Koktail
A. Galovičová: Duševné cvičenia v Piešťanoch
Keď som pred časom informovala o nedávnej návšteve indického mesta GOA, v ktorom sú uložené ostatky sv. Františka Xaverského, najväčšieho kresťanského misionára a najbližšieho spolupracovníka sv. Ignáca, zakladateľa Rehole jezuitov, netušila som, že u nás v Piešťanoch sa už niekoľko rokov pravidelne organizujú duševné cvičenia, ktoré sa uchovali od čias jeho autora sv. Ignáca.
Čo sú duševné cvičenia? Telesné cvičenia poznáme z telocviku, zo športového prostredia a tréningu, rastú športovcom svaly, ich fyzická zdatnosť, i vôľové vlastnosti a mnohí sa postupne zamerajú na zdravý životný štýl bez alkoholu, fajčenia, uprednostňujú regeneráciu, vitálny spánok bez ponocovania a hulvátstva. Ale je ťažké v našej západnej kultúre dopátrať sa, čo sa schováva za duševnými cvičeniami. Ich prvou fázou je duševná očista. Sú to mnoho hodinové debaty o Ježišových výrokoch ? Výmena názorov ako posilniť vieru v Boha? Alebo povinné čítanie Biblie? Či opakovanie modlitieb s ružencom v rukách niekoľko hodín denne kľačúc v kaplnke?
Preto ma vôbec neprekvapilo, keď nám bolo povedané, že platí po celý pobyt silencium – mlčanie. V sanskrte „mouna“. Čo ma potešilo, že na rozdiel od iných pobytov, tu sa aj mlčanie po celé dni dodržiavalo. Dupľom na izbách, keď každý zostal sám. Na spoločný program, kde sme dostávali niekoľkokrát denne inštrukcie a témy na meditáciu, nás pozývala jemná hudba s myšlienkami dňa s citlivým výberom pri zobúdzaní a zaspávaní.
Denne sme absolvovali dvakrát zážitkovú meditáciu podľa indického kňaza a psychoterapeuta Anthonyho de Mella. Hneď prvý večer sa ohlásila uspávanka, ktorá začala príbehom, ako boli premožení zajatci týraní, aby zabudli, kto sú, odkiaľ pochádzajú, a poslušne svojim premožiteľom slúžili, ak vôbec týranie prežili.
Aj my sme tu na tejto planéte, mnohí rozpoltení, jedni s presvedčením, že ich vedomie po smrti zhasne ako horiaca sviečka a zostane po nich pár fotografií v rodinnom albume, či urna s popolom. Druhí veria, že ide o zmysluplnosť a vyššie poslanie vzácneho ľudského zrodenia. Po duševnej očiste, uvedomení si svojich tienistých stránok, priznaní si svojich chýb a napáchaných škôd a hriechov, kedy sme druhým ublížili, sme spôsobilí naštartovať spoluprácu na rôznych úrovniach, uvedomiť si spojenie s Celkom (teologicky s Bohom), že sme vzájomne spätí a v nepodmienečnej Láske a svetle poznania rastieme, silnieme a rozpoznávame svoje poslanie. Toto otvorenie sa Jeho láske je jadrom duševných cvičení sv. Ignáca. Posilnenie viery v kresťanstve sa nedeje iba vlastným pričinením a úsilím, ako napr. v budhizme. Sv. Ignác vypracoval kompletný systém duševných cvičení ako si usporiadať svoj život na mentálnom fundamente sveta. Prítomnosť Ježiša je kľúčová. Nejde iba o vzor, že sa dá ovládať egoizmus a mať pod kontrolou zlo. Ide o možnosť spojenia a uvedomenia si vyššej lásky, s ktorou sa bežne v živote nestretávame.
Tým výťahom hore však je Ten, ktorý má mnohé mená. A v našej kultúre je otváračom vnútorného zraku Ježiš. Tentokrát to bolo moje prvé duševné cvičenie, kde som sa stretávala v celom priestore Domu Spoločnosti Ježišovej s jeho zobrazením, sochami, i na izbe. V kresťanstve je jediným Božím vtelením.
V každom duchovnom centre podobne ako v športových areáloch sú obrazy a fotky zakladateľov danej spirituálnej školy, náboženstva, vzorov, majstrov v danej oblasti. U budhistov je to Buddha a jeho žiaci, u hinduistov je to Šiva, praotec meditácie, a jeho poprední stúpenci, v Ramanaašrame je to popredný indický svätec RamanaMahariši a jeho poprední žiaci, v tenisovom centre sú to popredné hviezdy tenisu, v hokejovej aréne zasa poprední hokejisti.
Keď som si to uvedomila, tak mi od radosti stiekla jedna slza z pravého oka. A ocitla som sa spolu s Ježišom „na inej planéte“, v inej dimenzii, kde niet nespokojnosť, ani strach, či hnev, alebo slabosť, ktoré dobre všetci poznáme tu na Zemi. Pochopila som, aký dar je ukotviť sa vo vlastnej viere, ktorá mnohým z nás bola daná do vienka krstom a ku ktorej sa mnohí i vlažne veriaci, i neveriaci vrátili a vracajú pred úmrtím a volajú farára, aby sa mu vyspovedali. Ale tiež som si uvedomila, že aj keď sme zakúsili za totality krízu v cirkvi, eštebákov prezlečených za kňazov a mnohí hľadajú „polievku pre dušu“ u psychoterapeutov, koučov mimo cirkvi, často nechápeme cirkev, cirkevnú hierarchiu, kritizujeme jej rozhodnutia, bolo jej veľkým prínosom, že nám dodnes zachovali jezuiti duševné cvičenia pre lepšie sebapoznanie a usporiadanie svojho života, upevnenie viery, rozpoznanie svojho konkrétneho poslania.
A vôbec, že ešte na Slovensku existujú kňazi, ktorí rozpoznali svoje poslanie udržať pre nás tradičnú cestu viery v Ježiša a mnohým pomohli udržať sa a nespadnúť do konzumu, materiálneho fundamentu sveta, či do subhumánnosti. A za to zo srdca ďakujem a lepšie chápem tajuplnú koincidenciu, zhluk udalostí, kedy dokážeme pozdvihnúť zrak hore a zachytiť „medzeru“, pocítiť Lásku, vyjsť zo zachodených koľají a zastaviť sa.
Anna Galovičová, ilustr. foto:duchovne-cvicenia.jezuiti.sk, archív A. Galovičovej