Juraj (Naftali) Fürst: Udávanie Židov bolo na dennom poriadku.

Reklama

 

 

 

Juraj Fürst sa narodil v Petržalke a počas 2. svetovej vojny sa spolu s rodinou skrýval u strýka v obci Mnešice pri Novom Meste nad Váhom, odkiaľ putoval do seredského tábora. Vďaka veľkej dávke šťastia sa mu podarilo prežiť koncentračné tábory Auschwitz-Birkenau a Buchenwald. Jeho životný príbeh, rovnako ako ďalšie výpovede očitých svedkov zdokumentovalo občianske združenie EDAH.

Rodný dom Juraja (Naftali) Fürsta, Petržalka, 1946

Narodil som sa v roku 1932 v Petržalke. Rodičia mi dali meno Juraj. Mal som staršieho brata, Petra. Narodil sa v roku 1931. Rodičia sa volali Arthur Fürst a Margita Fürstová, rodená Blumová.

Reklama

 

Otec sa narodil v Nových Zámkoch v roku 1898 a mama vo Vrbovom v roku 1905. Neviem ako sa rodičia zoznámili, ale faktom je, že ich stretnutie a zoznámenie niekto zorganizoval. Svadbu mali v Piešťanoch, v roku 1929. Po svadbe sa presťahovali do Petržalky. Otcov otec bol učiteľ, no všetci jeho synovia sa venovali drevárskemu priemyslu. Otec s bratom Ladislavom (Laci) Fürstom vlastnili v Bratislave dva sklady s drevom pod názvom Bratia Fürst. Otecko prevádzkoval sklad v Petržalke na Drevenej ulici číslo 6.

Starí rodičia z otcovej strany bývali v predvojnovom období na Klariskej ulici číslo 1. v Bratislave. Rodičia mojej mamy žili vo Vrbovom, kde sme s bratom trávili takmer všetky prázdniny a veľmi dobre sme sa tam cítili.

Reklama

 

 

 

 

Pochádzali sme z finančne zabezpečenej rodiny. Najkrajšie detské roky sme prežili na dvore nášho skladu s drevom. Otecko mal už v roku 1933 telefón a auto. V tom období to bolo výnimočné. O našu výchovu sa spolu s mamičkou starala aj slečna vychovávateľka. Bola to Nemka, lebo našim materinským jazykom bola nemčina. Mamička chodila do nemeckých škôl, kým otec navštevoval maďarské. Do roku 1938 sme doma rozprávali len po nemecky.

V roku 1938 bol otec mobilizovaný do československej armády. V tom istom roku sa pripojilo Rakúsko k Nemecku. Volalo sa to Anschluss. Československo vtedy odstúpilo Petržalku Nemcom. My sme dostali oznámenie, že sa musíme vysťahovať z Petržalky. Otec bol v tom čase v armáde a pre mamu to bol veľký šok. Prakticky zo dňa na deň sme museli opustiť dom, v ktorom sme roky žili a taktiež sklad s drevom. Všetci naši známi a príbuzní z Bratislavy nám prišli pomôcť sťahovať veci a sklad. Kým sa vrátil otec, bol takmer celý sklad presťahovaný do Bratislavy k otcovmu bratovi. Cez Dunaj bol v tom období len jeden most, cez ktorý sa všetko prevážalo na voze ťahanom koňmi.

Zľava: Peter (Šmuel) Fürst, Margita Fürstová a Juraj (Naftali) Fürst, Petržalka, 1933

Za náš dom a podnik sme nedostali žiadnu kompenzáciu. Mali sme krásny zabudovaný nábytok vyrobený na mieru. Otec v tom amoku vzal sekeru a začal všetko rozbíjať. Bol veľmi nahnevaný a podráždený, že nás vyháňajú z vlastného domu. Inventár skladu sa teda presťahoval k otcovmu bratovi a my sme si prenajali byt neďaleko Dynamitky. Tam som začal chodiť do školy. Môj brat bol druhákom. V tom období sme začali pociťovať, že sme iní. Deti sa nám vysmievali, že sme Židia. Neraz sme sa pobili. Bolo to veľmi nepríjemné. Toto boli naše prvé zážitky s prenasledovaním Židov.

