Kultúra
Piešťany očami detí: Labky v snehu
Prinášame ďalší víťazný príbeh z literárnej súťaže Piešťany očami detí. Prvú cenu v kategórii žiaci 7 – 9. ročníkov, próza na tému Zima získala Dominika Pánska zo ZŠ Vajanského s dojímavým príbehom Labky v snehu. Gratulujeme Dominike za vynikajúco odvedenú prácu!
Labky v snehu
Hovorí sa, že najlepší priateľ človeka je pes. Svojho pána miluje, chráni a je mu verný. No málokedy môžeme našim štvornohým miláčikom túto láskavosť oplatiť. Ja vám porozprávam o jednej zimnej dovolenke, ktorá mi zmenila život, rovnako ako aj pohľad na tieto úžasné stvorenia.
Opäť je tu zima. Bŕŕŕŕŕŕŕ! Toto ročné obdobie nenávidím! Veď predsa nemôžem ani vyjsť z domu bez minimálne 30 vrstiev! Ja mám rada leto, teplo, slnko, vodu… Ach, spomínam na tie naše úžasné letné dovolenky! Všetko bolo skvelé, až po kým sa nám do života nezamiešal Peter. Mamin priateľ, po novom aj snúbenec. Je to veterinár a vášnivý lyžiar. To on prišiel s nápadom na zimnú dovolenku. Nemáme spolu práve najlepší vzťah. On nie je zlý, ale pochopte, nie je to môj ocko. Ten od nás odišiel, keď som bola ešte malá. A potom som už ostala iba ja a mama. A potom Peter. Peter, vďaka ktorému sme teraz na tejto ,,úžasnej“ zimnej dovolenke. A v lete sme nikde neboli! Všetci sa po prázdninách v škole chválili, kde všade boli, čo všetko zažili a ja nič. My pôjdeme na dovolenku až v zime. V zime!!!! V najhoršom ročnom období! A naviac, vôbec neviem lyžovať. Ani mama. Ale vraj že ,,Peter nás to naučí“. To určite. Ja sa nič učiť nebudem. Už dosť že tu nie je žiaden signál a som úplne odrezaná od kamošov a zbytku sveta. ,,Lucka, my s Petrom odchádzame na vlek. Určite nechceš ísť s nami?“ ,,Nie!!!“ Odvrkla som a plesla dverami na izbe. Ach, zas tu budem celý deň trčať. A internet stále nejde!
REKLAMA
Asi po dvoch hodinách pozerania do prázdna a márneho hľadania signálu som to vzdala a rozhodla som sa ísť trochu na vzduch. Naobliekaná ako cibuľa (práve pre toto nenávidím zimu!) som vyšla von z chaty. Veď, kým sa mama a Peter vrátia, budem dávno späť a ani si nevšimnú, že som odišla. Vybrala som sa dolu kopcom, na ktorom stála naša chata.
Blúdila som v myšlienkach. Prečo mi v poslednom čase nič nevychádza? Najskôr Peter, potom leto o ničom, rozchod s Matejom, smrť mojej milovanej Labky a teraz táto dovolenka. Náš rozchod s Matejom mi dennodenne vŕtal v hlave. Koho to bola vlastne chyba? Muselo to takto skončiť? Túto tému som nikdy nedoriešila, pretože ju prehlušila o mnoho väčšia rana – smrť mojej milovanej fenky Labky. Mala som ju od malička. Boli sme na seba veľmi naviazané. Nechápala som, prečo. Veď Peter je veterinár a nepomohol jej. Povedal, že už sa to nedá. Vraj už prišiel jej čas. Aký čas? O čom to stále hovorí? Veď mala iba 14 rokov! Strašne mi chýba! Vždy, keď som bola smutná, položila na mňa svoju veľkú mäkučkú labku a hneď som sa cítila lepšie. A teraz… Do očí sa mi nahrnuli slzy. Opäť na mňa prišiel ten pocit. Chcela som kričať, ale nevládala som. Rozbehla som sa vpred, nechcela som na nič myslieť.
