G+M+B  2016 alebo zjavila sa hviezda

Reklama

 

 

 

Dnes – 6. januára, slávime sviatok Zjavenia Pána – Troch kráľov. Patrí k najstarším kresťanským sviatkom, ktorý sa oslavuje už od tretieho storočia. Veriaci z celého sveta si pripomínajú príchod troch kráľov z východu, ktorých viedla božia hviezda, aby sa poklonili čerstvo narodenému Božiemu synovi – Ježišovi v Betleheme a priniesli mu dary: zlato kadidlo a myrhu. S týmto sviatkom sa však spája aj množstvo ľudových zvykov a tradícií, ktoré sa rôznia podľa regiónov.

V katolíckych kostoloch na Slovensku je počas slávnostných omší zvykom, že kňazi posväcujú trojkráľovú vodu so soľou, kriedu a tymián.  Príchodom Troch kráľov zároveň končí vianočné obdobie a začínajú sa fašiangy. Kedysi bol tento sviatok spojený s dňom krstu Ježiša v rieke Jordán, ale od roku 1969 sa oslavuje zvlášť. Z liturgického hľadiska je teda koniec Vianoc až na druhú nedeľu v januári na Krst Krista Pána.  Ako počas celého vianočného obdobia, tak aj na jeho záver sa viažu rôzne obyčaje.

Reklama

 

Najznámejšie sú „trojkráľové obchôdzky“, počas ktorých najmä mladí chlapci obchádzajú domácnosti, zahalení do dlhých bielych košelí a na hlavách majú položené korunky.  V každej domácnosti následne predvádzajú imitáciu návštevy troch mudrcov pri Ježišovom narodení.  Na viacerých miestach, najmä na vidieku, sa tieto tradície zachovali dodnes. V minulosti sa na sviatok Troch kráľov obvykle konala aj tzv. kňazská koleda, pri ktorej kňazi obchádzali domy a požehnávali príbytky. Kropili ich svätenou vodou, odymili kadidlom a dvere označovali iniciálami G+m+B (Gašpar-Melichar-Baltazár) a letopočtom. Účastníci trojkráľového pochodu boli nielen kňaz s miništrantmi a kostolníkom, ale aj učitelia so svojimi žiakmi.

S týmto dňom sa ale spájajú aj ľudové zvyky. Napríklad dievčatá sa hneď ráno, ešte pred východom slnka, umývali snehom, čo im malo zaručiť sviežu belostnú pleť. Na Trojkráľový večer sa zasa predpovedala budúcnosť. Keď ľudia chceli vedieť, kto z nich najskôr zomrie, zapálili všetci rovnako dlhú sviečku. Komu sviečka zhorela najskôr, ten zomrel ako prvý.  Podľa stúpajúceho alebo klesajúceho dymu sa dalo poznať, či sa jeho duša dostane do neba alebo do pekla.

Reklama

 

 

 

 

Čo koho čaká, sa dozvedali aj tak, že si pripravili sedem hrnčekov, ktorými priklopili rôzne predmety (kúsok uhlia, hrebeň, peniaz, figúrku dieťaťa, prsteň, kúsok látky a chleba). Každý si potom zvolil hrnček, odklopil ho a podľa predmetov pod ním sa usudzovalo, čo ich čaká. Peniaz znamenal bohatstvo, hrebeň nedostatok, prsteň svadbu, látka cestovanie, figúrka dieťaťa narodenie dieťaťa, chleba dostatok všetkého a uhlie nemoc či smrť.

„My traja králi ideme k Vám,

šťastie, zdravie, vinšujeme Vám.

Ďaleko je cesta Vaša?

Do Betléma myseľ naša.

Čože ty čierny stojíš vzadu,

vystrkuješ na nás bradu?

Ej, ja nie som žiaden čierny,

som len od slnka opálený.

Slnko je toho príčina,

že je moja tvár opálená.

Keby´s na slnko nechodil,

nebol by´s sa tak opálil.

Maličké sme zavinuli,

do jasličiek uložili.

Dobre sa tu mávajte,

s Pánom Bohom bývajte.“

Takíto traja králi pochodovali aj v tekvicovom sprievode na podujatí Victoria Regia

Po sviatku Troch kráľov sa začínajú fašiangy. Tradícia fašiangových zvykov siaha do dávnej minulosti slovanských pohanských predkov. Zlučuje v sebe mnoho obyčajov, ktoré súviseli pravdepodobne s vyháňaním zimy, smrti a príchodom jari. Fašiangové radovánky majú v rôznych oblastiach Slovenska iný zvykový charakter. Podstatou sú však veselice, maškarády, tance za dobrú úrodu, nahováračky a svadby. V ostatných desaťročiach sú však ľudové zvyky na ústupe a väčšiu tradíciu získavajú plesy, bály prípadne zimné karnevaly.

Najdôležitejšou časťou fašiangov, do ktorej sa kumulovalo i najviac obradných a zvykoslovných úkonov, boli takzvané „ostatky“, posledné tri dni pred Popolcovou stredou. Na väčšine Slovenska bolo na dedinách zvykom v poslednú fašiangovú nedeľu chodiť „fašiangovať“ z domu do domu. Na tieto obchôdzky, ktoré mali v jednotlivých regiónoch a lokalitách zvykovú, ritualizovanú podobu, chodili v sprievode väčšinou mladí ľudia, oblečení v rôznych maskách  zvierat a aj znetvorených mužov a žien. Nosili ražeň, na ktorý im napichávali kusy mäsa, slaninu, šunku a klobásy a do košov ukladali koláče, vajíčka a peniaze. Tradične sa ponúkalo vyprážané pečivo, ako šišky či fánky, niekde nazývané i krapne alebo pampúchy. Ich konzumácii sa v ľudovom prostredí pripisovala ochranná i plodonosná funkcia.