Postupne začali vychádzať protižidovské opatrenia. Museli sme sa vysťahovať aj z prenajatého bytu. Od toho času sme bývali po rôznych bytoch v Bratislave, vždy na krátke obdobie. Keď už otec cítil, že nemôžeme ďalej ostať v meste, presťahovali sme sa k jeho ďalšiemu bratovi Ondrejovi Fürstovi. Býval v obci Mnešice pri Novom Meste nad Váhom. Tiež tam vlastnil a prevádzkoval sklad s drevom. Naše sťahovanie sa odohralo v decembri 1941, pár mesiacov predtým ako začali deportácie Židov zo Slovenska. V tom období sme sa veľmi báli. Udávanie Židov bolo na dennom poriadku. Inak tomu nebolo ani v Novom Meste nad Váhom.

V seredskom tábore budovali veľkú stolársku dielňu a otcovi navrhli, aby tam prišiel pracovať ako odborník vo fachu. Táto práca mala zároveň celú našu rodinu ochrániť pred deportáciou do Poľska. Rodičia už nemali nervy a silu sa ďalej ukrývať a tak sa rozhodli, že do seredského tábora pôjdeme. Odohralo sa to 9. mája 1942.

Ubytovali nás v prvom baraku od brány, vedľa nemocnice, v izbe veľkosti 3 x 4 metre. Do baraku sa vchádzalo len z jednej strany, z opačnej ako bol appelplatz. Chýbala nám kúpeľňa. Záchodov bolo veľmi málo. V izbe sme mali širšiu posteľ, poschodovú posteľ, malý stôl a dva šamlíky. Matrace boli plnené slamou. Nič iné tam nebolo, ani by sa nebolo zmestilo.

Hneď po vchode do baraku bola podľa mojich spomienok umyváreň a záchody. Bolo jedno veľké plechové umývadlo v tvare koryta a nad ním kohútiky. Tiekla vždy len studená voda. Tam sme sa umývali. Ďalej boli po oboch stranách barakov izby. Mohlo ich tam byť päť, možno šesť po každej strane. Každá izba mala jedno malé okno a v strede visel elektrický kábel, na ktorého konci bola žiarovka.

V prvom baraku bývali zvýhodnení Židia. Okrem nás tam býval Špitzer, ktorý mal na starosti židovskú políciu, vedúci stolárskej dielne Löwinger, vedúci klampiarne Kohn. Tieto mená si pamätám. Druhý a tretí barak bol taktiež rozdelený na izby. Štvrtý a piaty barak sa nazývali slobodáreň. Tie baraky nemali izby, boli bez priečok a všetci ľudia tam bývali spolu.

Po našom príchode do tábora sme s bratom nič nerobili. V tom období ešte zo Serede zaraďovali Židov do transportov a tak sme prežívali nepríjemné chvíle. Neustály pocit strachu z transportov. Neraz prišli do tábora naši rodinní príslušníci a hneď ich deportovali ďalej. Naša teta Elvíra Rosenzweigová a jej manžel Ľudovít (Lajos), ktorí bývali v obci Predmier pri Bytči sa zdržali v Seredi maximálne dva dni a hneď boli zaradení do transportov smerujúcich do Poľska. Rovnaký osud postretol aj strýka Rudolfa Bluma z Vrbového, našu tetu Lidó Löwingerovú a jej syna Hanziho z Nového Mesta nad Váhom.

Juraj (Naftali) Fürst s bratom Petrom, Petržalka, 1936

Otec bol v Seredi zodpovedný za sklad dreva, ktorý patril pod stolársku dielňu. Drevo sám nakupoval. Mal povolené výjazdy mimo tábora. Mal napríklad priepustku Arthur Fürst a desať ľudí. Mamička bola zo začiatku v dielni, ktorá vyrábala sieťkované nákupné tašky. V seredskom tábore sa vyrábalo veľa vecí. Medzi inými sa tam zdobila keramika. Mamička bola veľmi zručná v kreslení. Naučila sa to ešte v mladosti, pretože jej rodičia vlastnili vo Vrbovom výšivkársku dielňu. To jej pomohlo a od výroby tašiek ju preradili k maľovaniu.

Veliteľom tábora bol Vozár, veľmi nepríjemný človek. Jeho zástupca sa volal Paulík. Vozár strieľal z pušky kedy sa mu zachcelo, ja som sa veľmi bál. Na také veci som nebol zvyknutý. Raz som ostal v baraku a videl som ako chytil nejakého chlapa. Nechal ho hodnú chvíľu utekať a kričal: „Na zem, vstaň. Na zem, vstaň,…“ Takto ho týral.

