Je to v rukách Božích! Božská hra

Reklama

 

 

 

Druhý májový piatok navštívil Piešťany Dr. Prashant Kakoday z Cambridge, pôvodne chirurg a neskôr expert na duševné zdravie. Svoje výsledky výskumov úspešne prezentoval aj v Svetovej zdravotníckej organizácii (World Health Org.). Počas víkendového seminára sme sa dozvedeli veľa zaujímavých poznatkov o sebe. Avšak nestačí iba vypočuť si nové poznatky vo vedách o vedomí. Chce to postupne zakúšať stav „nového vedomia“ bez rušivých emócii, stavu podráždenosti, nepokoja, prestať sa identifikovať s rolou na javisku života, s prežívajúcou drámou, či komédiou. Chce to identifikovať sa s dušou – pozorovateľom, bábkarom, nie s bábkou v maske.

REKLAMA

Reklama

 

Keďže tieto dni žijeme hokejom, veľa príkladov o falošnej identite sme pochopili pri identifikovaní sa s rolou fanúšika, ktorý takmer skolaboval v niektorých zápasoch svojho mužstva. Veď, aké to má následky, ak sa napríkla útočník tretej pätky identifikuje s rolou špičkového strelca a čím viac zabúda „kto vlastne v skutočnosti je“, tým kŕčovitejšie korčuľuje, strieľa, a nechce to padať do brány. Najmä ak je citlivý a vníma stovky, tisícky v hľadisku a za obrazovkami TV, ktorí od neho čakajú gól. A nedovolia mu odhodiť masku a byť sám sebou. Naopak.

Každý radí, daj dušu na ľad. Ale duša nie je „hokejista na MS 2015 v Česku“. Byť slovenským hokejistom – reprezentantom je rola, ako rola Agenta 007. A čo sa stane, ak si získame odstup od svojej roly a stratíme falošnú identitu? Dostaneme sa „za rolu“. A na klzisku – javisku už netrapošíme s maskou, ale jasne chápeme, že je to v rukách Božích.

Reklama

 

 

 

 

Je to o šťastene, prikloniť sa k duši, ak ste nábožensky založený – k Bohu. Je to o pokoji a radosti z návratu domov. Veď každý z nás je v dráme hosťom. A keď spadne opona, ide domov. Nie iba na adresu fyzickej bytosti. Rozlišuje nový stav vedomia – stav spokojnosti a stmelenia, spätosti, jemnej lásky. Bez tragédie, či kŕčovitosti.
Počas Prashantovho interaktívneho programu sme pravidelne na minútu stíchli, azda každú hodinu. Lebo sa nedá dosiahnuť pravá identita čítaním týchto riadkov, počúvaním, autosugesciou, len vhľadom, sebapoznávaním, okamžitým rozhodnutím nerýpať sa v dráme, zmeniť identitu a utíšením. Ráno sme meditovali dlhšie, pol hodinu. Postupne sme si odovzdali svoje skúsenosti s odhadzovaním masky. A zistili sme, že sme bez masky radostní.

A tak nakoniec poučný príbeh:

Premiérka Veľkej Británie v predvolebnej kampani navštívila nemocnicu. Prešla všetkými oddeleniami a prišla aj na psychiatrické oddelenie. Pacienti tam už boli zoradení v rade a prvý držal kyticu. Premiérka sa predstavila “ som Margaret Thatcherová, premiérka Veľkej Británie a prišla som vás navštíviť.“ A pacient s kyticou ju podáva tejto dáme so slovami“ Ste tu na správnom mieste, oni vás z toho vyliečia“.

Šťastie. Ide o vzájomnú spätosť,  synchronizáciu, koincidencie – šťastné, či dobré súvislosti, ktoré sa udejú na ľade, aj mimo. Túto vetu každý z nás zakúša na vlastnej koži, ale málokto chápe, o čo tu ide. Je to vyššia hra, nazývaná od staroveku v Indii „líla“(božská hra – komédia“).
Sme herci s maskou roly na javisku. Stačí neidentifikovať sa so svojím príbehom, drámou tu na Zemi, so svojou rolou v tomto príbehu. Aj Harry Potter ide domov z javiska, aj agent 007… aj slovenský hokejový reprezentant z MS 2015 v Česku.

Často počuť, že je to hra nervov. Nezvládli sme to psychicky… Finalista Wimbledonu, ktorý sa dostal až do finále, nedokázal servovať, stuhla mu ruka (psychicky to nezvládol). Silne prežíval „rolu finalistu“ a zabudol, že je duša, herec, nie rola hráča s prekvapujúcim príbehom na Wimbledone.

Ako získať železné nervy? Je to o duševnom zdraví – seba identite s DUŠOU (hercom, ktorý vie, že hrá rolu a pôjde z javiska domov). Aj naši hokejoví reprezentanti sú len „hostia“, odohrajú svoju rolu „papierovo silných, či slabších“ a vrátia sa domov. Tak načo to prežívať dramaticky? A identifikovať sa s maskou herca a príbehom tohto dejstva, či dokonca z drámy v dávnej minulosti?

Na Zemi každý má svoj príbeh, prežíva svoju „lílu“( tragi-komédiu), ale či sa nechá psychicky ubiť svojou rolou, lebo sa tak veľmi veľmi snaží dať gól na scéne, že nakoniec žiaden nie je v stave dať, záleží od jeho bdelosti, stavu vedomia.

Chce to nestratiť svoju pravú identitu herca, a nezamieňať seba za „masku“ – a to záleží len na ňom samom. Na jeho seba uvedomení a múdrosti. A následne na vlastnom rozhodnutí „nebyť maskou, rolou“ a s tým súvisiacou bdelosťou. Nenechať sa požrať „drámou“, držať si odstup aj od situácií, kedy sedím „na koni“ aj od tých, kedy som spadol z koňa, a rival sedí na ňom…Veď všetci sme len hostia na našich javiskách. A pôjdeme domov. Nemyslí sa len ten fyzický domov v Trenčíne, či v Bratislave, Helsinkách. Ale predovšetkým z javiska domov, posun v seba identite. V jadre je to o utíšení, postupne sa naučiť meditovať.

A získať železné nervy. Múdrosť, bdelosť a pochopiť poslanie – vrátiť sa domov.

Nepochybujem, že ak to pochopíme, pozdvihne sa naša energia, akcieschopnosť, bdelosť, odvaha a najmä zakúsime pokoj v duši. A  pochopíme zmysel byť hráčom v božskej komédií, rozpoznáme Veľmoc duše.

Veľa pozdravov od Dr. Prashanta, ktorý nám želá, aby sme zažiarili.

Za organizátorov
Anna Galovičová, Spoločnosť Slovensko-indického priateľstva