Po Povstaní boxerov prichádza Terenov Melancholický pútnik

Reklama

 

 

 

Už o dva dni, v stredu 22. júna sa začína v piešťanskej Magna gallery nová výstava jedného z najuznávanejších tvorcov generácie slovenskej postmoderny z konca minulého a začiatku tohto storočia, výtvarníka Laca Terena. Podujatie s názvom Melancholický pútnik potrvá až do 22. júla, a namiesto vernisáže, autor pre milovníkov umenia opäť pripravuje komentovanú prehliadku, ktorá mala veľký úspech pri jeho novembrovej výstave s názvom Povstanie boxerov v tej istej galérii. Prehliadka sa bude konať v utorok 28. júna o 18,00 h.

Napriek tomu, že Terenove diela sú rozmerovo i kvalitatívne skôr monumentálne, minimalistický priestor Magna gallery na Teplickej ulici ho očaril a už pri prvej inštalácii sa s ním pohral s výnimočným citom. Vo výsledku zo spolupráce – autor, galéria a kurátorka s piešťanskými koreňmi, Silvia Lacková Čúzyová, vznikla návštevníkmi i znalcami vysoko ocenená prezentácia súčasného umenia. Neformálna prehliadka s komentárom im zasa sprostredkovala priamy kontakt s umelcom, jeho pohľadom na svet, emóciami, ktoré vkladá do svojej tvorby.

Reklama

 

A tu je malá ochutnávka z pripravovanej výstavy a komentovanej prehliadky Melancholického pútnika – príznačne poetický a trochu clivo zasnený text, ktorý k nej napísal pred pár dňami sám autor…

Banquo 

Reklama

 

 

 

 

Dnes v noci bude pršať

Prvý vrah

Len nech prší!   

(William Shakespeare: Macbeth)

Chcel by som napísať text o jablkách.

Mohol by som ako príklad uviesť zátišia Paula Cézanna a Alberta Giacomettiho. Nie je však ešte sezóna jabĺk, aj keď sezóna zátišií je u mňa stále.

Okrem toho každú chvíľu prší, príde búrka a ja už som z toho celý premočený.

Márnotratný dážď, ako ho nazval Rilke v Listoch o Cézannovi.

V celej knihe, v každom liste o Cézannovi prší.

Mám rád fotografiu Alberta Giacomettiho ako prechádza ulicu s kabátom cez hlavu do Café Express od jeho priatela fotografa Henry Cartier-Bressona.

Prší.

Paríž je najkrajšia keď prší, dokonca aj na fotografiách, čiernobielych fotografiách.

Pred pár dňami, keď som si robil v kuchyni kávu, blesk udrel tak blízko, že som skoro od laku padol. Odvtedy nefunguje kávovar, čo mi teda na nálade vyslovene nepridáva.

Melancholický v júni, to je predsa čudné. Aj keď. Určite poznáte Dürerov drevoryt Melancolia.

Mohutný anjel sediaci v pravej častia s podopretou hlavou sa zamyslene díva na kryštál dominujúci ľavej strane listu. Ten kryštál je skrátený trojuholníkový trapezohedron. Trapezohedron je mnohostran. Nie nadarmo boli matematika a geometria v renesancii královnami umení.

Nakoniec, kto by nebol melancholický, keby sa dlhšie díval na skrátený trojuholníkový mnohostran, teda vlastne konvexný osemstenný polyeder.

V Kunsthause v Zürichu v Giacomettiho expozícii, majú bronzovú sochu kryštálu s roku 1934 s názvom Kubus, kocka. Na tú by som sa rád teraz pozeral, nechal dlho kĺzať pohľad po stenách kryštálu, ako keby ste ho hladili. Veľmi haptické, až hebtické, teda na dotyk hebké, ako všetko čo Giacometti urobil. Ako aj jeho obrazy jabĺk, maľované v maminej kuchyni v rodnom Borgonuovo. Keby som sa vynadíval do sýtosti zišiel by som z kopca na Bellevue a v Star Grile by som si dal najlepší servelat na svete s dijonskou horčicou a čerstvým chlebom a pivo. Začínal by vlahý večer a ja by som sa stavil v Café Odeon na kávu a grappu. Ak by som nikoho nestretol, čo je málo pravdepodobné, išiel by som okolo Grossmünsteru po Niederdorfstrasse do Züri Baru. Tam by som sa stretol so Sashom. Noc by bola mladá a naše cesta dlhá. Nad ránom by som išiel spať. Snívalo by sa mi o jablkách, ako ich zbiera dievča vysoké a štíhle, ako socha od Alberta Giacomettiho. Vysoké a štihle ako smreky v horách okolo jeho rodnej dediny. Tiché ako dážď.

Môžete takú vidieť stáť v Mumoku na výstave Wir Wegberaiter. Pioniere der Nachkriegsmoderne.

Lebo ako hovoril Salvator Dali: ,,To najmenej čo by sme od sochy mohli očakávať, je aby sa nehýbala.”

Dnes v noci bude pršať.

Len nech prší!

A nezabudnite na jablká, priatelia.

A na šampanské a kaviár, zajtra (11. júna, pozn. red.) mám totiž narodeniny.

Laco Teren

-red-, foto: archív PNky, L. Teren