Strach z prohibície

Reklama

 

 

 

 Je 17.00 pondelok večer. Šenk poloprázdneho výzoru sleduje mimoriadnu správu o zákaze predaja českého alkoholu. Informácie o možných kontrolách a pokutách dostávajú šenkára do varu.

Informácie o prvých otrávených na Slovensku dostávajú do varu miestnych štamgastov. Chuť do alkoholu by aj bola, strach je však väčší. Každý zhrozený z počtu obetí sa veľmi ľahko vzdáva chuti do chlastu. Atmosféra je mĺkva. Počuť len žuvanie pivných tyčiniek a lupot automatových gombíkov. Mňa sa nič netýka. Ja som pivár. Tvrdé len do čaju, alebo na výplach papule, keď bolí zub. Teraz aj bolí ale ten strach. Babka hovorila, keď ťa zub bolí zubárovi utekaj. A mala pravdu. Profit pohostinstva slabý a absťák ostatných veľký. Objavujú sa prvé výkriky bezmocnosti. Strach z prohibície je taký veľký, že by ste sa nikomu ani krvi nedorezali. Niektorým je vidieť slza v očiach veľká ako prasa pred zakálačku.

Reklama

 

Zrazu sú všetci ochotní priplatiť si viac a dať si nejaký poriadny šnaps. U nás je to však problém. Šenkár má len béčkový. Podpultovica z Myjavy už tiež došla a jediné čo je drahšie je škotský kotkodák. Tak hovoríme vaječnému likéru. Imro mu hovorí Bajles. Zo zúfalosti šenkár berie celému lokálu slovenskú borovičku s maličkou dušičkou, že sa z nej nik neotrávi. Sranda je sledovať nás smrteľníkov. Keď je zadarmo, tak nech aj oslepneme. Prvý pije Imro. Bajlesu ma plné zuby. Po vypití sa celý trase. Nič nehovorí. Nič nenaznačuje. Začína sa triasť aj šenkár. Teraz aj ja. Trasem sa jak drahý pes, ale len od zimy. Keď sa bojím vždy mi je kosa. Situácia sa upokojuje. Imro sa vraj trase prirodzene a šenkár zo špásu. Zrak všetkým slúži, ruky sú citlivé na dotyk. Je po afére. Po hodine pitia borovičky všeci zisťujeme, že nám opäť majú čo Česi závidieť. Na Slovensku je tak krásne. Pijem už aj ja. Od radosti a na zuby.

A v tom správa číslo dva. Našli vinníkov! Jeden z nich je dokonca náš. Slovák ako repa. A zase dohady o výške trestu, kto ich bude stíhať a tak ďalej. Koľko len im dať? Dvadsať rokov? Dvadsaťpäť? Dvadsaťpäť je také pekné číslo, veď toľko bolo aj obetí. Ja mám však pre nich trest iný. Všetkých tých kreténov pozývam do nášho šenku. Piť ale nebudú slovenskú borovičku ako Imro. Donesú si tú svoju dobrotu a budú ju piť dovtedy dokým uznáme za vhodné. To by bola spravodlivosť ako remeň. Obávam sa však, že z toho zase nič nebude. Aj o Mella sme žiadali, šibenicu mu nachystali a pozrite ako to dopadlo. Na šibenici sušíme klbásky a Mello furt za horami. Ostáva nám len tá borovička.  Za chvíľu však dochádza aj ona, ale to nám už nevadí. Dochádzajú totiž aj koruny takže každý je spokojný. Šenkár zatvára dvere a ja oči. Už na križovatke zisťujem, že som to nemal piť. Je neskoro. Alkohol ma premohol.

Reklama

 

 

 

 

PS : Viac už nepijem ! Ale ani menej. Toto je akurát.