Za tábor boli zodpovední slovenskí gardisti. Chovali sa k nám veľmi zle. Cítili sa byť nadradení a nás brali ako otrokov. Napríklad Cingeľ mal takú úchylku, že keď mu šiel väzeň naproti musel roztvoriť dlaň, aby mu bolo vidno na ruky a tak prejsť vedľa neho. Neviem, či sa bál, alebo chcel ľudí ponížiť. Zástupcu veliteľa Pavlíka som sa tiež veľmi bál. Vždy na nás vrieskal.

Po skončení transportov nás s bratom zaradili do stolárskej dielne. Vyrábali sme tam koníky na detské hojdačky. Nebola to ťažká práca. Raz však prišla do dielne návšteva. Vedľa mňa sa zastavili veliteľ tábora a Adolf Eichmann. Prišiel na inšpekciu.

Rád by som podotkol, že po zastavení transportov boli podmienky v tábore naozaj zlé. Boli sme tam ako väzni proti svojej vôli. Správali sa k nám ako k otrokom, ale zatiaľ to nebolo také zlé ako v koncentračných táboroch v Nemecku a Poľsku. Mama chodievala do kuchyne pre jedlo. Potom ho priniesla na izbu a všetci sme jedli. Hladovať sme nehladovali.

Po ukončení transportov skončili aj nástupy na appelplatzi. Tie nástupy boli niečo strašné. Neopísateľné! Ten strach a neistota. Prebiehalo to tak, že vopred vyhlásili, aby každý vyšiel z barakov. Ľudia tam stáli nastúpení a čakali, koho vyberú. Vybraní museli prejsť na druhú stranu nástupišťa. Železnica bola veľmi blízko. Naložili ich do vagóna a brali preč.

Tiež si pamätám útek väzňa z tábora. Vašina potrestal ostatných tak, že vybral niekoľkých väzňov a nechal ich vyzliecť donaha a stáť vonku celú noc. Bolo to veľmi ponižujúce.

Napokon sme s bratom z tábora utiekli. Bolo to v lete, v roku 1944. Otec nám dal nasledovné inštrukcie: „O jedenástej preskočte plot a choďte do Serede.“ Poslal nás k známemu, tiež drevárovi. Nesmeli sme ísť spolu. Tak sme kráčali jeden za druhým asi vo vzdialenosti sto metrov. Na druhý deň prišli rodičia za nami. Pár dní na to rozpustili tábor v Seredi.

Zo Serede sme sa chceli dostať do Piešťan, kde bývali brat a mamička mojej mamy. Vlakom sme sa ísť báli. Otcovi sa podarilo zohnať taxík. V noci sme sa vydali smerom na Piešťany. Naproti nám konvoje Nemcov, ktorí prichádzali na Slovensko. Už si vytvorili rôzne stanice, kde kontrolovali ľudí. Mysleli sme si, že do Piešťan sa už nikdy nedostaneme. V tú noc vládla všade veľká panika.

V okolí Piešťan opäť začali chytať Židov. Podarilo sa nám zohnať úkryt na povale jednej chalupy. Zdržali sme sa však iba jednu noc. Môj otec tak chrápal, že ak by bol niekto vošiel, hneď by ho počul. Museli sme preto odísť. Rodičia rozhodli, že sa vrátime k babke. Rozdelili sme sa, aby sme nešli spolu. Ja som ostal s otcom a mamička s mojim bratom šli najskôr ku Quittnerovým. Práve keď tam boli, dorazili aj gardisti. Všetkých pochytali a uväznili.

Išiel som pre mamičku a brata tak, ako sme sa vopred dohodli. Susedia mi povedali, že ich zavreli. Veľmi som sa zľakol a utekal naspäť k otcovi, ktorý ma čakal v parku vedľa hotela Thermia. Vyrozprával som mu, čo sa stalo. Bol zúfalý. Prvýkrát v živote som ho počul, že sa obrátil k Bohu. Kričal Šema Jisrael. Všetko sa to odohralo v septembri.

