Mlynárska história – 2. Mlynári a mlynárski montéri

Reklama

 

 

 

V predchádzajúcej časti nášho seriálu sme hovorili najmä o mlynoch v Piešťanoch, dnes sa pozrieme na ľavý breh Váhu, do Moravian a do obce Banka, odkiaľ chodili pracovať do Piešťan niektoré „svojské“ osobnosti z radov mlynárov. Asi je to len náhoda, že ich priezviská sa začínali písmenom k – Kozárek, Klčo, bratia Kamenický (ba ešte aj ich otec a ich deti). Netrúfam si podaľ ich biografiu, ale len pár čriepkov z ich života, ktoré som zažil alebo počul. Vopred sa ospravedlňujem všetkým, ktorých by sa moje spomienky akokoľvek dotkli.

[singlepic id=1021 w=320 h=240 float=left]Pán Štefan Klčo mal mlyn na Striebornici. Vojnové udalosti I. svetovej vojny ho zaviali na bojiská známej (často ironizovanej) talianskej Piavi. Zrejme tam pobudol dosť dlho, alebo mal nadanie na jazyky, lebo ešte v 60. a 70. tych rokoch 20. storočia, keď mlyny začali dovážať z Talianska novú cestovinárenskú technológiu, „starého penzistu“ volávali a zamestnávali ako tlmočníka. Keď sme sa ho, my mladí, pýtali na jeho jazykové znalosti, zvyčajne odpovedal, veľmi slušne a pokojne: „Viete, ja sa s každým dohovorím. Či je Talian, Nemec, Rus, Srb alebo Chorvát. Len s tými Čechmi sa nedorozumiem. Aj minule ma jeden pristavil, že by potreboval pokoj. A čože ja vám niečo robím? Dajte vy mne pokoj a ja dám vám!“ – dokončil. Takýchto a podobných historiek mal viac. Evidentne mu čeština „nevoňala“. S Talianmi aj a Chorvátmi si od vojny stále dopisoval a oni ho aj navštevovali. Dokonca raz ho pozvali aj z magistrátu jedného talianskeho mestečka z povodia Piavi. Bol u nich zapísaný, mal tam za vojny nejaké zásluhy. A prečo tá averzia voči bratom Čechom? Vraj mal za vojny Čecha veliteľa, ktorý ho veľmi „buzeroval“. Kto vie? Pán Klčo odlieval doma aj mlynské kamene, ktoré dedinčania v širokom okolí používali do šrotovníkov. Podľa neho, on bol jediný, ktorý to robil dobre. [singlepic id=1020 w=320 h=240 float=right]„Čo tam Kozárek, alebo Kučera? Pcha! Len si u nich dajte kamene urobiť, šak sa vám rosypú jako ze syra“, hovorieval s posmešným úškľabkom a mrdol krátkymi fúzikmi. Známy bol aj ako „ľudový básnik“. Každú príhodu okamžite, na mieste zrýmoval. Bohužial, na druhý deň už bola pre neho stará, už sa k nej nevracal, a preto sa ich málo zachovalo v pamäti. Za všetky jednu, pri ktorej som tiež bol. Talian priletel do Popradu, spali sme v Tatrách a ráno sa šlo do cestovinárne v Spišskej Novej Vsi. Ubytovali sme sa v Pribyline v novom hoteli Esperanto. Obed nedojedol a pýtal si Knihu sťažnosti, kde napísal: “V Pribyline na hotelu, sadli sme si spolu k stolu. Dali sme si čevabčiči, smrdelo vám ako z…. !“ Údržbára v hoteli robil pribylinský mlynár a jeho žena, mlynárka patrila k personálu kuchyne. Mňa poznali, lebo som už na ich mlyne bol viackrát. Bola z toho najskôr trápna situácia a potom udobrovanie v pribylinskom mlyne. Talian nič nechápal, nebolo treba ho do veci zasväcovať, ale slivovica a domáca klobása mu chutili znamenite.

Reklama

 

Majster montérskej šaty, pán Kozárek, bol od pána Klča mladší asi o 10 rokov. Ešte bol v pracovnom pomere. Pokiaľ mohol, prácu si organizoval tak, aby sa s brigádnikom- penzistom Klčom na inom mlyne nestretol. Kvôli kvalite mlynských kameňov by ich niekto určite vyprovokoval ku konfrontácii, a nemohol predsa v žiadnom prípade čokoľvek priznať. „Konkurenčná krv“ im prúdila v žilách ešte z čias pred rokom 1948 obom. Nemohol priznať ani to, že kamene odlieva už jeho manželka, lebo on je stále v teréne po slovenských mlynoch. Ale hájil ju statočne.

Pokračovanie nabudúce.

Reklama

 

 

 

 

Autor: Alexander Urminský