6. Poznáte ulice v Piešťanoch nazvané podľa hradov?

Reklama

 

 

 

Poznáte názvy, alebo mená ulíc na pomerne novom sídlisku v Piešťanoch? Ide o sídlisko za Bodonou na severe mesta. Všetky nesú mená podľa hradov na Považí. Je ich už trinásť a stále ešte pribúdajú. Likavská, Starohradská, Strečnianska, Budatínska, Hričovská, Súľovská, Považská, Lednická, Košecká, Trenčianska, Beckovská, Čachtická, Tematínska . Predstavíme vám ich v poradí, v akom sú hrady na Považí od Liptova po Piešťany, samozrejme, aj spolu so samotnými hradmi.

Kysuca je po Orave najväčšia rieka čo sa vlieva do Váhu a to neďaleko hradu Budatín, ktorý občas aj zámkom nazývajú.

Reklama

 

Nevieme, kto prvý využil túto výhodnú polohu a osadil sa tu a teda nepoznáme ani ďalšie osudy tohto hradu až do čias panovania kráľa Žigmunda, teda do začiatku 15. storočia, keď ho v roku 1430 získal od kráľa Ladislav Hathna (Medňanský). Neskôr, už za vlády kráľa Mateja, nám Slovákom asi najbližšieho, hrad získal jeho oddaný a udatnými činmi ozdobený šľachtic Gašpar Szunyogh z Jasenice. A práve za čias jeho panstva na Budatíne sa odohral príbeh, ktorý sa pokúsim vyrozprávať.

Ale o tom trochu neskôr. Mesto Budatín, a teda aj hrad sú už súčasťou mesta Žilina, a preto aj väčšina návštevníkov hradu práve tam začína svoju cestu. Do Budatína sa dá dostať mestskou dopravou priamo zo železničnej, prípadne neďalekej autobusovej stanice. Pre trochu zdatnejších je to vhodné aj na pešiu prechádzku. Asi po 200 m vpravo spred stanice je železničný podjazd a podchod, odtiaľ buď priamo k mostu cez Váh, alebo najskôr popri Váhu na most.

Reklama

 

 

 

 

Z mosta už vidíte Hrad a onedlho aj jednu z mála jazdeckých sôch na Slovensku, J.M. Hurbana na koni, pripomínajúcu Slovenské povstanie v roku 1848.

Hrad je obkolesený veľkým udržovaným parkom v ktorom sa nachádzajú aj vzácne a mimoriadne stromy, ktorými sa možno pokochať. Je súčasťou Považského múzea v Žiline a prioritne je zamerané na slovenské drotárstvo.

Vráťme sa ku sľúbenému príbehu: Gašpar Szunyogh bol v čase vlády kráľov Ferdinanda I. aj II. kráľovským poľným kapitánom, ktorý velil pevnosti Smederevo*, preto sa málo zdržiaval doma, kde mu vyrastala krásna dcéra Katarína. Matka ju starostlivo skrývala pred zrakmi mužov, lebo vedela akého má prísneho manžela. Napriek tomu dozvedel sa o nej a získal si jej srdce šľachtic František Forgách, čo bolo aj mamičke po vôli. Čakali na otcov návrat, aby mohli odbaviť formálne pytačky. Ten po návrate a krátkom zvítaní oznámil, že Katarínu sľúbil za manželku Jánovi Jakušičovi, pánovi hradu Vršatec. Keď F. Forgách stratil nádej na lásku a manželstvo s Katarínou, chcel ju ešte aspoň raz vidieť, aby sa potom vydal do boja proti Turkom a tam položil svoj nešťastný život. Hŕbou zlata uplatil zámockého sluhu, aby sa za jeho pomoci dostal pod rúškom noci cez valy a múry ku Kataríne. Dôverník ich napomínal, že už príliš dlho sa lúčia, no oni nedbali. Keď sa Forgách konečne vytrhol z náručia Kataríny, otec zúriaci od zlosti dobehol ku dcére, aby vynútil od nej meno muža, ktorý odvážnym skokom odvrátil hanobné väzenie. Szunyogh preklial oboch a narýchlo dal vymurovať výklenok v ktorom Katarína mala dožiť svoj život o chlebe a vode na tri dni, v kajúcnej ľútosti. F. Forgách, keď sa dozvedel o hroznej pomste Kataríninho otca otca, pozbieral skupinu zbrojnošov a žoldnierov, ktorí napadli Szunyoghov hrad a kým sa Szunyogh so svojimi, vrátane snúbenca Jakušica, bránil útoku, Forgách unášal svoju milú. Zazrel ich však Jakušič, s ohňom v očiach sa vyrútil a mečom útočil na únoscu. V boji medzi láskou a hnevom zvíťazil hnev. Jakušic zmyl so seba pohanu, vybojoval si mladuchu a odviedol si ju na hrad Vršatec. Veď jej otec ju už za živa pochoval, tak nemusel sa o ňu Jakušič prosiť. Katarína pokorne prijala ruku muža, ktorý zabil jej milého., a prežila sním nakoniec naplnený život.

*Mesto Smederevo založil srbský panovník Durad Branković, ktorý dal v roku 1430 postaviť Smederevskú pevnosť. V rokoch 1430 až 1439 bolo Smederevo hlavným mestom Srbska.

Budatínska ulica v Piešťanoch patrí medzi tie prvé, ktoré boli na sídlisku Bodona. Nie je dlhá, zato je veľmi pekne vybudovaná. Možno to napovedia aj fotografie.

Texty a zostava: Alex Urminský, 22.5.2020

Poznámky: Inšpirované knihou A. Medňanského „Malebná cesta dolu Váhom,

Fotografie (okrem jednej): A. Urminský, D. Mlynárik, použité aj z ich výletov na Slovenské hrady.