S otcom sme sa naďalej ukrývali u babičky. Jeden deň ma poslal k šustrovi pre topánky. Po ceste som zbadal, že malé vojenské nákladné auto zabočilo do našej ulice. Zastavilo pred domom babičky. Gardisti vbehli dovnútra a spustili paľbu. Nevedel som čo sa deje. Sused to pozoroval z okna a začal kričať na gardistov, že aj ja patrím k tým Židom. Zavolali ma, aby som k nim prišiel. Šiel som, hneď ma posadili do nákladného auta. V aute už sedela babička. Bola úplne biela. Otca nebolo. Preskočil plot a utekal. Strieľali za ním. Babka sa pred gardistami ukryla do truhlice s múkou, z ktorej ju vytiahli. Preto bola celá biela.

S babkou nás zobrali do väzenia v Piešťanoch a odtiaľ do tábora v Seredi. V Seredi sme sa stretli s mamičkou a bratom. Otec ušiel k partizánom. V októbri ho chytili a priniesli do Serede. Opäť sme sa zišli celá rodina.

Ešte skôr ako sa dostal otec do Serede, robil sa výber do transportu. Vtedy sa stal malý zázrak! Veliteľ tábora Alois Brunner osobne prezeral ľudí určených do transportu. Stáli sme vedľa seba ja s bratom, mama a babka. Brunner podišiel k nám a povedal: „Vy nemôžete byť Židia!“ Vyzerali sme veľmi árijsky. Môj brat povedal: „Máte pravdu, my sme miešanci! Otec je árijec.“ Spolu s mamou nás poslal k ľuďom, ktorí neboli určení do transportu. Babka, Janet Blumová už také šťastie nemala. To bolo strašné! Moja mama opustila svoju mamu, aby sme my mohli žiť. V tom čase sme už vedeli, čo sa robí v Poľsku. Vedeli sme, že v Auschwitzi vraždia Židov a rovnaký osud stretol aj moju babku. Tiež sme vedeli, že čím dlhšie ostaneme na Slovensku, tým sa naša šanca na prežitie zvyšuje.

Rozdiel medzi našim prvým a druhým pobytom v Seredi bol veľký. V roku 1942 sme mali neustály strach z toho, že nás zaradia do transportu. V októbri, keď transporty ustali sa situácia normalizovala. Neodchádzali transporty a tak to bolo, až do nášho úteku z tábora. Druhé obdobie, po potlačení povstania bolo hrozné. Už sa nepracovalo. Všetko bolo nastavené tak, aby sme boli všetci zavraždení. Bolo veľké zúfalstvo a strach bol silnejší, ako v čase „prvej Serede“.

Strážnici sa k nám správali veľmi zle. Mal som jeden hrozný zážitok. Jednu noc nás všetkých vyhnali na appelplatz. Bolo nás niekoľko sto. Všetkých postavili do kruhu a museli sme utekať. Behalo sa dookola bez prestávky. Nemeckí strážnici a gardisti stáli rozostúpení na rôznych miestach a bili nás bičmi a palicami. Ľudia padali a kričali. Nikdy predtým som nič také nezažil. Ako sme tak utekali, vedľa mojej mamy sa objavil človek, ktorý mal na starosti práčovňu. Volal sa Pokorný. Povedal mojej mame: „Vyber deti a poď za mnou.“ Z toho hrozného kruhu sme sa dostali do práčovne a tam sme sa ukrývali pár hodín, kým to besnenie neskončilo.

Juraj (Naftali) Fürst s bratom Petrom, Bratislava, 1942

V Seredi sme boli s bratom ako miešanci, kým sa neobjavil náš otec. Mama mu odkázala, aby zatajil svoje priezvisko a nahlásil iné. Tak sa aj stalo. V noci sme potom otca ukryli v stolárskej dielni pod schodiskom. To ho na pár dní zachránilo, lebo mal ísť prvým transportom. Otec bol veľký a silný chlap, ja sám som neskôr tiež narástol 194 centimetrov. Pre neho bolo ukrývanie ponižujúce. Vyšiel von. Niekto ho udal. Nahlásil aj jeho pravé meno. Otca s mamou predviedli na veliteľstvo tábora. Dostali na výber, buď ich na mieste zastrelia, alebo pôjdu prvým transportom. Koncom októbra celú našu rodinu zaradili do transportu, ktorý mal smerovať do Poľska.

Otec sa nechcel poddať. Spolu s ostatnými väzňami plánovali útek z vlaku. Dokonca nás pripravovali aj na to, ako z vagóna vyskakovať. Inštrukcie zneli, počkať na elektrický stĺp a vyskočiť hneď, ako sme ho minuli. Postaviť sa a rýchlo utekať preč od vlaku. Mal som skákať prvý a po mne brat.

