Rodinná „sešlost“

Reklama

 

 

 

Nedávno sme dostali pozvánku na oslavu okrúhlin jedného z  bratancov. Pri stole sa zišlo početné príbuzenstvo, s ktorým sme sa roky nevideli. Pri pohľade na nich som si uvedomila, že vlastne predstavujeme tak trochu typickú vzorku slovenskej rodiny týchto čias.

[singlepic id=40506 w=520 h=340 float=center]

Reklama

 

Najstaršia generácia je z dediny, stredná už zväčša vyrastala v meste a deti sa ťahajú do veľkomesta. Sú medzi nimi vzdelanci aj robotníci. Manželstvá celé alebo rozbité, deti zdravé i postihnuté, jedni sú bohatší, iní chudobnejší. Niektorí pracujú vonku, ale túžia po domove a ďalší by najradšej odišli do sveta.

V čase sa menili aj naše životy – hviezdy, čo v mladosti žiarili, dnes skláňajú plecia pod ťarchou starostí, alebo nás už opustili a ich tichší súpútnici starnú do pokornej krásy. A odvahu či morálnu silu nakoniec najviac preukázali tí, ktorí sa zdali byť na okraji záujmu ostatných.

Reklama

 

 

 

 

Prežili sme všeličo – sváry a nezhody, ale aj odpustenie a prijatie. Už sa nestretávame tak často, ako kedysi, naše deti netrávia spoločne prázdniny, ale sme rodina. A ako celok sme na tej oslave pôsobili naozaj kompaktne – spojení niečím, čo sa občas zablyslo – podoba profilu, jednej črty tváre, úsmevom, gestom, názorom. Hodnoty, zdedené alebo aj prevzaté, prelínali sa tou rodinnou „sešlosťou“.

My Slováci, sme často ufrfľaní, nespokojní a máme na to aj právo, lebo celou históriou nás sprevádza útlak. Hoci sme sa snažili brániť, ako národ sme nikdy neboli výbojní a nemali sme ambície expandovať do okolia. Sme si však všetci trochu podobní, ako táto naša rodina, spojení niečím, čo sme zdedili, prevzali z prostredia.

Možno je naším darom tiež to, že sa dokážeme prispôsobiť, udržať si svoje miesto na slnku, hoci sa občas ten tlak zvonka zdá byť neznesiteľný a situácia beznádejná.

Ale nič nie je beznádejné a dejiny to dokazujú. Vždy môžeme a dokážeme začať odznova. S vierou a odvahou. Bez ohľadu na to, či sme kedysi hviezdili alebo sa schovávali, či sme trpeli alebo ublížili iným. Či sme boli úspešní alebo nie, bohatí, chudobní, pracujeme hlavou alebo rukami. Môžeme sa vrátiť k hodnotám, ktoré nimi budú navždy. Kvôli sebe, ale tiež pre ľudí okolo. Veď v podstate sme si vlastne príbuzní a raz sa možno stretneme na spoločnej nebeskej „rodinnej sešlosti“, kde sa bude veľa spomínať, trochu smútiť a potom už iba tancovať.

Autorka: Adriana Drahovská Ilustr. foto: Martin Palkovič