Ani neviem, ako dlho som bežala, viem iba to, že teraz vlastne ani neviem, kde som. Stmieva sa. Je mi stále väčšia a väčšia zima. Kričím, no nikto ma nepočuje. Opäť sa rozplačem. Toto som predsa nechcela! Prečo som sem vlastne išla? Nemohla som radšej ísť s mamou a Perom na ten vlek? Možno by to bolo aj celkom fajn… Nie! Spamätaj sa Lucia! Na to teraz nie je čas. Musím ísť ďalej. Ísť ďalej a nájsť našu chatu. Alebo mamu a Petra. Alebo aspoň nejaké horské stredisko, kde sa môžem zohriať a odkiaľ im môžem zavolať a povedať im, ako ma to mrzí a že mi veľmi chýbajú…
Zotmelo sa. Bola som strašne vyčerpaná, hladná, smädná a bola mi neuveriteľná zima. Svietila som si iba svojim mobilom, ktorý som si vzala so sebou pre prípad, že by som náhodou našla miesto, kde je signál. Síce sa tak nestalo, ale aspoň mi slúži ako baterka. Od únavy sa mi začali podlamovať kolená. Mama a Peter sú už určite v chate a strašne sa o mňa boja. Veď ani lístok som im nenechala! Ach, Labka…, kde si, keď ťa potrebujem. Prosím, ak ma počuješ, pomôž mi! Vedela som, že mi to nepomôže, no myšlienka na Labku ma aspoň trochu zahriala. Mobil alias baterku som obrátila k zemi a zbadala som niečo, čo som nečakala. Stopy v snehu. Teda, to neboli stopy, ale labky. Boli to labky v snehu! Takže tu nie som sama! Je tu niekde nejaký živý tvor! A kde je živý tvor tam sú aj…ľudia! Zrazu som chytila druhý dych. Po stopách labiek som sa vydala hľadať ich majiteľa…
Čo si to nahováram! Vážne som si myslela, že niekoho nájdem? Veď tie stopy sú určite už niekoľko dní staré. Iskierka nádeje vo mne zhasla rovnako rýchlo, ako som stratila svoju novo nadobudnutú silu. Nezostalo mi nič iné, ako sa schúliť do klbka a čakať na zázrak. No vtom som započula akési slabé kňučanie. Na chvíľu som spozornela, no potom som si povedala, že sa mi to určite iba zdalo. A zase. To už som vstala, odhodlaná nájsť pôvodcu tohto slabého a prenikavého zvuku. To, čo som uvidela, mi vyrazilo dych. V snehu sa krčilo malé, vychudnuté a na smrť vystrašené šteniatko, biele ako sneh, ktorý bol všade okolo. Keby som nemala mobil/baterku, ani by som si ho v tom snehu nevšimla. Celé sa triaslo. Chúďa malinké. Bohvie, koľko tu už takto leží. Samé, uzimené… ani srsť nemalo nejako extra hustú. Dala som si dole svoju lyžiarsku vetrovku a schúlila som sa k šteniatku. Objala som ho, bolo veľmi prítulné. Oblízlo ma svojim teplým jazýčkom. Zabalila som ho do svojej vetrovky, pritúlila som si ho a ľahla si do nekonečného snehu. Zavrela som oči. Teraz mi už neprišiel až taký studený…
Nad ránom ma zobudil veľmi hlasný zvuk. Bolo to celkom ako… vrtuľník! Áno, stál tam skutočný vrtuľník! Horská služba! Tak predsa ma našli! ,,Ty si nám teda dala zabrať dievčinka! Tvoji rodičia sa o teba hrozne báli! Celú noc čakali v našom stredisku a dúfali, že ťa nájdeme!“ povedal mi pilot vrtuľníku, ktorý ma našiel. Bola som taká nadšená, že som sa mu hodila okolo krku. Dokonca mi ani nevadilo, že označil Petra ako môjho rodiča. Vlastne mi veľmi chýbal. Vtedy som si spomenula na malé šteniatko schúlené v mojej vetrovke. Vzala som ho pod pazuchu, naskočila do vrtuľníka a sledovala som, ako sa postupne vzdaľujeme od miesta, kde som strávila noc.
,,Lucka, Lucinka! Dcérenka moja, ani nevieš ako sme sa o teba s Petrom báli! Toto nám už nikdy nesmieš urobiť! Och, si v poriadku? Musíš byť úplne zmrznutá!“ povedala mi mama hneď, ako som vystúpila z vrtuľníka. ,,Mami, veľmi sa vám ospravedlňujem, viem, bola to chyba, ale teraz tu nejde o mňa.“ povedala som a podala som Petrovi malé šteniatko v mojej vetrovke. Prosebne som sa na neho zahľadela a jemu hneď došlo, čo má robiť…
Pri výdatných raňajkách som musela mame všetko povedať. ,,Ach, miláčik, prečo si mi to nepovedala hneď! Ak by som vedela, čo ťa všetko trápi, určite by sme si to vyrozprávali skôr a nemuselo to takto dopadnúť!“. ,,To nevadí, sľubujem ti, že od teraz ti budem všetko hovoriť!“ povedala som jej a silno sme sa objali. ,,Ehm, dámy, môžeme vám do toho vstúpiť?“ spýtal sa Peter, ktorý na rukách držal malé šteniatko – to šteniatko, s ktorým som strávila noc. ,,Bolo len trochu podvyživené a mierne podchladené, no jeho stav je stabilizovaný a ak sa o neho budeš správne starať, tak čoskoro bude opäť fit.“ ,,Akože ja? Ono je moje?“ spýtala som sa s nechápavým pohľadom. ,,Bolo to šteniatko fenky jedného horského vodcu, ktoré sa mu stratilo. Myslel si, že už je po ňom, no keď som mu vyrozprával, ako sme ho našli, rozhodol sa, že ti ho daruje.“ Bola som taká nadšená, že som sa Petrovi hodila okolo krku. Možno to nie je až taký zlý veterinár a pre Labku naozaj spravil, čo mohol… ,,Budem ho volať Vločka, pretože je biele ako sneh!“ povedala som s radosťou, ,,ďakujem ti Pe…“ ,,Lucka, ak chceš, môžeš ma pokojne volať ocko!“ ,,ďakujem ti… ocko!“ vykríkla som radostne! Možno to predsa len nakoniec nebude až taká zlá dovolenka!
Tak, to bol môj príbeh. Mama s otcom mali po dovolenke svadbu, ja som bola hlavná družička a Vločka niesla prstienky. Bolo to milé! Teraz sme jedna veľká, šťastná rodinka! Postavili sme si rodinný dom, ja chodím na Veterinárnu fakultu, kde som si našla okrem iného aj novú lásku…Chodíme praxovať k môjmu ockovi na kliniku. A naučila som sa aj lyžovať a … milujem zimu! A Vločku! Je to to najúžasnejšie zvieratko! Aha, a ešte jedna novinka! Na jar budem mať pravdepodobne bračeka…
Dominika Pánska
Foto: Martin Palkovič