Náš transport opustil Sereď 2. novembra 1944. Nebol som zúfalý. Myslel som na to, že sa nám útek podarí. Keď prišla noc, otec sa začal tlačiť k dverám. Ľudia cítili, že sa niečo chystá a začali sa s ním hádať. Spolu s otcom sa pokúšal otvoriť dvere aj jeden inštalatér. Skupina nespokojných ľudí vo vagóne sa postupne tak rozrástla, že im zabránili v práci a znemožnili náš útek. Vtedy sme už vedeli, že je to náš koniec. Vlak zastal na rampe koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau.

Do tábora sme dorazili v tme, 3. novembra 1944. Vyhnali nás z vagónov. Všade bolo blato. Batožina musela ostať vo vagóne. Ak by sme tam dorazili čo i len o deň skôr, nemohli by sme sa teraz spolu rozprávať. Bolo to v období, keď prestali vraždiť ľudí v plynových komorách. Krematóriá ešte pálili ľudí a dym z komína sa šíril do diaľky. Ako deti by nás brali rovno do plynu. Takto sme sa dostali všetci do barakov. Tí väzni, ktorí to videli, vraveli: „To je nemožné. To sa ešte nestalo.“ Bol to zázrak!

Potom nás rozdelili na mužov a ženy. Na ruky nám vytetovali čísla. Ešte sme boli spolu s otcom, tak máme čísla za sebou. Otec B-14024, brat Peter B-14025 a ja B-14026. Mamička dostala číslo A-26097. Neskôr nás od otca oddelili. Po niekoľkých dňoch v Birkenau nás s bratom a ďalšími väzňami poslali pešo do tábora Budy, ktorý bol asi 13 kilometrov od tábora Auschwitz-Birkenau.

S bratom sme všade hovorili, že sme stolárski učni. Zadelili nás do stolárskej dielne, kde naše klamstvo hneď odhalili. Tak mi človek, ktorý mal na starosti dielňu povedal, aby som sa ohrieval pri ohni a ak by sa niekto približoval, mám sa tváriť, že pracujem. Môj brat bol silnejší, tak mu zadelil robotu. Takto prešlo pár dní. V baraku, kde sme bývali bol jeden lekár, Francúz. Povedal mi: „Príď zajtra ku mne, budeš mi pomáhať.“ Dohovárali sme sa samozrejme nemecky. Ovládanie nemčiny nám tam veľmi uľahčilo život. Mnohí, ktorí nerozumeli rozkazom a povelom Nemcov, mali peklo zo života.

Stal som sa „lekárskym učňom“. Tak som sa dostal aj k teplej vode a mohol som sa umyť. Niekedy sa mi tam podarilo dostať aj brata. Mali sme sa trochu lepšie. Trvalo to do 19. januára 1945. Prišla správa, že sa bude tábor evakuovať. S bratom sme plánovali, že sa ukryjeme. Možno aj stokrát nám povedali, že kto sa ukryje a nájdu ho, bude na mieste zastrelený. Z veľkého strachu sme náš plán neuskutočnili. 19. januára začal náš pochod, ktorý dostal neskôr názov pochod smrti.

Bola veľká zima. Boli sme mierne oblečení. Mali sme len nohavice a dlhú košeľu. Našim šťastím boli topánky, ktoré sme mali na sebe ešte z domu. Pred odchodom nám pridelili jeden chlieb a trochu margarínu. S bratom sme mali takú zásadu, že ak sme niečo dostali, hneď sme to zjedli. Často sa stávalo, že jedlo ukradli a nechceli sme riskovať. Dlhé dni sme pochodovali. Ľudia, ktorí spadli boli bez milosti zastrelení. Ľudia, ktorí robili väčšie odstupy boli bez milosti zastrelení. S bratom sme sa vždy držali vpredu. V druhom a treťom rade. Dve deti medzi dospelými. Dospelí okolo nás boli zúfalí, no my sme sa rozhodli, že to prejdeme! Keď nás rozdelili, otec povedal: „Po vojne sa stretneme na Šulekovej 11 v Bratislave. Musí prísť každý!“ Rozkaz nášho otca nám dal silu a dodával guráž. Nemohli sme si dovoliť sa vzdať. Treba povedať, že ten peší pochod ukázal našu túžbu, naše rozhodnutie prežiť. Zaostať a nechať sa zastreliť bolo oveľa ľahšie.

