Peter Remiš: „Na živote sa mi páči, že neustále prekvapuje“

Reklama

 

 

 

Petra Remiša netreba Piešťancom veľmi predstavovať. Takže iba v skratke. Peter je lídrom kapely Slniečko alias Punto a rybacé hlavy, učiteľ anglického jazyka, bývalý poštár, reportér denníka Nový čas, šéfredaktor Piešťanského týždňa, ale aj bloger, textár a skladateľ. Pred Vianocami sme si dohodli stretnutie a porozprávali sa o živote, hudbe, láske a súkromí, vážne i menej vážne…

[singlepic id=8575 w=320 h=240 float=left]Pri otázke, či by si nemal chuť na rozhovor o živote, si okamžite súhlasil. Necítiš sa ako „celebrita“, ktorá by mala robiť trochu drahoty?

Reklama

 

Očakávam, že mi tento rozhovor nijako neprospeje, ale napriek tomu som do toho išiel, pretože rád idem s kožou na trh…

A ako je to potom s tými negatívnymi reakciami, ak sa teda nejaké vyskytnú. Trápiš sa pre ne, nespávaš?

Reklama

 

 

 

 

Negatívne reakcie sú. Ja už ale 30 rokov spávam zle, takže to s tým nijako nesúvisí. Najviac ma vie vytočiť, keď niekto napíše kritickú reakciu ako anonym. Najradšej by som ho okamžite zaškrtil. Je to ako keby ste niekomu v noci podložili nohu a potom sa v tme vytešovali z jeho utrpenia. Potom sa na to ale vyspím a už to nijako neriešim.

Vyštudoval si Pedagogickú fakultu Univerzity Komenského, dnes učíš. Aký si bol ako žiak na základnej škole?

Jeden z najlepších. Okrem toho, že som spolužiačkam kradol cukríky, za čo sa dodnes hanbím. Iné to bolo na výške. Pedagogiku som študoval už ako dospelý, a vždy pri skúškovom som si hovoril, že to nechám, že to nie je pre mňa. Sám seba som sa pýtal, do čoho som sa to pustil. Nakoniec som doštudoval. A dnes to neriešim ani neľutujem.

[singlepic id=8572 w=320 h=240 float=right]V budúcom roku osláviš významné životné jubileum, budeš bilancovať?

Neplánujem oslavovať, vek nie je pre mňa dôvod na oslavu. Bilancujem každý deň.

A aká ti vychádza bilancia?

Som nespokojný a lenivý, a to je zlá kombinácia. A hoci som nespokojný, neurobím nič pre to, aby som bol spokojný, lebo som lenivý. Taký začarovaný kruh. Ale človek nesmie byť úplne spokojný, ako hovoril môj strýko Imro. Nespokojnosť nás ženie dopredu.

Až také zlé s tou lenivosťou to ale nebude, každý týždeň napíšeš nový blog, texty k pesničkám, čo ťa inšpiruje?

Toto je ten druh „zákernej otázky“ (úsmev). Inšpirujú ma napríklad absolútne odlišné idey, ktoré sa snažím prepojiť. Napríklad televízna reportáž z pápežovej návštevy, chalan, ktorý sa sťažuje, „jak húkajú dzedzinári“, keď idú z Indiansu, a k tomu pesnička „Proč ta sova tolik houkala“. A toto všetko som spojil do jednej pesničky Dzedzinári. Niečo úplne nespojiteľné. Baví ma to. Inšpiruje ma ale všetko, čo náhodne začujem a vidím.

[singlepic id=8573 w=320 h=240 float=left]Pred rokmi si vydal básnickú zbierku, kde sa píše aj o sexe, v blogoch občas zabrúsiš aj do politiky, je pre teba nejaká téma tabu?

Doteraz som sa ešte nejako vážne nepustil do témy láska. Ak som lásku niekde spomenul, tak len ironicky. To je moja slabá stránka. Dokonca jedna moja fanynka mi raz napísala, že keď v blogu Erotica píšem o tom, ako sa mi páčil delfín Flipper, je to prejav mojej skrytej homosexuality. Neviem, nechávam to na psychoanalytikov.

Vieš si predstaviť, že by kapela Slniečko spievala o láske?

Predstaviť áno. Ak sa mi niekedy podarí ešte vydať nejaký album, mohol by byť aj celý o láske, ale tiež len ironizujúco.

Keď sme pri tejto téme, trošku vojdem do tvojho súkromia. Si slobodný, nie je to s tebou ako s Karlom Gottom, ktorý dlho kvôli jednej žene nechcel stratiť všetky ostatné?

Presne tak (úsmev). V mojom živote sa vlastne za posledných dvadsať rokov nič zásadné nezmenilo. Ak sa to zmení, bude aspoň dôvod na oslavu.

Blížia sa Vianoce, ako ich stráviš?

Na Štedrú večeru tradične pôjdem k mame, nakúpim samozrejme darčeky, a možno budem musieť zabiť kapra. Teším sa na Vianoce, ako na obdobie, keď budem mať čas na kamarátov. Nebudem musieť veľa cestovať, veľa pracovať, dvíhať telefóny. Budem len chodiť so psom, bežkovať, korčuľovať. Vyzerá to, že tieto Vianoce budú perfektné, pretože riadne sneží a mrzne. Ježiško je k nám štedrý.

Tak predsa som v tebe objavila kúsok romantika…

Jasné, som romantik, len to nesmiem dávať v tvorbe príliš najavo, lebo to by ľudí nudilo.

Dávaš si aj predsavzatia do Nového roku?

Nedávam si osobné predsavzatia. V dlhodobom pláne mám ale ďalšiu knižku blogov, druhý záväzok by mohol byť nový album Slniečka. Keď sa to nepodarilo k 25. výročiu kapely, tak na moje okrúhle narodeniny by sa patrilo. Nepočítam s tým, že to bude album postavený len na nových pesničkách, skôr nejaká výberovka a k tomu pár nových skladieb.

[singlepic id=8574 w=320 h=240 float=right]Aký je Peter Remiš, keď nevyučuje, nekoncertuje, a je len sám sebou v súkromí?

Je nervózny, depresívny, cholerický, sentimentálny a samoľúby (úsmev).

Dnes máš úspešnú jazykovú školu, populárnu kapelu, verím, že si zdravý, tak si vlastne spokojný človek?

Je to ako so všetkým. Vždy závidíme to, čo nemáme, napríklad ja závidím druhým neúspešné školy a neúspešné kapely (smiech). Ale vážne, napríklad závidím ľuďom rodinu. Ja síce mám rodinu – mamu, bratov, neter, ale to je rodina v inom, širšom slova zmysle.

Niekoľko rokov si pôsobil ako novinár, akú otázku by si položil sám sebe, na ktorú si doteraz nemal možnosť odpovedať?

Napríklad, či ma ešte život dokáže niečím prekvapiť. A odpovedal by som áno. Na živote sa mi páči, že neustále prekvapuje a nič vopred nie je jasné a dané. Na nič sa nesmieme pozerať len z jednej strany, vždy musíme pripustiť, že všetko môže byť aj úplne inak.

Zhovárala sa: Petra Adamcová Foto:  Tomáš Hudcovič – hugophoto agency