História
Mlynárska história na pokračovanie – diel 1
Autorom seriálu o mlynárskej histórii Piešťan, ktorý Vám v budeme prinášať na pokračovanie, je Alexander Urminský. Jeho život bol dlhé roky spojený s Ružovým mlynom, a tak je to ten pravý človek, ktorého spomienky na autentické udalosti poprepletané informáciami zo zachovaných dobových dokumentov prinesú zaujímavé čítanie o vzniku a rozvoji areálu Ružového mlyna a o osude mlynov a mlynárov v najbližšom okolí Piešťan, od doby postavenia Ružového mlyna v rokoch 1917-18 až do roku 1990-91. Nebude to iba história, ale udalosti sa budú odvíjať od vývojových etáp rozvoja areálu Ružového mlyna v kontexte mlynského odvetvia na Slovensku. Formou prezentácie niektorých osôb a osobností, ich príbehov, fotografíí, dokumentov, ale aj humorných príbehov, priblíži Vám, čitateľom nášho magazínu, podnik, ktorého budova je neprehliadnuteľná, a ktorý za roky 1918 – 1991 dal prácu niekoľkým generáciám Piešťancov, ale aj ľuďom z okolitých, či vzdialenejších dedín a miest…
Mlynárska história
1. Ružový mlyn a malé mlyny
Nájomcovia Piešťanských kúpeľov, rodina Alexandra Wintera, poznamenali v 1. polovici 19. storočia kúpele, mesto i okolie natoľko, že niektoré dopady odhaľujeme až po desaťročiach. Napríklad v mlynárstve. Na sklonku 1. svetovej vojny vybudovali Ružový mlyn v Piešťanoch, ktorý svojou kapacitou nemal rovného v širokom okolí. Meno mal po dcére nebohého Františka Wintera, Ružene.
[singlepic id=898 w=320 h=240 float=left]Pravdou je, že najskôr zobral „chlieb“ viacerým „malým“ mlynom a mlynárom v Piešťanoch a na okolí. V meste boli vtedy dva mlyny, Jeklov mlyn na Ovocnej ulici a Marianna mlyn, na Palárikovej ulici. Vo „Veľkých“ či „Starých“ Piešťanoch mala v Orviskom kúte mlyn rodina Kudláčová. Ďalšie tri či štyri plávajúce, lodné mlyny boli na Váhu, na pravom brehu poniže Bodony. Majiteľmi týchto lodných mlynov boli zhora dolu Vavrovič/Podolský, Arbet a Ševela/Žlnay. Veľa mlynov bolo v okolitých dedinách smerom na Karpaty, ale aj po ľavej strane Váhu. Mlyn v obci Banka sa zachoval aj na pohľadnici a tesne po politických zmenách v roku 1990 sa uvažovalo o jeho oživení pre účely turizmu. [singlepic id=896 w=320 h=240 float=right]V Moravanoch bol Planckov mlyn a mlyny prevádzkovali aj Jozef Kozárek a Štefan Klčo. Na celom toku Striebornice, v katastroch obcí Hubina a Moravany bolo spolu sedem mlynov. Ďalšie mlyny boli v obciach Lúka n/V, Modrovka, Modrová a tiež v Lehotách a Doline.
Ružový mlyn teda najprv chlebík mlynárom vzal, ale mnohým mlynárom i nemlynárom chlebík aj dal. Tým, že sústredil tých ktorí chceli pracovať ako zamestnanci do stále sa rozrastajúceho areálu, kde sa neskôr postavila aj cestovináreň, keksáreň, výroba medovníkov a veľkovýkrm ošípaných, či záhradníctvo. Najmä mlynársky synovia, viacerí vyštudovaní, až do konca 20. storočia pracovali v Považských mlynoch a pekárňach, n.p. a neskôr, od roku 1960 v Mlynoch a cestovinárňach, n.p., Čo už bol celoslovenský podnik s riaditeľstvom v Piešťanoch, v areáli Ružového mlyna. [singlepic id=900 w=320 h=240 float=left]Niektorí, ktorí nechceli zmeniť svoje postavenie pána mlynára za postavenie zamestnanca, ako – tak prežívali. Radikálne to vyriešilo znárodňovanie na konci 40. rokov. Malé mlyny veľmi skoro pozatvárali a časť z nich ponechali ako „štátnu rezervu“ pre prípad mobilizácie a diverzného útoku na veľké mlyny. To už mlynárskym „pantátom“ iné nezostávalo, ako pracovať ako zamestnanci vo veľkých takzvaných obchodných mlynoch a Poľnohospodárskych nákupných skladoch (RSD, NUPOD, PNZP).
A tak sa z mlynárov stali hlavní mlynári, podmlynári (smenoví majstri), riadiaci i radoví úradníci a podobne. Mnohí šikovní remeselníci, lebo v mlyne sa dalo veľa naučiť o stolárčine, strojoch, pohonoch i elektrine, sa stali mlynskými montérmi. Bolo to túlavé zamestnanie, lebo chodili pracovať aj na iné veľké mlyny, ale malo svoj „honor“ vyjadrený aj v mzde. Mlynskými montérmi sa stali aj už spomenutí Jozef Kozárek a Štefan Klčo. Vedúcimi smeny – podmlynárom, či mládkom v Ružovom mlyne boli [singlepic id=897 w=320 h=240 float=right]napríklad Alojz Kudláč z Kudláčovho mlyna, Pavol Paulech z Modrovej, ktorý sa neskôr stal hlavným mlynárom – stárkom v mlyne Senec. Veľa by k tomu napovedala asi 10 kg knižka, volali ju „index“, kam sa zapisovali všetci zamestnanci pracujúci v areáli Ružového mlyna od jeho vzniku až do 90. rokov 20. storočia. Mená boli radené podľa abecedy a v časovom slede. Mohla by byť kronikou v ktorej figurujú možno všetky piešťanské rodiny, ale aj rodiny z blízkeho a vzdialenejšieho okolia.
Veľkosť a komplexnosť výroby v areáli Ružového mlyna spolu s dostatkom kvalifikovaných „kádrov“ (to bez politického folklóru) boli predpokladom vzniku a vývoja [singlepic id=899 w=320 h=240 float=left]veľkých ekonomických celkov, závodov a podnikov, od krajských až po celoslovenské, ba načas aj tu sídlilo aj generálne riaditeľstvo slovenských mlynov.
Zjednodušene povedané, Piešťany sa začiatkom roku 1960 stali „mekkou“ slovenského mlynárstva. Pripomeňme si tú príčinnú súvislosť, že ak by Winterovci nepostavili Ružový mlyn, nikdy by v Piešťanoch nevznikol mlynský podnik, ktorý skoro 50 rokov dával prácu okolo 400 zamestnancom s Piešťan a okolia, a ktorí riadili ďalších vyše 2000 pracovníkov.
Pokračovanie nabudúce.
Autor: Alexander Urminský
