Reštart

Reklama

 

 

 

Odkedy som napísala svoju malú ódu na Piešťany – Niečo ako láska – uplynuli viac ako dva roky. K jej vytvoreniu ma vtedy nabudil výsledok prieskumu portálu www.pnky.sk, v ktorom väčšina obyvateľov ohodnotila mesto slovami „úpadok a bordel (nie bodrel :-) ). Tento ďalší blog o našom meste však vznikol na základe inej, pozitívnej inšpirácie. Od ľudí, ktorým na svojom okolí záleží a pokúšajú sa o jeho rozvoj.
Neviem, ako vy, ale ja sa nehanbím priznať, že som v podstate pocitový človek. Hoci sa snažím pozerať na svet s optimizmom, nie vždy sa mi to darí a moje emócie vtedy kolíšu od nula po 999 podľa toho, aké je vonku počasie, koľko eur mám v peňaženke alebo na mňa vplýva správanie môjho syna teenagera, či nálada, v akej sú práve moji šéfovia, kolegovia či klienti…
Nie som drevo – teda z dreva, naopak, moje v poslednej dobe akési zostrené vnímanie často zachytáva i jemné, podprahové signály. A hoci mi táto „citlivosť“ pripravuje perné chvíle, na druhej strane ma nanovo vychováva. Učí ma vidieť svet, ľudí, seba v novom svetle a oveľa komplexnejšie, ako nás to kedysi učili rodičia či učitelia.
Prečo o tom hovorím? Pretože Piešťany sú tiež živý organizmus a menia sa ako moje emócie – raz sú usmiate, plné slnka, inokedy zamračené a vzdorovité jak pubertiak či nasrdené ako nespokojný šéf a hneď zasa vyčačkané a nedočkavé, pripomínajúce dieťa pred nedeľňajšou prechádzkou. Aj náš vzťah je kolísavý – niekedy ich obdivujem a o chvíľu mi zasa príšerne idú na nervy. Ony ma tiež raz prijímajú s otvorenou náručou,  inokedy sa mi obracajú chrbtom. Ale sú mojou súčasťou, vryli sa mi pod kožu, sú miestom, kde žijem, a na ktorom mi záleží.
A preto sa vrátim k spomínanej inšpirácii – bola ňou sčasti prednáška Ivety Niňajovej, odborníčky na cestovný ruch, ktorá sa konala minulý pondelok v Kursalone (nájdete ju tu a odzneli na nej naozaj zaujímavé nápady) a sčasti rozhovor s jedným z členov občianskeho združenia Pro Civitate – Spoločne pre Piešťany (nemenujem, lebo som si nepýtala súhlas, ale iniciály má TH :-) ).

REKLAMA

Reklama

 

Keď mi navrhol, aby som sa k nim pridala, hovoril, že majú v pláne združiť aktívnych ľudí, ktorí niečo robia pre svoje mesto či okolie. Vtedy som začala rozmýšľať, či sa nepomýlil, a moja následná reakcia bola asi v tomto duchu: „Ale ja nie som žiadna veľká aktivistka, a okrem toho mám za sebou ťažké obdobie. Som príliš unavená, aby som riešila nejaké nové projekty, či upratovala neporiadok po iných.“ A viete, čo mi na to odpovedal? Povedal – nevadí. Netlačil na mňa, ani na mňa nepozeral z výšky a energie svojich tridsiatich rokov a skoro generačného rozdielu. Chcel iba, aby som sa pridala v rámci svojich možností.

Reklama

 

 

 

 

Napokon som nemohla urobiť nič iné, iba súhlasiť (samozrejme, že návrh pridať sa k skupine mladých a aktívnych ľudí mi aj polichotil). Tak či tak – pridávam sa, napríklad aj týmto blogom pod plným menom, ktorý je zároveň mojím apelom na Vás všetkých. Možno prebudí aj vo Vás niektoré potlačené emócie, nápady či námety a inšpiruje k nejakému činu pre svoje mesto, tak ako mňa prebral človek, ktorý použil tie správne slová „v rámci tvojich možností“.
Niekedy stačí začať úplne malý krôčikom – napríklad nevypľuť žuvačku na zem pred Auparkom…
Na záver len dodávam: LOVE U PIEŠŤANY (Aspoň kým sme spolu :-)).

P.S: Titulok som si požičala z jednej zaujímavej knižky, ktorú našla moja kamarátka, a kde sa hovorí napríklad aj o tom, ako ignorovať doteraz zaužívané názory, memorovanie pravidiel a reštartovať biznis – alebo čokoľvek vlastne chcete, napríklad aj vzťah k svojmu mestu či okoliu – mne sa to celkom páči!

Autor: Adriana Drahovská