Víkendové čítanie: Natália Bubelová „Neobyčajná fontána“

Reklama

 

 

Dnes sme pre vás v cykle víkendového čítania vybrali opäť príbeh z knižky s názvom Tajuplné príbehy z nášho mesta (2. diel). Vznikla v roku 2008 a príbehy v nej vytvoril autorský kolektív žiakov Základnej školy E.F.Scherera z Krúžku priateľov detskej knihy pod vedením Anky Jánoškovej. Do čítania, priatelia…

Reklama

 

Neobyčajná fontána

Bol krásny letný prázdninový deň. Horúcejší ako inokedy. Slnko pálilo a ja som sa cítila ako kurča na pekáči. Po dlhom rozmýšľaní som sa rozhodla ísť von. Však kino a zmrzka, bol dobrý nápad. Prehovorila som pár priateľov a výlet bol na svete. Nepozreli sme si program v kine a išli sme akosi na istotu. Nemysleli sme na možnosť, že by nepremietali. Konečne v dohľade kino. Ale čo čert nechcel, bolo zatvorené. Vonku 30 stupňov Celzia, slnko pálilo stále viac a viac, až som si myslela, že sa všetko naokolo roztopí. Pred kinom stojí neveľká fontána. Horúčava ma zahnala do kúta a keďže som dosť bláznivá osôbka, napadlo ma ovlažiť sa v tej fontáne. Bola tam studená voda, čo ma veľmi potešilo. Lenže moji priatelia sú tiež zábavní ľudia. Ako som sa tak nad ňu nakláňala, chalani mi chytili nohy a báááác do vody! Bŕŕŕŕŕŕŕ! Studená, ale super!

Reklama

 

 

 

 

 

Nechtiac som sa oprela o jednu z tých sošiek a ona sa otočila naopak. „Och, nie,“ zvolala som. Tak toto bolo porušenie mestského poriadku a ešte k tomu poškodenie verejného majetku. Môžem za to dostať veľkú pokutu, na zmrzku nič neostane. Vtom sa kúsok fontány posunul a utvorila sa pod ňou malá a úzka chodbička. Vyšla som z vody celá mokrá. Samozrejme, chceli sme zažiť dobrodružstvo a tak sme všetci vošli do chodbičky. Ale stalo sa niečo, čo sme nikto neočakávali: dvere sa za nami zavreli. „No super. Teraz tu ostaneme do svojej smrti, čo bez jedla a vody bude veľmi rýchlo,“ zvolal Viki. Ale nestratila som duchaprítomnosť a zvolala som veľmi vierohodne: „Určite tu je ešte jeden východ,“ ale vôbec som si tým nebola istá. Zomrieť pod zemou nebola moja vysnívaná smrť. Ako vždy chalani chceli využiť situáciu a postrašiť ma. Viem, že oni mali viac v nohaviciach ako ja! Skoro každé prázdniny sa dostanem do nejakých podobných problémov. Mohlo mi hneď zapnúť, že mobil pod zemou nefunguje. Jediná možnosť bola nájsť ďalší východ a tak sme sa pustili do hľadania.

Podľa hodiniek sme boli vyše hodiny v chodbách a stále žiadny východ. Všetci svoje nádeje už posielali do hrobu, len niekto musel veriť. Ako vždy som to bola ja. Nikdy som však nebola nejako obzvlášť odvážna. Chodby boli dlhé, ale nebola tam tma, len šero. Po pár ďalších krokoch sme zbadali niečo zvláštne, tajomné a hlavne staré. Súdili sme to podľa hrúbky prachu na veciach a žlté papiere nám tiež prikyvovali. Bol to akýsi poklad, nie však zlato ani striebro ale určite historicky áno. Začali sme sa v nich prehrabovať. Bola tam kopa kníh, stôl, skriňa predmety ako sošky, obrazy… Jeden z nich ma naozaj veľmi zaujal. Pripomínal stratený obraz od Alfonza Muchu. Za skriňou nás čakalo nemilé prekvapenie. Ležala tam kostra človeka. „Fúúúúúj,“ všetci sme zhíkli naraz. Na stene boli čiarky a z toho sme si vydedukovali, že to je asi nejaký kalendár, vlastnoručne urobený. Všetci sa už vzdávali, že východ nenájdeme. “Ak ho nenašiel on a to tu bol tri dni, my ho nenájdeme vôbec,“ ozvalo sa od niekoho. Trvala som stále na svojom, že musíme ísť ďalej. Po dlhej asi trojhodinovej chôdzi sme našli to, čo pripomínalo východ. Na stene bola páčka, hneď sme ju otočili a stena sa pohla. „Áno,“ zvolali sme jednohlasne. Vyšli sme pri kohútiku, kde tečie „vajcovka“. Teraz sa odsunula a odtiaľ sme vyšli.

Na druhý deň sme išli na úrady a nahlásili sme to. O týždeň neskôr nám osobne poďakoval sám riaditeľ balneologického múzea, so slovami : „Našli ste unikátnu zbierku kníh, nábytku a obrazov. Jeden z nich je od Alojza Muchu, ktorý sa stratil počas druhej svetovej vojny. Hľadá sa už veľa rokov. Má hodnotu vyše 3 miliónov. Mesto Piešťany vám dá ocenenie za nájdenie tohto historického pokladu, ak nie aj prezident Slovenskej republiky. Ozvali sa aj múzeá v Bratislave. Podľa nich má tá zbierka nevyčísliteľnú hodnotu pre Slovensko. Tú kostru , čo ste našli, to bol vojak z prvej svetovej vojny. Nejako sa tam dostal, bol ranený a tam aj zomrel.“ Takto sa môže stať z horúceho letného dňa tajomné dobrodružstvo a to len vďaka tomu, že žijem v Piešťanoch. Občas sa oplatí trochu porušiť pravidlá, ale len občas, ak ide o nejakú výnimočnú situáciu, aj keď som na začiatku nevedela, že bude výnimočná.

Autor: Natália Bubelová, ilustr. foto: M. Palkovič

(Pozn. red. Príspevok neprešiel redakčnou úpravou)