Blog Lucie Drábikovej: Obeť alebo víťaz?

Reklama

 

 

 

„Obeť alebo víťaz?“ Nedávno mi prišla takáto otázka cez facebookový status od Nicka Vujicica, mladého muža, ktorý sa narodil bez končatín, ale nevzdal to a namiesto toho dodáva nádej ľuďom po celom svete. Teraz už aj spolu s manželkou a dieťatkom.

Priznám sa, ako ťažkú astmatičku ma v detstve veľmi oslovovali príbehy ľudí, ktorí sa nevzdávali, ale prekračovali svoj tieň. V knihe „Taká som sa narodila“ popisovala takisto bez končatín narodená maliarka svoj pohnutý život, v knihe „Ema a ja“ som čerpala energiu od ženy, ktorá postupne strácala až úplne stratila zrak a spolu s ňou som prežívala a obdivovala jej postupné kroky k samostatnosti, dospelosti až nakoniec našla vzťah a dokonca aj získala zrak.

Reklama

 

Nie každý takýto príbeh končí happyendom. V knihe „Erik“ o chlapcovi trpiacom leukémiou nakoniec hlavný hrdina zomiera, ale svoj boj nevzdáva. Títo hrdinovia však napriek tomu neboli obeťami. Oni sa vzopreli a stali sa spolutvorcami svojho osudu napriek svojim obmedzeniam.

Každý sa stretávame s riadnou dávkou ťažkostí, starostí, ničia nás choroby, byrokracia, nejednota, nepochopenie vo vzťahoch, nenaplnené túžby, krivdy. Nehovoriac o existenčných ťažkostiach. Niekedy sa zdá, že bojujeme s veternými mlynmi a nedokážeme nič zmeniť.

Reklama

 

 

 

 

Veľa závisí od postoja človeka. Či k svetu pristupuje ako jeho spolutvorca alebo iba reaguje na to, čo sa deje. Sú ľudia, ktorí konajú, sú proaktívni a ľudia, ktorí iba reagujú, tým sa veci dejú a oni sú obeťou. Veľmi zaužívaný postoj, ktorý poznám i zo svojej rodiny, je „čo ťa nepáli, nehas!“. Postoj, ktorý odkazuje do pseudobezpečia pasivity, lebo „kto nič nerobí, nič nepokazí“.

Nedá mi nedodať, že mnohí ľudia s týmto postojom nemajú problém zápalisto kritizovať a zhadzovať snahu tých „aktívnych blbcov“, ktorí sa snažia pretvárať prostredie, seba alebo vzťahy… Tak je to v rodinách, v pracovnej oblasti aj v politike.

Na úvod som spomenula Nicka Vujicica a pár kníh, ktoré ma oslovili. Tí ľudia bojovali každý sám za seba, dodali mnohým nádej a nestarali sa o to, čo kto povie. Vedela by som doplniť mnoho mien z histórie i súčasnosti, veľa takých vzácnych ľudí som stretla a stretávam.

Myslím, že každý z nás tu zanecháva stopu. Myslím, že sme povolaní k tomu, aby sme tú stopu zanechávali a pretvárali prostredie, v ktorom žijeme, nemyslím teraz len to hmotné prostredie, ale aj vzťahy, rodiny, komunity. Každý môže urobiť malý kúsok dobra.

Veľké veci vždy začali myšlienkami a odvahou tých, ktorí sa nestarali o to, čo na to tí druhí. Mám byť obeť alebo víťaz? Víťazstvo je niekedy aj o tom, že sa nenechám znechutiť a nevzdám sa, hoci ma ľudia a okolnosti prevalcujú. Naopak, pasivita a poddávanie sa okolnostiam ničia človeka a oberajú ho o nádej.

Páčila sa mi výzva, ktorú som raz čítala. Bolo to o tom, že si mám vybrať, aký mám deň. Je na mne, či sa usmejem alebo zamračím, či budem počúvať alebo sa vyhovorím na nedostatok času. Či svoj čas zverím bulváru alebo deťom, či sa pokochám krásou prírody alebo sa budem umárať hrôzami, ktoré mi prinesú správy v televízii. Je to len na mne, či budem frfľať, aké je to tu na nič a ako tu skapal pes, alebo dvihnem zadok a urobím niečo, aby to tak nebolo.

Čítala som raz jednu vtipnú príhodu o ktoromsi svätom. Istá rehoľná sestra sa ho pýtala, ako sa má stať svätou. On jej na to povedal: „pre začiatok stačí, ak prestaneš trieskať dverami“.

Tiež si často volím horšiu možnosť, ale určite to nemienim vzdať. Skúsim zatiaľ s tým počúvaním a trieskaním dverami;)

Lucia Drábiková