Adriana Drahovská
Blog Adriany Drahovskej: Upratovať cudzí neporiadok – áno či nie?
Bola som si v sobotu zabehať na školskom ihrisku. Okolo mňa krúžil pán s kosačkou a na čerstvo pokosenej tráve sa akosi viac vynímalo pár odpadkov. Nedalo sa vyhnúť, stále mi ťahali oči, a keď som skončila svoje (iba rekreačné, nie som žiadny atlét) okruhy, tak som ich začala zbierať. Igelitka, pohodená pri jednom kríku, mi poslúžila ako kôš. Ale urobila som poriadok len tak „light“, lebo ťažko identifikovateľných kúskov, čo som videla popri múriku vzadu, som sa bez rukavíc trochu bála chytať.
Aj tak som nazbierala celkom dosť – plastové fľaše, plechovky, obaly od tatraniek a rôzne sáčky. Pod jednou z malých borovíc som zasa videla drevo, pripravené na malé ohnisko.
Nepatrím k zástancom plotov a som veľmi vďačná, že tá stará antuková školská dráha aj nové workoutové ihrisko sú voľne prístupné a kúsok od domu. Ale stále celkom nerozumiem, prečo majú niektorí ľudia taký problém po sebe upratať v nestráženom prostredí? Ruku na srdce, odhodil by niekto z vás plastovú fľašu napríklad v obchodnom centre, kde je plno SBS-károv alebo na ulici medzi ľuďmi, ktorí sa neho pozerajú?
Nejdem tu nikomu kázať, nedávno som to schytala na rodičovskom za svojho syna, ktorý vraj patrí k triednym bordelárom. Viem, čo mám doma. Ale viem aj, že moje upozornenia naňho platia len občas a podmienečne. A zatiaľ som úplne neprišla na spôsob, ktorý by platil nastálo.
Len dúfam vo výchovu prostredím, no uvedomujem si aj rozdiely medzi svojimi deťmi. Jeho brat mal autíčka zoradené podľa veľkosti a ešte aj špinavé ponožky dával do koša na pranie zmotané do seba (na čo som potom v duchu trochu frfľala, lebo som ich musela pred praním rozoberať, ale aspoň sa mu nestrácali páry). Avšak po dlhšom období, strávenom spoločne so svojím neporiadnejším súrodencom, sa aj on stával ľahostajnejší k svojmu okoliu i k vlastným veciam.
Viem si celkom dobre predstaviť, čo si asi mladí myslia. Poriadok je nuda. Upratovanie je otrava, koše sú ďaleko, prečo by som mal odhodiť fľašu do smetiaka, a nebodaj ešte do triedeného, keď to iní nerobia a podobne.
A iná cesta zrejme zatiaľ nevedie ani v spoločnosti. Upozorniť, donútiť, niekedy zodvihnúť a upratať. Vzdelávať. A snažiť sa ísť príkladom pre ďalšie generácie, aj keď je to pre nich otravné, a teraz ešte nevidia či nevnímajú význam vášho správania.
Iste, systémové riešenie to nie je. Ale má niekto iné? Ak áno, sem s ním… Ak nie, pridajte sa aj vy, určite nebudete vyzerať smiešne. A trebárs inšpirujete aj ďalších.
Adriana Drahovská, foto: ad, vv, L. Turňa – archív PNky