Alexandra Krajanová: Pocit nepoznaného má svoje obrovské čaro

Reklama

 

 

 

Saša, piešťanská rodáčka začala po ukončení strednej školy pracovať na riečnych a zaoceánskych lodiach. Vôňa diaľok jej učarovala na toľko, že sa rozhodla s kamarátkou precestovať svet a usadiť sa v Írsku, kde žije dodnes. O práci na lodi, poznávaní cudzích krajín i unikátnych zážitkoch pri plávaní medzi žralokmi i lekciách tanga v Buenos Aires sa dočítate v nasledujúcich riadkoch.

[singlepic id=35813 w=520 h=340 float=center]

Reklama

 

Ako si sa dostala k práci v zahraničí?

Po ukončení Hotelovej Akadémie v Piešťanoch som absolvovala interview pre holandskú spoločnosť, ktorá hľadala ľudí na prácu v reštauráciách na riečnych lodiach plaviacich sa po Európe. V priebehu týždňa som sa musela po prvý krát zbaliť a odísť do neznáma. Vtedy by ma nenapadlo, koľko krát budem musieť ešte v živote zbaliť tašku a ako mi ten pocit neznáma učaruje.

Reklama

 

 

 

 

Aká bola práca na riečnej lodi?

Naša loď sa plavila po Holandsku, Nemecku, Rakúsku, Francúzsku a občas sme sa vybrali smerom na Maďarsko s pol dňovou zástavkou v Bratislave. Partia na lodi bola fajn a o zážitky nebola núdza. Po dvoch rokoch som ale cítila, že je čas na zmenu. Nechcela som sa príliš vzdialiť od lode, vody a pocitu, že si večer líham v jednej krajine a prebúdzam sa v inej.

A tak si sa rozhodla pokračovať v práci na zámorských lodiach.

Áno, a bola to poriadna zmena. Hoci aj na riečnych lodiach človek pracuje bez jediného dňa voľna, práca v reštaurácii na zámorskej lodi znamená, že človek si až na konci dňa uvedomí, že práve „odmakal“ 16 hodín na nohách. To nás ale neodradilo od nočných výjazdov po prístavoch, kde sme v ten deň zakotvili. Pár hodín spánku, studená sprcha, úsmev na tvári a šup ho späť k dovolenkujúcim turistom. Prvá zaoceánska loď, na ktorej som pracovala, brázdila moria z južnej Európy až do južnej Ameriky. Päť mesiacov sme sa plavili od pobrežia Brazílie po najjužnejší cíp Argentíny s výstižným názvom Ushuaia – prístav na konci sveta. Popri práci som sa snažila vidieť čo najviac z miest, kde sme práve kotvili. Niekedy sa toho podarilo viac, niekedy menej, záležalo na tom, či sa rozhodli turisti zostať na lodi alebo ísť na výlet. Pokiaľ zostali na lodi, posádka musela zostať s nimi.

[singlepic id=35820 w=520 h=340 float=center]

Okrem plavieb v severnej a južnej Amerike si absolvovala niekoľko plavieb aj po Európe.

Po piatich mesiacoch a krátkej prestávke doma na Slovensku som vycestovala na moju ďalšiu plavbu, tentokrát na sever Európy. Krajiny ako Nórsko, Švédsko, Fínsko, Grónsko, Island, Rusko a Poľsko boli na našom pravidelnom itinerári a musím povedať, že vidieť veľrybu plaviacu sa s mláďaťom popri lodi bol jeden z najúžasnejších pohľadov, ktorý mi tento svet zatiaľ ponúkol.

Skúsila si si prácu na riečnej i zaoceánskej lodi, čo nasledovalo potom?

