Ako si spomínate na november 1989?

Reklama

 

 

 

Máte pocit, že novembrová revolúcia v Piešťanoch bola až príliš tichá a nenápadná? Typická búrlivosť vysokoškolákov z Prahy  či Bratislavy jej síce chýbala, aj Piešťany však majú svoj „novembrový príbeh“. Medzi inými ho poznačili napríklad aj Kornel Duffek, Drahomíra Moretová či Peter Remiš. Položili sme im nasledujúce otázky:

1.)  Ako si spomínate na priebeh revolúcie v Piešťanoch, najmä na generálny štrajk (27. 11.) a demonštrácie na dnešnom Námestí slobody?

Reklama

 

2.) Aká bola vtedy nálada medzi Piešťancami? Aké máte Vy osobne pocity, keď si na tie dni spomínate?

3.) Ako ste si vtedy predstavovali budúcnosť krajiny a nášho mesta, a ako to podľa Vás dopadlo? Splnila revolúcia Vaše očakávania?

Reklama

 

 

 

 

Peter Remiš

1.) Úprimne: Generálny štrajk  si už vôbec nepamätám. V pamäti mi utkvela jedna demonštrácia na Námestí slobody, na ktorej som predniesol krátky prejav venovaný infiltrácii mladých komunistov a kandidátov strany do miestnych štruktúr VPN. Najmenej raz som si bol „zaštrngať“ kľúčmi aj v Bratislave – a inak som väčšinu diania prežíval doma pred televízorom. Ale aj ten televízny prenos bol veľmi intenzívny zážitok.

[singlepic id=22101 w=320 h=240 float=left]2.) Všeobecná nálada? Výbušná, ale aj nabitá veľkými očakávaniami. Pracoval som vtedy na hlavnej pošte a na programe dňa boli ranné revolučné mítingy. Snažil som sa, aby prebiehali v zmierlivom tóne. Rozhodne som nebol za nejaké vešanie, či likvidáciu straníkov. Mnohí z nich to fakt mysleli úprimne.

3.) Myslím, že mnohí ľudia mojej generácie sa nedokázali prispôsobiť tomu, že sú zrazu zodpovední sami za seba. To je vidieť dodnes na tom, kde zostali v živote, alebo ktorým dnešným politikom veria. Nemal som žiadne prehnané očakávania, takže som vcelku spokojný. Mne osobne sa veľmi nepáčila doba „mečiarizmu“. Možno viac než komunizmus. Vtedy sa už ozaj človek bál povedať svoj názor. Sám som vtedy dostal hodinovú výpoveď za to, že som ako vedúci vydania v TASR nepripravil reportáž o výstave k 5. výročiu HZDS. Ale som trochu skeptický ohľadom toho, či by mi to neurobili aj pri ktorejkoľvek inej vládnej strane. Celkove sa však cítim slobodnejší, ako pred rokom 1989 – a to ma veľmi teší. Negatív je veľa, ale slobodný pohyb a prístup k informáciám sú pozitíva, ktoré u mňa prevážia.

Drahomíra Moretová

1.)  Bola som jednou z veľmi dôležitých osobností generálneho štrajku, (a čo ma najviac mrzí, že túto zásluhu mi nikto nepripomína, len ja sama) lebo sa mi podarilo  zohnať v tom období podpultový tovar – trikolóru – stužku, ktorou bol každý štrajkujúci označený.  Tie stužky mali v centrálnom sklade galantérie Otex Madunice a ja som tam mala známu. Pamätám si, keď sme to rozdávali, viacerí si to nechávali vo vrecku – čo ak by …  A kam to dnes dotiahli! Spomínam si aj manifestácie na Námestí slobody, prekážali mi tam niektorí rečníci, ale bývala tam dobrá atmosféra.

