: Ja som spievala od mala, napríklad v zmiešanom zbore v Banskej Bystrici, počas štúdia vo folklórnom súbore Technik. Pre mňa to bolo preto úplne prirodzené. Mám rada ľudové piesne, aj keď dychovky nemusím. Folklór áno, ale na dychovky len tancovať (úsmev).

Na záver sme sa prehodili pár slov aj s novým, toľko vychváleným harmonikárom. Emila Hanšuta v Moravanoch nad Váhom vraj našla aktívna členka Zitka Bruncková v čase, keď Povoja ostala bez harmonikára. „Prišla k nám a presvedčila ma,“ usmieva sa muzikant, ktorý okrem Povoje pôsobí aj v kapele Retro-band Moravanci. Kým sa vraj dostal do tempa piešťanských speváčok, trvalo mu to asi rok. „Začal som pred dvomi rokmi na Vianoce. Musel som spracovať asi 15 blokov, ktoré ony už mali nacvičené. Snažím sa im aj vyhovieť, aby sa im dobre spievalo,“ vysvetľuje Emil Hanšut. Nahrávanie CD-čka s Povojou tak bude jeho premiérové. Trému vraj nemá, ale zodpovednosť cíti veľkú: „ Kočky, keď niečo nezaspievajú , tak sa nič nedeje, ale ja keď niečo nezahrám, tak to chýba.“

Folklórna spevácka skupina Povoja Piešťany pôsobí v našom meste od roku 1991. Názov si zvolila podľa jednej zo slovenských ľudových piesní: Povoja, Povoja, zelená Povoja. Každá členka skupiny má svoj vlastný kroj, pochádzajúci z Piešťan alebo blízkeho okolia.

Zhovárala sa: Adriana Drahovská, foto: L. Turňa, A. Drahovská, E. Glevaňáková (FB Obec Moravany n. Váhom), video T. Grman You Tube