Po troch rokoch na lodiach sa mi zažiadalo nového dobrodružstva. Írsko vždy bolo na mojom zozname krajín, ktoré som chcela navštíviť, a keďže som sa na lode už vrátiť nechcela, zbalila som si batoh a vydala sa smer Zelený ostrov, ako Írsko príznačne nazývajú vo svete. Pôvodný plán bol zostať tam len na leto – tri mesiace a rozhodnúť sa čo ďalej. Dnes je to už viac ako osem rokov, čo tu s prestávkami žijem a Írsko a región County Clare považujem za svoju základňu a domov.

REKLAMA

Ako si sa v Írsku udomácnila?

Takmer po pár dňoch som si našla prácu v jednej z najvychytenejších reštaurácii na okolí, rovnako ako mnoho kamarátov z rôznych krajín sveta aj priamo z Írska. A kamaráti sa mi smiali, keď som tvrdila, že v Írsku zostávam len na letné mesiace. Oni vedeli, že už niet cesty späť, že tu určite zakotvím. A mali pravdu. Krajina, kultúra, drsná príroda, ale hlavne ľudia mi prirástli k srdcu natoľko, že napriek ohavnému počasiu, som tu jednoducho šťastná. Ale na druhej strane verím, že pokiaľ človek nie je v živote spokojný, vždy sa dá niečo zmeniť, len na to treba odvahu. Každá zmena prinesie niečo pozitívne, aj keď možno na začiatku sa to tak nezdá. Len sa netreba báť vystúpiť zo zóny komfortu, ktorú si okolo seba každý z nás rád vybuduje.

Pri jednom posedení v írskom pube si sa rozhodla, že budeš cestovať po svete. Ako k tomu došlo?

V jeden upršaný novembrový večer sa nás v pube zišlo asi desať. Hodiny sme strávili rozprávaním si zážitkov z ciest a snívaním o miestach, ktoré ešte chceme navštíviť. Vtedy som sa rozhodla, že chcem ísť do sveta. Oslovila som moju dlhoročnú kamarátku Katku jednoduchou sms-kou, „Chceš ísť cestovať po svete?“ a v priebehu desať minút mi prišla ešte jednoduchšia odpoveď, „Chcem!“ Na Nový Rok sme mali zarezervované letenky a 14. februára sme leteli smerom Bangkok. Spiatočnú letenku z Rio de Janeiro sme si zarezervovali o rok neskôr.

[singlepic id=35822 w=520 h=340 float=center]

Ako prebiehala Vaša cesta?

Musím sa priznať, že nám nebolo všetko jedno, po prílete do Bangkoku sme sa ocitli na ulici, nevedeli sme, či sa vydať doprava alebo doľava a čo nás čaká za rohom. Teraz sa na tom musím len smiať, boli sme zelenáči, ale ten pocit nepoznaného má svoje obrovské čaro. Po pár dňoch aklimatizácie sme v Bangkoku nasadli na lacný let smerom Phnom Penh, do hlavného mesta Kambodže. Kambodža, Thajsko, Malajzia, Bali a Jáva boli na pláne počas našich prvých mesiacov v juhovýchodnej Ázii. Na cestu do tejto časti sveta človek nepotrebuje vysoký rozpočet, stačí len štipka dobrodružného ducha a každodenné pozorovanie miestnych ľudí a viac skúsených cestovateľov. A tak sme jedli ako miestni – z pouličných stánkov, zjednávali ubytovanie, snažili sa vyhnúť vychyteným miestam odporúčaných cestovateľským sprievodcom alebo skôr bibliou každého backpackera – Lonely Planet.

Znie to veľmi romanticky a dobrodružne.

Kto si myslí, že dlhodobé cestovanie je predĺžená dovolenka, je na omyle. Je to viac menej „práca na plný úväzok“. Spoznávanie rôznorodých kultúr, jazykov a zvykov je tá zábavnejšia časť. Nekonečné cesty polo – rozpadnutými dopravnými prostriedkami s rôznymi ľuďmi a domácimi zvieratami, ľadové sprchy, keď teplota vonku nepresahuje desať stupňov, študovanie cestovných poriadkov, ktoré nedávajú zmysel, každodenné hľadanie strechy nad hlavou a jedla, vyháňanie nepozvaných zvieracích návštevníkov spod postele, neustála ostražitosť, to všetko treba vziať do úvahy. Ale na konci dňa si človek uvedomí, že je to najlepšia škola života. Výmena každodennej rutiny za tento štýl života mi priniesol veľa skúseností, kamarátov a pozitívny pohľad na život.

