Adriana Drahovská
Čo ma naučil džez…
K mojej náplni práce patria už skoro dva roky i piatkové koncerty LIVE JAZZ v Kursalone, hoci – úprimne, nikdy som nebola vyslovene džezovým fanúšikom. „Actually, I´m a rocker,“ odpovedala som Kennymu Garettovi, minuloročnému headlinerovi Festivalu Doda Šošoku, keď sme po jeho koncerte sedeli vo veľkej sále Kursalonu a on sa ma opýtal, či mám rada jazz. „I´m a rocker, too!“ odpovedal mi so širokým úsmevom, aký dokážu vylúdiť iba Afroameričania.
Vo vedľajšej miestnosti v tom čase zúrivo „džemovala“ ďalšia hviezda z Ameriky – Robert Glasper s trinásťročným slovenským talentom, bubeníkom Davidkom Hodekom. O hodinu neskôr sedel Glasper za krídlom v prázdnej sále a hral iba pre jediného poslucháča – pre mňa. Nuž, po takomto zážitku, vezmete na milosť každý druh hudby!
Aj tohto roku som zažila niečo podobné.
Ako hudobný (skoro) analfabet nie som vysadená na dokonalú techniku, ale cítim, keď niekto hrá srdcom. A vtedy je jedno, o aký žáner ide, pri počúvaní dostanete dávku čistej energie. Po hodinách strávených na koncertoch som si uvedomila, že práve toto ma džez naučil – vnímať hudbu ako energiu. Keď sa sústredíte na počúvanie a vypnete myšlienky, tóny akoby prúdili okolo vás i cez vás …
Aj keď pri džeze to občas vyzerá, akoby na pódiu hral každý muzikant inú skladbu. Nedávno mi kolega rozprával príhodu, ako ešte v bývalej Art Jazz Gallery zrazu jeden z kapely prestal hrať a odišiel k baru. Prišiel za ním druhý muzikant a pýta sa, čo sa stalo. „Človeče, ja som sa stratil,“ hovorí. Ten druhý nato: „Ja som sa stratil už dávno…“
I preto na džezových koncertoch zväčša panuje uvoľnená, priateľská atmosféra. Ozajstné hviezdy sú vďačné za každý potlesk. Jazzmani totiž nemávajú nabité sály a publikum ich piesne nespieva. Nezostáva im preto nič iné, iba hrať – najlepšie ako vedia. A to si vyžaduje tiež poriadnu dávku energie…
Autor: Adriana Drahovská