Po troch dňoch sme sa dostali na stanicu v meste Gleiwitz. Dúfali sme, že sa tam stretneme s otcom. Nestalo sa. Tam nás naložili do železných vagónov, ktoré boli zhora otvorené. Vo vagóne bol asi meter snehu. Boli sme hladní, mokrí a zúbožení. Potom sa vlak pohol. To čo sme tam zažili nikdy nepochopíte. Kto to nezažil, nemôže ani uveriť. Neviete si predstaviť, aká je zima v januári, keď ste mokrý, hladný, vysilený, sporo odetý a cestujete v noci vo vlaku s otvorenou strechou. To je neuveriteľné.

Prežili sme! 23. januára 1945 sme dorazili do Buchenwaldu. Veľmi veľa ľudí počas cesty vlakom zomrelo. My s bratom sme vyliezli z vagóna. Pred odchodom na pochod som zobral od lekára hŕbu liekov. Nevedel som, ktorý sa na čo používa. Medzi tými liekmi bola jedna fľaštička so sladkými kapsulami. Tie sme s bratom vo vlaku prežúvali. To bolo naše jedlo. Môjmu bratovi zmrzli po ceste prsty na nohách. Jeden mu aj odrezali. Ja som dostal zápal pľúc a vysoké horúčky.

Väzni z detského bloku 66 v koncentračnom tábore Buchenwald, 1944

V Buchenwalde nám pridelili suché šaty a ďalšie čísla. Mne sa ušlo číslo 120041. Následne nás zavreli do baraku číslo 45. Z Buchenwaldu sa posielali transporty ďalej. Brata do jedného takého transportu vybrali a mňa nie. Chceli sme ostať za každú cenu spolu. Boli tam ďalší dvaja bratia Ungarovci, aj oni chceli zostať spolu. Tak sme sa dohodli, že si vymeníme mená. Dali sme im možnosť výberu, buď ostanú v Buchenwalde, alebo odídu transportom. Rozhodli sa pre transport a my s bratom sme ostali v tábore. Transport, ktorým odišli sa do cieľa nikdy nedostal. Spojenci bombardovali železnicu a obaja bratia zahynuli.

Viete, nestačí mať len šťastie. Vždy treba mať viac šťastia! Oni zahynuli, my sme prežili. V Buchenwalde si v tom období odbojová skupina od Nemcov vybojovala Kinderblock, tj. detský blok. Bol to Blok 66. Tam zobrali všetky deti s cieľom ich zachrániť. Ja som povedal, že tam nechcem ísť, lebo môjho brata nevolali. Podľa papierov zahynul v transporte, ktorý bombardovali spojenci. Plakal som. Nakoniec ma presvedčili, aby som šiel s prísľubom, že za mnou prinesú aj brata. V baraku 45 vykrikovali meno Peter Fürst! Brat sa nehlásil. Bál sa. Nakoniec to dobre skončilo a brat sa tiež dostal do detského bloku.

Privilégiá detského bloku spočívali napríklad v tom, že na nástupy sme nemuseli chodiť von. Konali sa priamo v baraku. Aj to nám pomohlo, lebo v Buchenwalde je v januári strašná zima. Tiež nás veľmi morálne podporovali. Vlievali do nás nádej na prežitie. Vždy nám vraveli, že už sa blíži front a musíme vydržať. V tom období som mal vysokú horúčku a halucinácie. Mal som záchvaty kašľa. Nakoniec som padol do bezvedomia. Zobrali ma do nemocnice, kde som sa ako tak zotavil. Po zotavení mi povedali, že pôjdem do bordelu.