Ale vráťme sa zase na cesty, kam smerovali tvoje kroky z juhovýchodnej Ázie?

Na rad prišla Austrália, Fidži, Nový Zéland a južná Amerika. Každá krajina mala svoje osobité čaro a svoju výzvu. Pri spomienke na Austráliu sa mi vynorí pohľad na nekonečné vinice a východ slnka na Ayers Rocks, kultovom mieste pôvodných Austrálskych obyvateľov – Aboriginals. Na Fidži sme sa potápali s desiatkami nebezpečných žralokov a to bez klietky alebo inej ochrany. Krása Nového Zélandu je jednoducho neopísateľná, rovnako ako pohostinnosť a otvorenosť Novozélanďanov. No a južná Amerika, je ako vibrácia rôznych energií zhmotnených na jednom veľkom kontinente. Zažili sme lekcie tanga v Buenos Aires, bolívijské soľné púšte, výlet na Macu Pichcu, kolumbijský vidiek s plantážami kávy, prípravy na karneval v Rio de Janeiro. Bolo toho veľa a spomienky a fotografie sú nezaplatiteľné.

[singlepic id=35819 w=520 h=340 float=center]

Vyjadrila si sa, že najťažšie bolo pripraviť sa na návrat domov.

Domov sme sa veľmi tešili, na rodinu a veci, ktoré nám počas ciest chýbali, ale obava z rutiny a „normálnosti“ každodenného života nás trošku desila. Po návrate z Piešťan sme sa spoločne s Katkou presťahovali do Dublinu a po piatich mesiacoch sa naše cesty na čas rozišli. Život zavial Katku do Grécka a mňa späť do juhovýchodnej Ázie. Tentokrát to bolo do Vietnamu, na Borneo a do časti Thajska a Malajzie, ktoré som na predchádzajúcom výlete nemala čas spoznať. Borneo, tretí najväčší ostrov na svete je dodnes mojim obľúbencom, kde človek ešte stále môže v bujnom pralese z blízkosti pozorovať ohrozené orangutany, pigmy slony a proboscis opice. Vietnam bol ako návrat do minulosti, cenzúra, nesloboda tlače, všade slogany, kosáky a kladivá boli pripomienkou toho, ako dobre to máme bez komunizmu v našej časti sveta. Naopak Malajzia je neskutočným mixom kultúr a náboženstiev, Indovia, Číňania, Moslimovia, Hindovia a Budhisti žijú zväčša vo vzájomnom súlade a zaručujú, že ako návštevník sa nebudete nikdy nudiť, vždy sa bude na čo pozerať a nepôjdete spať hladný, keďže rôznorodosť a vôňa rozličných kuchýň vám lezie priamo pred nosom. Na pár týždňov som si prenajala izbu v Chang Mai, na severe Thajska a venovala sa práci na webovej stránke zameranej na propagáciu Bornea ako destinácie, v ktorej sa dá cestovať s nízkym rozpočtom.

Rozprávať sa o Tvojich cestách by sme mohli naozaj dlho. Ale keďže náš priestor je vymedzený, posledná otázka smeruje na to, ako a kde žiješ dnes?

Dnes som opäť v Írsku, na západnom pobreží v meste Galway, užívam si rutinu, adoptovala som si psíka z útulku, ktorý ma vytiahne na prechádzky aj v tom najväčšom daždi, a teším sa na každé malé aj veľké dobrodružstvo, ktoré mi život ešte ponúkne.

Zhovárala sa: Petra Adamcová Foto: Archív Alexandry Krajanovej

[nggallery id=1957]