[singlepic id=22100 w=320 h=240 float=right]2.) ľudia boli k sebe trošku milší. Medzi ľuďmi  bolo nadšenie, ale po prvých zmenách (trebárs aj vo vedení  Tesly, či  pri konkurzoch na rôzne miesta, kde boli zastúpení zástupcovia všetkých politických strán – a menej už odborníci) prichádzalo vytriezvenie. Vari najväčšie zážitky sme mali  s otvorením hraníc na západ. Ale aj tu sa ukázala vlastnosť niektorých chytrákov  a Rakúšania boli nútení vešať  cedule v slovenčine: Nekradnite, prosím!

3.) Sčasti splnila (otvorenie hraníc, sloboda vierovyznania), sčasti nesplnila (podvodníci, darebáci, ktorí sa mali dobre v minulosti, získali znova). Stačí pozrieť si to obdobie hneď po r. 1989 – ako sa tu rozpredával majetok mesta, ale aj vo firmách … Hodnoty čestnosť, pravda strácajú zmysel. To, čo bolo v našej krajine ako tak na úrovni (školstvo, zdravotníctvo), totálne upadá … Je tu kopa ľudí, ktorá žije z rozkrádania, podvodov, poctivá práca stráca zmysel – hodnotu (nie je vôbec ohodnotená), význam v spoločnosti majú rôzne miss, nie skutočné osobnosti, ale to je tak všade.

Kornel Duffek

1.) V Piešťanoch sme s určitým odstupom dobiehali udalostí po 17. novembri v Prahe. Veď ešte týždeň po strete študentov s políciou na Národní tříde zvolala Základná organizácia KSČ kultúrnych pracovníkov v Piešťanoch na čele s vtedajším predsedom Ladislavom Farkašom, riaditeľom Domu umenia, verejnú stranícku schôdzu, kde jediným bodom programu bolo vyslovenie podpory ÚV KSČ na čele so súdruhom Milošom Jakešom. Ani toto tragikomické intermezzo však nezabránilo, aby smerovanie k očakávaným veľkým zmenám nenabralo rýchly spád. Generálny štrajk, ktorý v našom meste zorganizoval koordinačný výbor, mal skutočne manifestačný priebeh a zaplnené Námestie slobody pozorne počúvalo jednotlivých rečníkov. Stalo sa, že v revolučnom ošiali vystúpilo na tribúnu aj niekoľko straníkov, tých však dav s patričnými poznámkami vypískal.

[singlepic id=22086 w=320 h=240 float=left]2.) Po dňoch napätia a neistôt, ako to všetko dopadne, zavládla uvoľnená atmosféra. Povzbudivé bolo aj odstraňovanie ostnatých zátarasov na hraniciach s Rakúskom. Konečne som sa mohol pozrieť za „železnú oponu“. Dodnes si opatrujem kúsok ostnatého drôtu zo „zabezpečenia“ hraníc. Využil som prvú príležitosť a 10. 12. 1989 som sa vybral do Viedne. Mal som vtedy 51 rokov a bola to moja prvá cesta na Západ. Kto to už dnes uverí?

3.) Ak mám byť úprimný, tak ďalší vývoj krajiny a mesta som si predstavoval celkom inak. Iba krátke dva roky som sa dokázal stotožniť s politickým vývojom na Slovensku. Potom nastúpila divoká privatizácia a jedna kauza sa valila za druhou. Tvrdé bolo i poznanie, že politici sa stali iba nastrčenými figúrkami všemocných finančných skupín a developerov. A kto neposlúcha, musí ísť z kola von. Napriek výhradám by som si však návrat do prednovembrových šedých scenzurovaných dní celkom určite neželal. No súčasne – na ceste z krízy do krízy -som nadobudol presvedčenie, že vývoj spoločnosti by sa dlhodobo nemal uberať iba cestou konzumu a drancovania prírody, a že koncentrácia svetového bohatstva v rukách 5% obyvateľstva na úkor zvyšných 95% bude dlhodobo asi neudržateľná.

A ako si na november 1989 spomínate vy? Podelte sa o svoje zážitky a skúseností v komentároch pod článkom.

[nggallery id=1226]

Autor: Martin Palkovič Foto: Eva Drobná a Martin Valo