Blog Tatiany Michalkovej: Odpadnutá noha hajzlového pavúka

Reklama

 

 

 

Kde bolo tam bolo, žil raz jeden kosec Ferino, háklivý na oslovenie pavúk. „Prázdne makovice, kedy sa konečne naučíte, že kosce nie sú pavúky,“ vyvedený z rovnováhy zahundral v tmavom kúte svojej skromnej pavučinky vždy, keď ho niekto týmto oslovením poriadne iritoval.

Raz ho susedka Joja z horného konca natoľko rozčertila, že vzal nohy na štyri plecia a míľovými krokmi sa vydal spoznávať Malé Karpaty. Potreboval si vyčistiť hlavu a striasť zo seba všetky nalepené stresy. Dozvedel sa, že na Pezinskej Babe prekvitá hubárska sezóna. Pretože obľuboval jedlá z húb, vydal sa na turistiku práve sem. Trikrát sa stratil a dvakrát vrátil, kým objavil správny smer.  Popri diaľnici videl veľa predajcov s plnými košíkmi húb.  „Nasuším aj do vianočnej kapustnice,“ medlil si hlavohruď po celej šírke zrastenú s bruškom Ferino. Keď však dorazil na miesto určenia, samozrejme, nič nenašiel. „Všetky sú nejedlé, je to vôbec možné?“ sklamaný sa po tme vybral  s dlhým nosom domov. „Vyskúšam to, aj tak je už po pol noci,“ nekúpil si lístok a vo vlaku sa tváril, že spí. „V najbližšej stanici vystúpiť!“ nemilosrdne zareval revízor. „Ale, ale…,“ pokúšal sa kosec. „V najbližšej stanici,“ opakoval neoblomný revízor. Myslel si, že  mu prejde cez rozum, keď sa ukryje v jedálnom vozni. Za ušetrené peniaze si kúpil bagetu a fľašu zlatistého moku. Po ďalších dvoch zastaveniach, práve, keď fľašu dopil sa vo dverách zjavil revízor. „Vy si zo mňa robíte dobrý deň? Ak v najbližšej stanici nevystúpite, zavolám železničnú políciu!“ a razom bol z vlaku von. Vystúpil v Báhoni. Ocitol sa v obci, o ktorej nikdy predtým absolútne nepočul. Skončil v staničnej reštaurácii, kde narazil na bývalého spolužiaka zo základnej školy. „Si to ty Paľo? Nevidel som ťa celú večnosť. Čo tu robíš?“ pýta sa prekvapene.  Začali sa podpichovať, ako za starých čias. „Že ma nepretlačíš, čo?“ zabŕdal Ferino. „Ááále, daj pokoj. Už dávno som sa nepretláčal. Odkedy domov kupujeme kyslú kapustu z obchodu ani sily z tlačenia nemám,“ nedal sa provokovať Paľo. „Čajíček, čajíček,“ kričal kosec. Zrazu zostalo Paľovi  Ferinove predlaktie v ruke. „Ježišmáriajozef! Čo som to urobil, kamaráta som si dokaličil!“ Ferino mu s kľudom Angličana povedal: „Neboj my kosce sme známe tým, že nám končatiny dorastajú.“ Paľo si z plnej vzdušnice vydýchol. „Pošli mi cez bluetooth tvoju vizitku, keď ti predlaktie dorastie, akciu si zopakujeme,“ hucká Paľo uboleného Ferina. Z koscov sa stali opäť nerozluční kamaráti a keďže Paľo pracoval v miestnom JRD, každoročne zásoboval Ferina kapustou. Ten si ráno kúpil lístok na vlak a šťastne sa vrátil domov, kde ho už čakala otravná susedka Joja. „Čo pavúk, aká bola dovolenka?“ kričala z balkóna na kosca, ktorý sa ťahal po chodníku s uboleným predlaktím a točiacou sa hlavohruďou. „Priniesli ste mi suvenír? Nezabudli ste?“ Ferinovi sa razom zmarili všetky nádeje prežiť pokojný večer.

Reklama

 

„Život sa má vrátiť do starých koľají? To snáď nie?“ preľakol sa, odpojil nohu od tela, aby zaujal nepriateľa a vydal na ďalšiu cestu, no to je už iný príbeh.

Reklama