V niekoľkých obciach nášho regiónu sa počas fašiangov zvyklo chodiť „Pod šable“.  Ako uvádza na svojej webovej stránke obec Moravany nad Váhom: „Dospelá mládež s hudobníkmi v karnevalovom sprievode známom ako chodenie „Pod šable“, navštevovali domy, kde mali dievčence a pokračovali v zábave v miestnom hostinci. Atmosféra fašiangov sa preniesla do každej domácnosti. Gazdinky už od soboty smažili šišky, fánky a varili údené mäso. Po dedine znel spev „Už sa fašiang kráci, už sa nenavráci, staré dievky plačú, že sa nevyskáču“.  Fašiangy, obdobie od Troch kráľov do Popolcovej stredy, boli časom, v ktorom sa moravianske dievky a mládenci najčastejšie vydávali a ženili. Najviac veselosti sa sústreďovalo do posledných fašiangových dní. V utorok pred Popolcovou (škaredou) stredou zábavy vrcholili.

V Chtelnici sa tento regionálny zvyk ujal asi najsilnejšie a dodržiavajú ho dodnes. „Pre chtelnické fašiangy je typické, podložené stáročnou tradíciou s menšími obmenami podnes živé chodenie „POD ŠABLE“. Vznik tejto tradície treba hľadať už v 17.storočí, v období protitureckých bojov i stavovských protihabsburských povstaní. V dávnejšej minulosti hlavnú organizátorskú funkciu v sprievodoch mal na fašiangy mládenecký richtár, obyčajne najstarší syn zámožnej rodiny. V sprievode jeden z mládencov nosil šabľu, na  ktorú po domoch nastokli slaninu alebo šunku. Po skončení sprievodu s hudbou richtár poriadal hostinu,“ uvádza sa na obecnej webstránke.

V súčasnosti je forma chodenia POD ŠABLE je trocha iná. V nedeľu popoludní sa vybraná a vycvičená skupina mládencov-šabľovníkov v rovnakom ustrojení zhromaždí  spolu dychovkou na námestí. Na čele 12-členej skupiny mládencov je hajdúch (niekedy aj husár) v špeciálnom ustrojení, s červeným dolománom na hlave, so zastoknutým dlhým pierkom, na boku opásaný šabľou, prípadne i s pripevneným príležitostným žartovným textom ako pozvánkou pre verejnosť na fašiangy. K sprievodu patrí nevyhnutne i richtár, vlastne vedúci organizátor. Úlohou hajdúcha je dopredu ponavštevovať dom od domu, v každom s vtipnou veršovačkou spojí obligátnu otázku „RÁČITE BYT VESELÍ?“ Samozrejme odpoveď domáceho gazdu je najčastejšie kladná, načo celý sprievod šabľovníkov s hudbou zastaví pred domom, hudba zahrá úvodnú melódiu piesne Pod šable, pod šable resp. Fašiangy, fašiangy, pričom skupina mládencov s trsteničkami, čiže šabľami nad hlavou v kruhu zatancuje zaužívaný špeciálny tanec spojený s výskaním. Potom na želanie domácich zahrá dychovka obľúbenú pieseň, pri ktorej šabľovníci vykrútia v tanci dievky i ženy toho domu, ale i tie, ktoré pochytia v blízkosti.

Záznamy z piešťanskej kroniky naznačujú, že už v medzivojnovom období sa obyvatelia mesta počas fašiangov zabávali skôr formou plesov. Chodenie masiek alebo šabľovníkov od domu k domu bolo skôr zriedkavé. „Neni týždňa, v ktorom by nebol usporiadaný ples, plesy sú hojne navštevované a panuje veselá nálada,“ píše kronikár o fašiangoch v roku 1936. Fašiangový kalendár podľa neho obsahuje množstvo podujatí. Okrem iných „…ples v Royali, v ten samý deň v kaviarni Lipa, zábava Stráže slobody.“ Podobné podujatia organizovali aj Sokol, Spadafora šermírsky spolok, Kúpelní zamestnanci, Roľnícka mládež, Živena. „Ako z uvedeného vidno, nie je takej spoločenskej triedy, ktorá by nebrala účasť v usporiadaniach,“ konštatuje kronikár.

Fašiangové tradície u nás v posledných rokoch oživuje Folklórny súbor Žito

Pre obyvateľov starých Piešťan boli v tej dobe typické zábavy „v šenku“. Ženy i muži oblečení v krojoch prinášali do hostincov vlastné víno, pálenku a samozrejme fašiangové dobroty – šišky, fánky, makovníky a orechovníky. Tieto spoločenské udalosti boli dôležité najmä pre mladých ľudí, ktorí boli súci na vydaj alebo ženbu. Najväčšia zábava sa konala vždy v utorok pred Popolcovou stredou.

Termín konca fašiangov, kedy sa pochováva basa na znak ukončenia zábavy a začiatku 40-dňového pôstu,  je pohyblivý, riadi sa Veľkou nocou. Obdobie pôstu v 4. storočí zaviedla cirkev, aby eliminovala pohanské zvyky. Náboženský význam Popolcovej stredy, ktorá je začiatkom pôstneho obdobia, spočíva v prijatí popolca, teda znamenia kríža popolom na čelo, na znak pokánia hriešneho človeka a začína sa ním príprava na veľkonočné sviatky.  Najmä na dedinách sa zvykol pôst prísne dodržiavať a počas neho sa nekonali žiadne svadby a veselice.

-ad-, Zdroj: archív PNKy, www.chtelnica.sk, moravany.sk, slovenske-zvyky.webnode.sk,  kalendar-azet.sk, Foto: archív PNky