Mal som dvanásť rokov a ani poňatia o tom, čo je to bordel. Vzali nás do baraku, kde som videl krásne ženy. Ten barak vyzeral zvnútra ako normálny byt. Bol teplejší. Mal okná, rolety, nábytok. Dostal som tam najesť a aj čokoládu. Pre mňa to bolo, ako dostať sa do neba. U žien, ktoré tam pracovali, som bol veľmi obľúbený. Vysvetlili mi aj to, čo sa deje v izbách. Lekár mi predpísal lieky a ostal som tam ležať. Jeden večer bol ruch. Ráno som sa zobudil a ani jedna žena tam už nebola. Dňa 11. apríla 1945 ma oslobodila americká armáda pod vedením generála Georga S. Pettona, v bordeli v Buchenwalde. Hneď som sa vydal hľadať brata. Nikde ho nebolo. Večer, 10. apríla, dvanásť hodín pred oslobodením, ho Nemci spolu s ďalšími väzňami naložili na otvorený vlak, ktorý blúdil ešte mesiac po Nemecku, až sa 9. mája 1945 dostal do Terezína. Prišiel tam s týfusom, takmer mŕtvy. Napokon sa z choroby pomaličky dostal. Štyri dni po oslobodení nás fotili. Jedna z fotografií obletela celý svet. Som na nej so spoluväzňom Elie Wieselom, ktorému bola v roku 1986 udelená Nobelova cena mieru.

Juraj (Naftali) Fürst, blok 56, koncentračný tábor Buchenwald, 16. apríl 1945

Otec sa dostal do koncentračného tábora Dachau a mamička bola v tábore Lippstadt, v jednej z pobočiek koncentračného tábora Buchenwald. Do Bratislavy som prišiel prvý. Nikoho som nenašiel a tak som sa vybral do Piešťan, kde som stretol tetu Lily Blumovú a strýka Árpáda Weisa. Z vysielania rádia som zachytil, že mamička sa dožila oslobodenia. Vrátil som sa naspäť do Bratislavy na Šulekovu 11. Keď som prišiel k rodine Formánkovej, otec ma tam už čakal. Bol to zázrak! Približne hodinu po mojom príchode prišla aj mamička. Tú radosť nedokážem slovami vyjadriť. Brat bol ešte v nemocnici v Prahe vo veľmi zlom zdravotnom stave. Ale žil a to bolo najdôležitejšie.

Arthur Fürst a Margita Fürstová (rodená Blumová), Haifa, 1950

S bratom sme sa po vojne prihlásili do sionistickej organizácie Hašomer Hacair. Bola to ľavičiarska organizácia, ktorá mala za cieľ vychovať mládež pomáhajúcu pri budovaní nového štátu Izrael. V roku 1949 sme sa vysťahovali do Izraela. V novej vlasti som si zmenil meno na Naftali a brat na Šmuel.

Rodičia pôvodne do Izraela prísť nechceli. Dúfali, že Československá republika bude ako pred vojnou. V roku 1948 prevzali moc v krajine komunisti. Otcovi hneď vzali obchod, a keďže usúdili, že máme veľký byt, chceli k nám nasťahovať ďalšiu rodinu. Rodičia ostali sklamaní a napokon sa tiež rozhodli opustiť krajinu. V roku 1950 prišli do Izraela.

Naftali Fürst, Haifa, 1962

Keď som prvýkrát navštívil Československo, bolo to ako sen. Neveril som, že sa tam ešte niekedy dostanem. Videl som však biedu a chudobu. Bol som pyšný, že som odišiel. Bol som pyšný na svoju novú vlasť. Počas našej návštevy v 70. rokoch sme prešli aj kus Slovenska. V okolí Martina som počul, ako ľudia hrajú a spievajú krásne slovenské piesne. Predávali sa tam domáce špeciality. Ja som sa tomu veľmi tešil. Opodiaľ sa zoskupovali ľudia. Povedal som priateľke, poďme sa pozrieť, čo sa tam deje. Organizovali súťaž v kosení. Koscov povzbudzovali slovami: „Kos, kos, kos! Mysli, že židák leží na zemi!“ Zrazu som nevedel, čo mám robiť. Chcel som zakričať, že ja som Žid! Priateľka ma zadržala a snažila ukľudniť. Ostal som v šoku. Bol som prekvapený, že ešte aj teraz sú medzi Slovákmi antisemiti. Rozmýšľal som nad tým, či sa Slováci ani z vojny nepoučili?

Taktiež som chcel navštíviť bývalý tábor v Seredi, veď som tam strávil takmer tri roky života. Pýtal som sa miestnych ľudí, že kde tie baraky sú. Nikto mi nevedel povedať…

Rozhovor realizoval a spracoval: PhDr. Martin Korčok, PhD.
Jazyková korektúra: Viera Kamenická
Dátum spracovania: 13. december 2010 – 6. apríl 2011
© EDAH o.z.

-Publikované so súhlasom občianskeho združenia EDAH–